Povinná jarná cyklotúra dolniakmi okolo Nitry

Napísal(a) júl 10, 2011 v kategórii Cyklotúry na Slovensku, Ponitrie | 2 komentáre

Povinná jarná cyklotúra dolniakmi okolo Nitry

Každé ročné obdobie má pre cykloturistu svoje pôvaby a nezameniteľnosť. Na dolniakoch je mimoriadne pekná cyklistika jarná. Nie je ešte príliš horúco, nížina je na jar voňavá, zakvitnutá a terén tu vôbec nie je taký jednotvárny, ako by sa mohlo zdať. Veď od Nitry sa pozvoľna začína dvíhať pohorie Tríbeč, o ktoré sa rado oprie nielen oko, ale i noha do pedálov. Preto sa nám na jar nežiada utekať za cykloturistikou do hôr. Uprednostníme jazdu po tisíckrát prechodených cestách, ktoré nás napriek chronickej známosti vždy prekvapia niečím novým. Trasa Nitra – Vieska nad Žitavou – Topoľčianky sa stala našou tak povediac povinnou jarnou jazdou. Na úvod cykloturistickej sezóny si nič príjemnejšie nevieme ani predstaviť.

Popis trasy:
Nitra – Babindol – Klasov – Veľké Chyndice – Nová Ves nad Žitavou – Vieska nad Žitavou – Tesárske Mlyňany – Zlaté Moravce – Topoľčianky – Žikavce – Lovce – Žikavce – Topoľčianky – Sľažany – Neverice – Jelenec – Koliňany – Hrnčiarovce – Nitra

Prvá desiatka kilometrov z Nitry smerom na Vráble nás rozhojdá a pekne zahreje nedlhými, zato viacnásobnými stúpaniami. Po dvoch strmých kopcoch a rýchlych zjazdoch, za dedinou Veľký Lapáš, odbočujeme na tiché chodníky, ktoré poznajú len miestni domorodci a cyklisti podobní nám. V dvoj- až trojkilometrových rozstupoch sú medzi zvlnenými roľami rozsypané dediny Babindol, Klasov, Veľké Chyndice, Nová Ves nad Žitavou. Cesta, ktorá ich spája, nás privedie k prvej méte okruhu – do Arboréta Mlyňany.

 

Arborétum Mlyňany – z každého rožku sveta trošku

Vstup do areálu Arboréta sa nachádza vo Vieske nad Žitavou. Botanická záhrada bola založená Štefan Ambrózym v rokoch 1892-94 a patrí medzi najkrajšie záhrady sveta.  Rozprestiera sa v okolí kaštieľa, bývalého sídla zakladateľa. Najnavštevovanejším je Arborétum práve v máji, kedy doslova prekvitá. Nie je doň povolený vjazd na bicykloch, a preto si ich nechávame na vrátnici. Pri chôdzi sa aspoň budeme môcť lepšie nadýchať vône rododendronov, azaliek, magnólií, ibištekov…
Štefan Ambróz bol nielen významným botanikom ale i veľkým cestovateľom. Zo svojich expedícií si doniesol množstvo cudzokrajných rastlín. Sú v okolí zámku rozmiestnené tak, aby vytvárali geograficky jednoliate celky. V jednej časti a vypínajú severoamerické sekvoje, borovice a iné charakteristické dreviny Ameriky. V okolí jazierok zasa šuštia bambusové trstiny, exotické trávy a pokrútené ihličnany. Klenutými drevenými mostíkmi sa dá dostať k pagodám, ktoré napovedajú, že ste v náručí flóry východnej Ázie. Nájdu sa i typické rastliny európskych a severských krajín. Celkovo tu rastie vyše dvetisíc druhov rôznych drevín, žije asi osemdesiat druhov vtákov a neuveriteľných tisícstotridsať druhov motýľov. V areáli je veľa lavičiek, odpočívadiel a taktiež automatických zariadení poskytujúcich informácie o rastlinách naokolo.
Kopec poznatkov o flóre všetkých kútov sveta zalejeme v blízkom bufete pollitrom tekutín a môžeme v ceste pokračovať.

 

Topoľčianky – žiadna dedinka

Z Viesky nad Žitavou sa vydávame smerom na Zlaté Moravce. Úsek o dĺžke asi dvanásť kilometrov je viac-menej rovinatý. Dva kilometre za Tesárskymi Mlyňanmi musíme absolvovať po hlavnej ceste, ktorá je však cez víkendy pokojná a bezpečná. V Zlatých Moravciach narazíme na cyklistický chodník vedúci na Topoľčianky.
V centre dediny je námestie s honosne sa tváriacim hotelom a dominantou dediny – kaštieľom. Renesančnú budovu z cesty nevidno, je ukrytá za korunami stromov. Kaštieľ sa ukáže až po prechode vysokou kovanou bránou. Svojho času býval hostiteľom vládnych činiteľov, momentálne je využívaný skôr na sobáše, firemné akcie, výstavy či kultúrno-spoločenské podujatia. Uprostred štvorcového nádvoria prská fontána a okolie kaštieľa tieni lesopark.
S areálom parku susedí ďalšia významná inštitúcia: Národný žrebčín. Sú tu chované desiatky koní – jazdeckých, plemenných i ťažných. Pozorovať ich možno priamo pri tréningu, v stajniach alebo pri paši na lúkách. Atrakciou je ponuka jazdy na koči ťahanom párom týchto ušľachtilých zvierat. I keď nemáme nič proti teórii, že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta, zostávame verní sedlám bicyklov. Vydávame sa za ďalším cieľom, ktorým je obora obývaná priamymi príbuznými amerických bizónov.

 

Obry zubry

Rezervácia, ktorú často zvyknú lokalizovať do Topoľčianok, sa v skutočnosti nachádza v lese medzi dedinami Lovce a Zlatno. Z Topoľčianok cez Žikavu, až do Loviec vedie asfaltka.  Jej kvalita sa s hustnúcimi smerovkami na oboru znižuje. Poháňa nás zvedavosť a nadšenie krásou tohto kraja. Polia vystriedali lúky a háje, pahorky nahradili kopce pohoria Tríbeč. Sme  na hranici chráneného územia Ponitrie a areálu, v ktorom žijú obry zubry. Nie vždy sa ich podarí uvidieť z blízka. Výbeh majú rozľahlý a k drevenej ohrade prichádzajú najmä v čase kŕmenia. Starajú sa o ne obyvatelia blízkej horárne. My sme mali šťastie na celú zubriu rodinu, ktorá sa len nedávno rozrástla o potomstvo. Zubry pôsobia síce ťarbavo, no patria k najsilnejším a najnebezpečnejším zvieratám slovenských lesov. Voľne žijúce ich možno stretnúť málokde. Snáď len kdesi na východe Slovenska.

 

Rôznorodé obecenstvo

Z obory sa vraciame späť na Zlaté Moravce a potom vedľajšími cestami cez Sľažany, Neverice, Jelenec, Beladice a Štitáre späť do Nitry. I keď každý z týchto tridsiatich kilometrov poznáme naspamäť, vždy nás cestou niečo prekvapí. Krajina je zakaždým inak krásna, inak zaujímavá, podľa toho, čo sa na roliach pestuje. Pozorovanie ich zmien a podôb odvádza pozornosť od neustále sa opakujúceho stúpania a klesania. Nezrelé obilie a ďatelina sa vo vetre vlnia ako zelené more. Pred žatvou pole pôsobí ako zlatá plachta, na ktorú vykrvácali vlčie maky a bielu vzorku vyšili margaréty. V čase kvetu vyzerajú agátové háje ako zasnežené a priam hučia včelím bzukotom. Vôňa agátov sa mieša s pachom repky olejnej, ktorá z diaľky pripomína dav žltých kuriatok. No a slnečnicové polia vyvolávajú trému. Keď popri nich prechádzame, zdá sa, že nás pozoruje stotisíce žiarou olemovaných tvárí. Nespočetné obecenstvo! Za pomoci vetra nad nami uznanlivo prikyvujú ťažkými hlavami, čo je to najlepšie povzbudenie do ďalších cykloturistických kilometrov.

 

Uverejnené v časopise Cykloturistika č. 5/2005

Galéria všetkých fotografií

2 komentáre

  1. Na tom našom Slovensku je všade čo obdivovať, len keby aj pre cyklistov boli vytvorené lepšie podmienky. Chýbajú cyklistické chodníky. Osobne mám strach bicyklovať po cestách. Minulé leto som sa zúčastnila jedného takého výletu a bolo to pre mňa veľmi psychicky náročné. Mala som nervy, lebo niektoré autá sa mi dobreže neobtierali o ľavú nohu. Bol to síce len niekoľkokilometrový úsek v okolí Dunajskej Lužnej pri Bratislave, no stačilo mi to na to, aby som sa na dlhý čas zase nikde na naše cesty nevydala. O to radšej chodievam do Rakúska, kde len málokde vedie cyklistický chodník po normálnej ceste pre autá.

    • Veľký súhlas. Aj my, keďže sme absolvovali niekoľko cyklotúr v zahraničí, vieme, aké ma v tomto Slovensko rezervy. Ja verím, že s pribúdajúcimi diaľnicami sa premávka na iných cestách preriedi, no ideálne to ani potom nebude. Našťastie je dosť takých cestičiek, ktoré vedú do odľahlých kútov a tie bývajú pre nás cykloturistov najlákavejšie. My sa ich budeme snažiť v nasledujúcej sezóne zase niekoľko objaviť. Vy určite tiež 🙂

Napíšte komentár