Muránska planina nie je žiadna rovina

Napísal(a) okt 6, 2011 v kategórii Cyklotúry na Slovensku, Gemer, Horehronie | 0 komentárov

Muránska planina nie je žiadna rovina

Pod slovom planina si väčšina ľudí predstaví nedozernú platňu s mierne zvlneným povrchom a trávami vlniacimi sa vo vetre. Muránska planina sa tejto predstave značne vymyká, je priam jej opakom. Lepšie by sa hodilo pomenovanie „Muránska vrchovina“ ale uznajte,  že „planina“ znie pre cyklistu podstatne dostupnejšie.

Rozhodli sme sa spojiť dva cyklistické sny v jeden a objať naraz Muránsku planinu a Horehronie, ktoré je jej severnou bránou. Celá trasa vedie po asfaltovej, málo frekventovanej vozovke. Časť okolo Muránskej planiny je vyznačená ako cyklocesta.

Popis trasy:

Brezno – Polomka – Heľpa – Červená Skala – Muránska Huta – Muráň – Tisovec – sedlo Zbojská – Pohronská Polhora – Brezno

Muránska planina sa rozprestiera na rozhraní stredného a východného Slovenska. Zo severu ho ohraničuje rieka Hron, os regiónu Horehronie, ktoré je nemenej bohaté na prírodné i kultúrne dedičstvo. Absencia rovín, dlhé stúpania, nestále počasie, vysoký výskyt dravcov a nízky výskyt civilizácie vzbudzujú na prvý pohľad rešpekt. Ale nie rešpekt vyžadujúci odstup. Divoká náruč muránskej prírody priťahuje magneticky. Čas a priestor tu majú úplne inú dynamiku, rozmery a tie zatúžite spoznať na vlastnej koži. Zo sedla bicykla sa s Muránskou planinou zbližuje najlepšie.

Brezno – križovatka ciest krásnymi krajmi

Za východiskový bod okruhu sme si vybrali Brezno. Leží približne štyridsať kilometrov východne od Banskej Bystrice, pod Nízkymi Tatrami. Je križovatkou ciest z Liptova na Gemer a zo Zvolena na Podpoľanie. O ubytovanie pre turistov v okolitých dedinách nie je núdza. Brezno je starým baníckym a hutníckym mestom. Zaujme centrálnym námestím, kde život pulzuje na terasách kaviarní a reštaurácií, uprostred strieka fontána a po obvode stojí množstvo historických budov. V čase, keď sme sa v Brezne ocitli, prebiehal v neďalekom Osrblí celoslovenský zraz  motorkárov. Jeho súčasťou bola „alegorická jazda“ všetkých účastníkov do Brezna. Za veľkého trúbenia štýlovo odetí a frajersky pôsobiaci motorkári  vplávali na námestie. V porovnaní s ich mašinami nám bicykle pripadajú krehko až hračkársky… Radšej z tej zmesi kovu a kože ujdeme preč.

Na Červenú skalu proti prúdu Hrona a času

Z Brezna do Červenej Skaly sledujeme povodie Hrona. Mierne stúpanie nás príjemne zahreje a dovolí ísť presne takou rýchlosťou, aby nám nič dôležité neuniklo. Je čo obzerať. Po ľavej ruke sa dvíha masív Nízky Tatier, po opačnej strane môžeme obdivovať horstvo Poľany. Dediny Beňuš, Polomka, Závadka nad Hronom, Heľpa, Pohorelá nasledujú v krátkych úsekoch za sebou a ponúkajú príležitosť zastaviť sa v krčme, či dokúpiť zásoby na cestu. Treba si urobiť rezervy, lebo keď odbočíme na Muránsku planinu, s občerstvovacími stanicami to bude horšie. V závere horehronskej etapy sa nad nami vypína známy končiar – Kráľova hoľa. Turistická značka na jej vrchol vedie z dediny Šumiac.

V Červenej Skale odbočujeme vpravo na Muráň. Pre tých, ktorí by sa cítili na približne sedem kilometrovú zachádzku do mierneho kopca za dedinu Telgárt (smer Poprad), odporúčame vybrať sa k prameňu Hrona. Narazíte naň asi kilometer za obcou. Predchádzajú mu meandre – kľučky úzkeho koryta po lúkach. Cestou k prameňu sa po ľavej ruke naskytne i pohľad na oblúkovitý železničný most. Na pozadí hory pôsobí tajomne. V Heľpe, Pohorelej, Šumiaci a Telgárte a sa nájdu pamiatky tradičnej architektúry a neraz na ulici stretnete tetušku v horehronskom vyšívanom kroji. Akoby ste sa cestou k prameňu Hrona presúvali proti prúdu času, aspoň o dve storočia späť.

Čo treba vedieť o Muránskej planine

Národný park Muránska planina je súčasťou Spišsko-Gemerského krasu a Slovenského Rudohoria. Jeho severnú hranicu tvorí rieka Hron, ktorá je v tomto úseku ešte len potokom.  Z južnej strany sa planina dotýka územia siahajúceho k maďarským hraniciam – Gemera. Oblasť planiny je bohatá na krasové výtvory. Nachádza sa tu takmer stopäťdesiat jaskýň, pätnásťpriepastí a niekoľko minerálnych prameňov. Okrem najväčšej šelmy Slovenska – medveďa hnedého, sa tu vo veľkom počte vyskytujú i divá mačka  a rys. Najvzácnejšou rastlinou je lykovec muránsky pochádzajúci z dávnych treťohôr. Muránska planina je jedinou lokalitou na svete, kde ho možno nájsť. Turisticky najnavštevovanejším miestom je Muránsky hrad, tretí najväčší a najvyššie položený hrad na Slovensku. Vysoko na planine je jediným trvale obývaným sídlom žrebčín na Veľkej lúke s chovom huculských koní. Tunajšie Hucule musia byť dostatočne silné a vytrvalé na prácu v ťažkom horskom teréne. Väčšiu časť roka ich pastieri „kovboji“ vodia po lúkach a pasú. Znie to romanticky, v skutočnosti je to však poriadna drina. Ak v lese uvidíte svalnatého koňa so značkou smreku vypálenou na ľavom stehne, vedzte, že vyrástol na Muránskej planine.

Muránska planina – krst ohňom cyklistu

Úvodné dotyky s Muránskou planinou preskúšajú cyklistovu kondičku i trpezlivosť. Do prvého sedla vzdialeného šesť kilometrov treba absolvovať stupák so sklonom od 8 do 10%. Nasleduje prudký zjazd nad obec Muránska Huta. Nestihneme si ani vydýchnuť a zasa sa treba oprieť do pedálov. Z vrcholového bodu nasledujúceho kopca je krásny výhľad na absolvovanú cestu. Cyklistu sa právom zmocní pocit hrdosti. Prichádza zaslúžený zjazd do  Muráňa. Nad dedinou sa v zeleni korún skrýva zrúcanina Muránskeho hradu.

Muráň a jej obyvatelia sú typickou ukážkou, ako v náručí hôr čas spomalil. Ľudia sú pokojní, vyrovnaní, nikam sa neženú. Posedávajú na námestí, rozprávajú sa medzi sebou. Nikdy sa návštevníkom ich kraja nevtierajú. S iniciatívou musíte vyjsť vy sami, a ak vám práve nie je do reči, choďte si po svojom, nikto sa nad vami nepozastaví. Muránčania majú nadhľad. Akoby sa na život pozerali z niektorej zo strmých strání tunajšieho kraja.

Keď sa počas prestávky domorodca pýtame, či ideme správne na Tisovec, pokýva na súhlas a zároveň začudovane prevráti oči, či naozaj chceme ísť do toho kopca. Nemáme na výber. Čaká nás strmé stúpanie do sedla Dielik a za ním asi päť kilometrov dlhý zjazd do Tisovca. Sme v dvoch tretinách trasy.

Okolie Tisovca – kraj dolín a jaskýň

Na západnom kraji Tisovca sa rozprestiera hrebeň Hradovej zo zvyškami stredovekých hradieb a niekoľkými jaskyňami, z ktorých najznámejšia je Jaskyňa netopierov. V Tisovci pramení minerálna voda Tisovská šťavica. Možno si z nej bezplatne nabrať, koľko hrdlo ráči. Osviežení stúpame cez dolinu Furmanec a serpentínami sa ťaháme stále nahor Čertovou dolinou. Je prešpikovaná krasovými javmi, tiesňavami a skalnými stupňami. V prírodnej rezervácii sa tu nachádza verejnosti neprístupná Čertova jaskyňa. Asi po dvanástich mastných km (v záverečnom úseku s prevýšením až 12%) prichádzame do sedla Zbojská. Môžeme si gratulovať, toto bol posledný kopec. Zvyšných osemnásť kilometrov sa nenarobíme. Miernym zjazdom sa vydýchame, v obci Pohronskej Polhory doplníme tekutiny z minerálneho prameňa a v pohodovom tempe zídeme do Brezna.

Na námestí všetko stíchlo. Motorkári, dym výfukov a hluk motorov sa stratil. Pocit víťazstva a jedinečnosti, ktorý cykloturista na konci dňa má, nič neruší. Veď keby sme sa náročným terénom Horehronia  a Muránskej planiny presúvali čo i len o km väčšou rýchlosťou a o decibel hlučnejšie, ako to ide na bicykli, nestihli by sme si uvedomiť všetku krásu a veľkoleposť, ktorú v sebe príroda pre vnímavých skrýva.

Uverejnené v časopise Cykloturistika č. 11/2005

Galéria všetkých fotografií

 

Napíšte komentár