Kus histórie v bralách Bielych Karpát

Napísal(a) okt 3, 2011 v kategórii Cyklotúry na Slovensku, Považie, Biele Karpaty | 0 komentárov

Kus histórie v bralách Bielych Karpát

Priznám sa, kým sme sa do Bielych Karpát vybrali, veľa som o nich nevedela. Len podľa ich mena som si vytvorila obraz maľovaný skôr bledými farbami: zvlnenú tichú krajinu s dedinkami roztrúsenými po údoliach. Pôvabné, príjemné, no chýbalo tomu čosi charakteristické. A to sme pri putovaní po Bielych Karpatách našli. Takmer nič nebolo ako v mojich predstavách a takmer všetko bolo krajšie. Lesy a lúky vytvárali mozaiku odtieňov zelenej od sýtej tmavej až po žltkavú farbu letnej trávy. Kopaničiarske dediny boli o čosi modernejšie a farebnejšie, ako som čakala, no pôsobili útulne a harmonicky. A spoza toho všetkého sa vynorili belostné vápencové bralá ako záštita hradov a historických miest. Nechali sme sa zlákať „farbou nevinnosti“ na okruh, ktorý je v cykloturistickej mape označený Ku hradom Bielych Karpát. Okrem hradov a historických objektov sľubuje i zopár neopakovateľných prírodných výtvorov.

Popis trasy:

Pruské – Vršatské Podhradie – Červený Kameň – Tuchyňa – Horovce – Lednica – Dolná Breznica – Lednické Rovne – Pruské

Na naše putovanie sa vyberieme z obce Pruské. Dostať sa sem dá odbočením z diaľnice vedúcej cez Trenčín na Považskú Bystricu. Zísť možno na Nemšovú a pokračovať vpravo po starej hlavnej ceste až do Pruského. Alebo sa dá ísť po diaľnici ešte zopár km ďalej a pred Ilavou odbočiť priamo na Pruské. Z Českej republiky je cesta najjednoduchšia cez Vlársky priesmyk a už spomínanú Nemšovú. Z východiska našej cesty Pruského sa uberáme smerom na Vršatské Podhradie .

Všetko Vršatské

Hneď na úvod nás čaká nepríjemné šesť kilometrové stúpanie. Prevýšenie z Pruského (250m) na Vršatské Podhradie (650m) dá zabrať i skúsenému cyklistovi. Prechádzame cestou lemovanou listnatými lesmi a v určitom bode sa pred nami na obzore objaví dominanta Vršatského hradného bradla. Biele útesy ako koráb čnejú nad zalesnenou krajinou. Na úpätí skál leží obec Vršatské Podhradie a priamo v skalách je ukrytá ruina hradu Vršatec. Hrad pochádza z trinásteho storočia a je najvyššie položeným hradom na vápencovom brale na Slovensku. Nechce sa nám veriť, že asfaltová cesta, ktorou sme sem prišli, vedie medzi skaly až k zrúcanine. Ani únava ani nedôvera nás našťastie neodradia a serpentínami sa vyškriabeme priamo k ruine. Cestou sa kocháme výhľadmi na náruč Bielych Karpát, ktorá akoby objímala Vršatské Podhradie. Z ruiny sa otvára obzor ešte ďalej a pri dobrej viditeľnosti možno zazrieť Strážovské vrchy, Vážske podolie a dokonca i Veľkú Fatru.

Hrad Červený Kameň

Vraciame sa dolu do Podhradia a odbočujeme vpravo popod skaly. Držíme sa modrej turistickej značky vedúcej cez les. Strmo klesáme do obce Červený Kameň. Cesta sem je práve vo výstavbe, o taký rok môže byť cyklistika po nej dokonalým zážitkom. Niektoré jej úseky sú momentálne kamenisté a hrboľaté, že bolo treba zísť z bicyklov, no miestami sú už kamene uvalcované a ide sa po nich fajn. Vtedy si užívame zaslúžený oddych a hlavne výhľady na zeleno-biele scenérie pohoria. V Červenom Kameni možno odbočiť vľavo na modro označenú cyklocestu vedúcu k českým hraniciam. Dá sa ňou dostať cez Zápechovú na Nedašovu Lhotu. Táto cyklotrasa kopíruje náučný chodník Hugolína Gavloviča (barokového spisovateľa), jedného z najvýznamnejších rodákov tohto kraja. Náučný chodník vedie z Pruského cez Tuchyňu, Červený Kameň až do Valašských Klobouk na Morave. My sa v Červenom Kameni uberáme vpravo, no v dedine sa trošku zdržíme. Nachádzame sa v chránenej krajinnej oblasti Červenokamenské bradlo. Nad dedinou sa týči jeho súčasť – pôsobivý štyridsaťpäť kilometrov vysoký monolit, ktorý sa vo farebnej škále blíži k červenkastým odtieňom. V dedine a jej okolí je veľa ovocných sadov a nám sa podarí zvečniť skalu práve na pozadí jabloní obsypaných červenými plodmi. V jazde dolu kopcom pokračujeme nasledujúcich osem kilometrov do Tuchyne. V nej odbočujeme vľavo na Horovce, kde nás zaujme zrekonštruovaný kaštieľ. V dedine sa treba rozbicyklovať, lebo nás zase čaká stupák. Je však podstatne menej náročný ako ten na Vršatské bradlo.

Lednický hrad – zrúcanina prilepená na skale

Cesta do Lednice vedie typickou bielokarpatskou krajinou. Lesy, lúky, políčka  a charakteristické kopaničiarske osídlenie vytvárajú harmonický celok. Jazda takýmto obrázkom je natoľko príjemná, že sa nám ani nechce ponáhľať. Pozvoľna stúpame jemným brehom cez Kvašov do Lednice, no keď sa pred nami zjavia bralá strážiace Lednicu, nedočkavo zvyšujeme tempo. Nad obcou sa týči hrebeň svetlosivých útesov zvaných Lednické bradlo. Nad Lednicou stojí rovnomenný hrad, ktorý bol postavený v polovici 13. stor. na ochranu cesty vedúcej na Moravu. Jeho raritou je, že ako jediný na Slovensku nie je postavený na skale, ale je k nej prilepený zboku. Poľnou cestou sa dostaneme pod múry či skôr to, čo z múrov Lednice zostalo. Odtiaľto sa dá pozorovať ďalší z prírodných výtvorov Bielych Karpát – Lednické skalky. Tie sú posledným z bradiel na našom okruhu. Pod zrúcaninou narazíme na prameň Katarínka. Posadíme sa pri ňom a oddychujeme. Vytiahneme fľaše, že dopijeme prinesený nápoj a doplníme si čerstvú vodu Katarínku. Obďaleč posedáva ujo, ktorý na nás volá: „Čo to pijete? Vylejte to? Nie je nič lepšie ako voda z nášho prameňa!“ Hm, to znie zaujímavo. Skoro tak zaujímavo ako informácia, že v 17. stor. sa sem zatúlal i učiteľ národov Jan Ámos Komenský. Tak teda: „Na zdravie: Ledničanom, učiteľom aj cykloturistom!!!“

Lednické Rovne – pýcha Uhorska

Celých osem kilometrov z Lednice na Lednické Rovne zbehneme z kopca. Obec kedysi tvoril len majer a mlyn slúžiace panstvu z lednického hradu. Keď sa stal hrad pre panstvo nepohodlný, postavili si v Rovniach priestranný kaštieľ a presťahovali sa tam. Dnes je kaštieľ (zámok) zreštaurovaný a  rozprestiera sa okolo neho prekrásny park. V osemnástom storočí ho dal vybudovať gróf Aspremont, ktorý bol veľkým milovníkom prírody. Mal zmysel pre krajinkárstvo aj umenie a ich spojením sa mu podarilo vytvoriť skutočne malebný kút. Príroda okolo kaštieľa poskytuje vrch i dolinu, les i vodu a predovšetkým nádherný výhľad navôkol. Umelecká časť parku predstavuje chodníky, fontány, besiedky, jazerá a vodopády. Park bol vybudovaný podľa anglického vzoru s imitáciami zrúcanín bášt, vežičiek, zlomených stĺpov, obeliskov, ktoré spolu s vodopádmi a jaskyňami mali umocniť psychický účinok na návštevníka parku.

Na najvyššom bode kedysi stála socha bohyne Minervy v antickom chrámku, no po skončení 1. svetovej vojny sochu ľudia „v rámci osláv“ zhodili a rozbili. Unikátom parku sú gotická brána s rotundovou strážnicou a mauzóleum s kupolovitou strechou. Toto dal postaviť jeden z novších majiteľov kaštieľa továrnik Jozef Schreiber. Kúpil park a kaštieľ v zanedbanom stave, zveľadil ich a v mauzóleu je podľa svojho priania pochovaný. Továrnik Schreiber bol i zakladateľom sklárskeho podniku v Lednických Rovniach (1892). Sklárne patria medzi najstaršie na Slovensku. V kaštieli, ktorý je dnes sídlom majiteľov sklární i firmy, sa nachádza i Sklárske múzeum. Z Lednických Rovní sa vydávame najkratšou a úplne pohodovou cestou späť do Pruského.

Uverejnené v časopise Cykloturistika č. 12/2007

Galéria všetkých fotografií

 

Napíšte komentár