Cyklotúry na slovenskom ďalekom východe

Napísal(a) sep 8, 2011 v kategórii Cyklotúry na Slovensku, Horný Zemplín | 1 komentár

Cyklotúry na slovenskom ďalekom východe

Štyristo kilometrov ležiacich medzi západom a ďalekým východom vôbec nie je  neprekonateľných. Metropola východného Slovenska Košice má z ostatných krajských miest dobré železničné i cestné spojenie. Našim zámerom bolo dostať sa vlakom čo najbližšie k samotnému cieľu cyklovýletu. Nočný vlak do Humenného, nachádzajúceho sa asi osemdesiat kilometrov za Košicami, bol ideálnym riešením. Skoro ráno sme vystúpili na stanici, kde sa nehovorí, ale „hutorí“ a po cestách nechodia autá ale „motory“.

Poloniny = Horské lúky

Myslím, že sme neboli prví, komu tunajšie rusnácke nárečie, architektúra a celkový ráz krajiny pripadali priam exotické. Aj Slovákovi ako repa treba riadne nastražiť uši (a ani to častokrát nestačí), aby porozumel rýdzej východniarčine. Dohovoriť sa tu však pri dobrej vôli nie je problém. Ľudia sú priateľskí, dobrosrdeční, obetaví, no vďaka životným podmienkam tvrdí a priamočiari. Osídlenie je v týchto končinách riedke, a tak sú zvyknutí pomáhať si a žiť v harmónii nielen jeden s druhým, ale i s prírodou, z ktorej vzišli.

Kraj, ktorý máme v úmysle zo sedla bicykla spoznať, patrí do Národného parku Poloniny. Svoje pomenovanie dostal po horských lúkách nachádzajúcich sa v hrebeňovej časti, nad hranicou lesa. Kedysi sa tu pásli ovce, dnes ich už možno vidieť len zriedka. Národný park predstavuje rozsiahlu oblasť s bujnými lesmi, do ktorých človek v minulosti nezasiahol a ich vývoju nechával prirodzený priebeh. Pralesy Polonín patria k najzachovalejším lesným porastom v strednej Európe. Sú domovom živočíchov ako medveď, rys, divá mačka, kuna, ba dokonca i zubor. Vo svojom znaku majú Poloniny vlka, keďže sa tu nachádza najväčšia populácia tohto predátora. Krajina oplýva nádhernými prírodnými scenériami i kultúrnymi pamätihodnosťami. Ponúka i niekoľko cykloturistických trás rôznej náročnosti a dĺžky, ktoré záujemcom predvedú to najkrajšie z najvýchodnejšieho.

Stariná  napájadlo východu

Trasa, ktorú sme si zvolili, vedie z Humenného smerom na Sninu a Stakčín. Po pravej ruke sa dvíha pohorie Vihorlat. Cesta sa vinie miernym stúpaním popri železnici a riečke Ciroche. Železničné koľaje končia v meste Stakčín, ktoré je najvýchodnejším železnicou dostupným miestom na Slovensku. Pokračujeme ďalej údolím Cirochy, a to nás po piatich kilometroch privedie k  najväčšej nádrži pitnej vody Slovenska – ku Starinej. Napájadlo podstatnej časti obyvateľov východu sa budovalo v osemdesiatych rokoch minulého storočia a padlo mu za obeť sedem obcí. Nie všetky skončili pod hladinou, niektoré boli vysťahované kvôli ochrannému pásmu. Zostali po nich stopy v podobe ruín, kostolíkov, zabudnutých domčekov a spomienok pozostalých. S vedomím tejto skutočnosti a s výhľadom na malebné stráne obkolesujúce Starinú sa človeka zmocní nostalgia. Kúpanie je, pochopiteľne, v nádrži zakázané. Pri pohľade na ňu však pookrejete rovnako, akoby ste si v nej zaplávali.

Cykloturistické trasy od vodnej nádrže Stariná

Cykloturista sa na hati Starinej musí rozhodnúť, kadiaľ ďalej. Prvá možnosť je štyridsať kilometrový okruh po západnom brehu nádrže, popod kopec Veľký Hrb, cez Runiansku kotlinu, Topoľu a Príslop späť do Stakčína. Povrchy na tejto trase nie sú po celej dĺžke asfaltové a celkové prevýšenie, ktoré treba prekonať, predstavuje 760m. MT bikeri si môžu z okružnej cesty odskočiť až do Poľska. Spod Veľkého Hrbu vedie chodník strmo nahor do Ruského sedla položeného vo výške 795m n. m. Pod Ruským sedlom sa nachádza pamätník osloboditeľov. V devätnástom storočí bolo sedlo súčasťou starobylej obchodnej cesty Porta Rustica z Uhorska do Poľska. Dnes slúži ako sezónny turistický hraničný prechod pre peších a cykloturistov.

Drevené kostolíky okolo Novej Sedlice

Akoby najvýchodnejších prívlastkov na našej ceste nebolo dosť, nechali sme sa zlákať na smer do najvýchodnejšej slovenskej dediny Nová Sedlica. Stúpame viac než štyri kilometre hore svahom nad Starinú. Pred najvyšším bodom majú serpentíny sklon 9%. Vozovka je kvalitná, premávka nulová, obrazy tichej krajiny upokojujú. Pri rýchlom zjazde cez dediny Príslop a Kolbasov sa dostávame k odbočke na Ruský Potok. Nachádza sa v ňom jeden z typických drevených kostolíkov (zvaných cerkvi). Kostolík sv. Archanjela Michala z 18. storočia unikol osudu, ktorý postihol viaceré cerkvi, ktoré boli premiestnené zo svojich pôvodných miest do skanzenov v Humennom či Bardejove. Okrem Ruského Potoka sa autentickým dreveným výtvorom môže pochváliť i Topľa (najstarší kostol z polovice 17.stor.) a Uličské Krivé  (najkrajší kostol). Z Uličského Krivého ostáva do Novej Sedlice osem kilometrov. A tie sú všetky do kopca. Popri Zbojskom Potoku, pomedzi horské lúky, ktoré dali meno celému národnému parku, sa škriabeme do cieľa. Prestávka v miestnej krčme je po náročnom úseku od Starinej potrebnejšia než soľ. Miestni na nás hľadia s neskrývanou sympatiou. Oslavujeme dosiahnutie „východného pólu“ – zatiaľ iba cyklistického. Z Novej Sedlice vedie hrebeňový prechod pohraničnej oblasti Slovensko – Poľsko. Dá sa ním dostať na Kremenec (1221 m n. m.), ktorý je najvyšším bodom národného parku a najvýchodnejším vrchom Slovenska. Peší výstup naň sme si nemohli nechať ujsť. Pri dedine je vyhradené miesto, na ktorom možno stanovať a pre náročnejších sa núka nocľah v miestnom penzióne. Po dni dlhom osemdesiat kilometrov zakempujeme a pripravíme sa na dobytie vrcholu, v ktorom sa stretajú hranice troch štátov a bez rozpakov si možno povedať, že východnejšie to už nešlo.

Vihorlat a jeho Morské oko

Jeden deň sme venovali pešej turistike a nasledujúce ráno otáčame bicykle a mierime späť. Ideme rovnakou cestou, ktorá nás vedie okolo nádrže Stariná až do Sniny. Kúsok za mestom sú Sninské rybníky, ktoré okrem rybolovu ponúkajú i možnosť kúpania v troch vybudovaných bazénoch. Vode neodoláme a ďalšiu noc sa rozhodneme stráviť v tunajšom kempe.

Posledná méta, ktorú sme si vytýčili, je jedno z najkrajších prírodných jazier, zrenica pohoria Vihorlat – Morské oko. Trasa zo Sniny k Morskému oku je dlhá asi osemdesiat kilometrov. Vydávame sa na Humenné, kde odbočujeme na Porúbku. Asfaltová cesta s poriadnym prevýšením nás prenesie naprieč hrebeňom Vihorlatu. Nasleduje menej náročný úsek cesty – zjazd okolo Vinianskeho jazera k Zemplínskej Šírave. Pokračujeme pozdĺž brehu nedozernej nádrže právom si zaslúžiacej titul slovenské more. Keď sa dostávame k odbočke na Remetské Hámre, máme v nohách už šesťdesiat kilometrov. Stúpame stále vyššie a vyššie, svet naokolo tíchne. Pod dozorom Morského oka je všetko v bezpečí, preto ten kľud a mier. Keď po náročnom stúpaní prichádzame k jazeru, je ponorené do hmly. Tmavé brehy pôsobia strašidelne, hladina vzbudzuje rešpekt. Po chvíli sa však opar dvihne a z Morského oka sa razom stane prívetivá oáza pokoja.

Od jazera je možné pešo vystúpiť na dominantu pohoria Vihorlat – Sninský kameň, miesto s prekrásnym výhľadom na okolitú krajinu.

Cesta nazad nám ubieha hladko, veď kusisko ideme z kopca. Poslednú noc prespíme pri Vinianskom jazere, kde je viacero možností ubytovania. Opierame bicykle, „vypíname“ a pri rekapitulácii uplynulých bohatých dní sa zhodneme, že každý jeden z kilometrov nabicyklovaných na slovenskom ďalekom východe, bol jedinečný.

Uverejnené v časopise Cykloturistika č. 6/2005

Galéria všetkých fotografií

Jeden komentár

  1. Dobrý deň, krásny článok a celá web stránka na mňa urobila dojem. Som rada, že ste navštívili aj náš región Snina. Ako študentka cestovného ruchu sa zaujímam o to, ako je tento región vnímaný návštevníkmi. Preto Vás veľmi pekne prosím o vyplnenie môjho dotazníka a prípadne aj jeho rozposlanie ďalším ľuďom, ktorí región Snina (resp. Poloniny a Vihorlatské vrchy) navštívili.
    https://docs.google.com/forms/d/1sON_FrjRVZCQvgqic8rCKvvnfoc72SBIzL0wAbtmF4c/viewform
    Vopred ďakujem krásne za Váš čas a ochotu!

Napíšte komentár