Cykloturistické centrum Slovenska – Podpoľanie

Napísal(a) nov 1, 2011 v kategórii Cyklotúry na Slovensku, Podpoľanie, Podjavorie | 0 komentárov

Cykloturistické centrum Slovenska – Podpoľanie

„Kto nebol na Poľane, nevie, čo je život“, zvykli vravievať starí Detvania. Obyvatelia kraja rozkladajúceho sa pod  majestátnou horou sú dodnes hrdí na svoju Poľanu  a Detvu  – hlavné mesto Podpoľania. Podpoľanie je známe originálnou ľudovou kultúrou, živými folklórnymi tradíciami, lazníckym osídlením, salašníctvom, bryndzou a najnovšie i cyklomaratónom. Cykloturistom je k dispozícii viac než tristo kilometrov značených trás a množstvo miestnych cestičiek, ktoré sprístupnia malebný rázovitý kraj ležiaci v srdci Slovenska.

Jedinečný cyklistický zážitok, nezvyčajné ubytovanie na lazoch a k tomu vidina poznania „čo je život“, sa stali dostatočnými lákadlami na šliapnutie do pedálov v náročnom teréne Podpoľania i pre nás.  

Popis trasy:

Zvolen – Očová – Hriňová – Detvianska Huta – Čechánky – Vrch Dobroč  – Detvianska Huta – Bratkovica – Lom nad Rimavicou – Sihla – Kamenistý potok – Sihla – Lom nad Rimavicou – Vrchslatina – Hriňová – Detvianska Huta – Vrch Dobroč


Detva sa nachádza približne tridsať kilometrov od Zvolena.  Keďže obe mestá ležia na hlavnom ťahu medzi Bratislavou a Košicami, dá sa sem pohodlne dostať vlakom aj autom. Detva je tzv. cykloturistickým stredom Slovenska – miestom, kde sa križuje najviac cyklotrás na Slovensku: Okruh okolo Poľany a štyri cyklomagistrály. My sme sa rozhodli začať s putovaním vo Zvolene, pretože v ňom začína Rudohorská cyklomagistrála, ktorá nás priviedla priamo pod Poľanu.

 

Hriňovskými lazmi

Zo Zvolenského Lieskovca sa vydávame smerom na Detvu. Tento úsek cesty je nenáročný a ponúka pekné výhľady na masív Poľany. V dedine Očová sa Rudohorská cyklomagistrála stretáva so zelenou značkou Okruhu okolo Poľany. Dvojfarebná cesta vedie cez Detvu, za ktorou sa profil krajiny mení na kopcovitý. Keď prechádzame Hriňovskými lazmi, predstavuje sa nám Podpoľanie vo svojej plnej kráse a špecifickosti. Je vrchárskou oblasťou s lazníckym osídlením a tradičnými spôsobmi obrábania pôdy. Vznikli tak zvláštne terasovité švíky políčok, ktoré sú ako záplaty strání kopcov. Ako húsenkovou dráhou sa presúvame bližšie a bližšie k bájnej Poľane. Popri cestách sa často objavujú vyrezávané detvianske kríže, typický produkt tunajších ľudových remesiel. Farebná dekorácia a vhodne zvolené umiestnenie z nich robí takmer mystické body našej púte. Kolorit krajiny je veľmi svojrázny. A rovnakí sú i ľudia, ktorí sú ukážkou pravej slovenskej hrdosti, priamosti a nezlomnosti. Veď už len fakt, že život  na lazoch nie je žiadne pierko, no oni ho napriek tomu žijú statočne a odhodlane, svedčí o  silnom pute k  rodnému kraju.

 

Dobrí ľudia z Vrchu Dobroč

Úsek Rudohorskej trasy, má pre nás náročné vyvrcholenie. Za Hriňovou pokračujeme na obec Detvianska Huta, kam sa dostávame po päť kilometrov dlhom serpentínovom stúpaní. Na začiatku dediny opúšťame cyklistické značky a odbočujeme na Čechánky a Vrch Dobroč. Rozhodli sme sa, že k životu v Podpoľaní privoniame zblízka a nocovať budeme na lazoch. Pri odbočke na Gazdovský dvor, ktorý sme si vyhliadli za nocľah, si dávame prestávku. Čaká nás posledných päť z päťdesiat kilometrov, ktoré smerujú ponad dedinu, cez náhornú plošinu až k Vrchu Dobroč. Brázdime pláň a žasneme. Máme šťastie na jasnú oblohu a výhľad do diaľky na zasnežené končiare Nízkych Tatier. Pri predstave okolitých polí a lúk zaviatych snehom nám nie je do smiechu. Nevieme si vysvetliť, ako sa sem cez dlhú a tuhú zimu obyvatelia dopravujú. Darmo, musia vedieť ako na to a hlavne, vedieť s tým žiť. Na jar je tu prekrásne. Lúky a lesy sa zelenajú, nad nimi levitujú zakvitnuté koruny stromov a vo vetre sa trepocú vetvy briez.

Domáci Koristekovci z Gazdovského Dvora nás vítajú s úsmevom a priateľskými odporúčaniami, čo si pod Poľanou netreba nechať ujsť. Červený západ slnka v okne podkrovia v kombinácii s originál domácim mliekom, jogurtmi, syrom, či klobásou, je súčasťou autentického zážitku z bývania na lazoch u Koristekovcov. Podobných objektov spojených s agroturizmom je v týchto končinách viacero. Byť na Podpoľaní a nevyškriabať sa za nocľahom až sem, by bolo absenciou vážnej lekcie školy života v Podpoľaní.  My sme ju však absolvovali v plnom rozsahu.

 

Cyklistika na svahoch sopky

Z lazov na Vrchu Dobroč sa ráno spúšťame dolu, späť na dvojfarebne vyznačenú cestu v Detvianskej Hute. Za Látkami opúšťame Rudohorskú cyklomagistrálu a odbočujeme do osady Bratkovica. Štrkovou a lesnou cestou pokračujeme na lazy Biele Vody, kde sú nám odmenou za cyklistický výkon výhľady na Veporské vrchy, Muránsku planinu, Stolické vrchy, Nízke Tatry a aj na časť Vysokých Tatier. Dosť dlhý úsek ideme smrekovým lesom a pri pohľade nahor vnímame majestátnu výšavu smrekových stromov. Naozaj siahajú až takmer do neba. Prašnou cestou popri okraji lesa sa dostaneme do najvyššie položenej obce regiónu Lom nad Rimavicou (1015 m n. m.).

Narážame na ďalšiu cyklistickú značku – červenú – Vrchársku cyklomagistrálu. Súbežne s našou trasou vedie cez dedinku Sihla do Kamenistej doliny, kde sa nachádza Chránený areál Meandre Kamenistého potoka. Neodoláme jazde dlhej zopár kilometrov v povodí Kamenistého potoka a potom sa vraciame naspäť do Sihly. Z dediny vyjdeme späť na hlavnú komunikáciu a ňou sa vydriapeme do príkreho svahu vedúceho k Lomu nad Rimavicou. Nasleduje dlhý, kľukatý a rýchly zjazd až do Hriňovej. Prechádzame okolo Slatinských lazov a vodnej nádrže pri Hriňovej, až sa ocitneme v najnižšom bode cyklookruhu. Oddych na ceste dolu nám padol dobre, nohy si oddýchli a pľúca zhlboka nadýchali horského vzduchu. Teraz sa môžeme znova vydať na cestu k vrchu Dobroč. Máme pred sebou náročnú cestu, ktorú poznáme z predchádzajúceho dňa. Vraciame sa na lazy ku Koristekovcom. Po svahoch sopky sme si zajazdili do sýtosti. Možno sa nabudúce odhodláme i na pokorenie celého Okruhu okolo Poľany.

 

Uverejnené v časopise Cykloturistika č. 9/2005

 

Galéria všetkých fotografií

Napíšte komentár