Strašidelne krásne Javorníky nad Bytčou

Na severe západného Slovenska, nad mestom Bytča a riekou Váh, sa dvíha pásmo pohoria Javorníky. Javornícke doliny sprístupňujú cesty popri potokoch a javornícke lesy zasa chodníky po hrebeňoch a stráňach. Cykloturisti si tak môžu zajazdiť v pokojnom, oku a duši lahodiacom svete prírody. Okrem toho tento kraj prináša aj množstvo povestí, ktoré jeho božský kľud čeria kamienkami tajomna i rozprávkova.

Popis trasy:
Mikšová – Štiavnik – Medvedie – pod Hričovec – Krížové – Petrovice – Bytča – Malá Bytča – Mikšová

Po javorníckych údoliach sme sa už raz túlali a vtedy nám ich vôňa učarovala natoľko, že sme sa rozhodli vrátiť sa sem a spoznať ich doposiaľ neprebádanú časť nad mestom Bytča. Vyhliadli sme si trasu Štiavnickou a Petrovickou dolinou, ktorá sľubovala športový zážitok v náručí prírody a tiež spoznanie historického jadra Bytče. Dojem, ktorý sme si odtiaľto odnášali, bol umocnený niekoľkými hrôzostrašnými príbehmi, ktoré sú s týmito končinami spojené.
Trasu sme si naplánovali z dediny Mikšová, respektíve od priehrady za dedinou. Tu sa začína Štiavnická dolina. Do Mikšovej sme prišli od Považskej Bystrice. Popod zrúcaninu Považského hradu sme sa presunuli asi desať kilometrov na Bytču, za Mikšovou odbočili vľavo k vodnej nádrži a na jej brehu oficiálne zahájili cyklookruh po Javorníkoch.

 

Štiavnická dolina a jej povesti

Z vodnej nádrže akoby vyrastali prvé mierne svahy a útle kopce Javorníkov. Nádrž je napájaná potokom Štiavnik, v povodí ktorého sme šli prvých pätnásť kilometrov. Farba oblohy predznamenávala všetko možné, len nie jasný deň. Aj tak sme nezúfali a verili, že žiaden lejak nám náladu a plány neprekazí. A mali sme pravdu. Už po pár kilometroch sa mraky začali trhať a my sme miesto pršiplášťov vytiahli opaľovací krém. V horúcom dni nám chladný vánok sálajúci z koryta prišiel vhod. Dedina Štiavnik, ktorou sme prechádzali, bola priam nekonečná. Ťahá sa tesne popri rovnomennom potoku. Reťaz domov je často prerušená, no i keď sme mali asi päťdesiatkrát pocit, že už sme za dedinou, vždy sa objavil nový hlúčik domov. Tabuľa s preškrtnutým názvom prišla až po desiatich kilometroch. Neustále sme šli v miernom stúpaní po dobrej asfaltovej komunikácii s riedkou premávkou. Osviežovali sme sa vodou, obrazmi javorníckej lesnatej krajiny a tiež príbehmi viažucimi sa k potoku Štiavnik a Štiavnickej doline.

Dozvedeli sme sa ich niekoľko a jeden je desivejší a tragickejší než druhý. Pri mostíku na konci dediny ma napadol príbeh o chudobnej dievčine, ktorá sa vraj zaľúbila do bohatého grófa. Rodičia jej vzťah neschvaľovali a bránili jej v ňom. Napriek tomu sa s grófom stretala a otehotnela. Matka ju vtedy prekliala a gróf ukázal svoju pravú tvár. Obvinili dievča, že chce iba získať jeho majetky, s opovrhnutím jej hodil jednu zlatku a odohnal. Dievčina potom ušla do hory, kde ju po deviatich mesiacoch našli utopenú: v jednej ruke držala zlatku a v druhej nemluvňa. Pri tomto moste sa vraj vždy na Sviatok neviniatok (28. decembra) ozýva detský plač novorodeniatka, ktoré chce prilákať pocestných, aby ho pokrstili. Nik sa vraj neodvážil v túto noc prejsť po moste.
Brrrr! Ešte jeden pôsobivý príbeh sa viaže k hrubému stromu s obrazom Panny Márie asi v prostriedku dediny. Raz sa mladá grófka vracala so svojimi deťmi domov, prepadli ju zbojníci a všetkých zabili. Odvtedy sa vraj na tomto mieste ozýva dupot konských kopýt a ženský i detský plač. Údajne sa tam zjavuje aj biely pes s krvavočervenými očami, v ktorom sídli duša nešťastného grófa, ktorý sa po tejto udalosti pomiatol a v podobe psa stráži svoju rodinu. Súvislý pás dedinských domov je v okolí tohto stromu na dlhom úseku pretrhnutý – nik tu nechce bývať. Ani sa nečudujem. Prechádzali sme tadiaľto uprostred jasného dňa, ale keby sa tu niekde mihol biely pes, stavím sa, že by som od strachu ošedivela. Zbierka povestí zďaleka nekončí. Nájdu sa v nej príbehy o vodníkovi, vílach, ktoré utancovali sedliaka takmer na smrť, o židovskom cintoríne… Skrátka – také malé hororové údolie.

 

Lesnou cestou pod Hričovec

Po skončení dediny sme dorazili k penziónu Medvedie, vedľa ktorého vyviera studnička. Nasleduje rázcestie Štiavnická Ráztoka, z ktorého sa dá pokračovať po žltej turistickej značke až na vrch Veľký Javorník. My sme z rázcestia odbočili vpravo na spevnenú lesnú cestu vedúcu pod Hričovec. Značka nás viedla hustými ihličnatými lesmi. Neponúkali sa síce výhľady na Javorníky, ale za to šum vysokých smrekov a vôňa živice. Za Ráztokami sa stúpanie sa priostrilo. Prudký kopec však nebol dlhý, za dvadsať minút sme boli na vrchole – pod Hričovcom. Zrazu akoby niekto zdvihol oponu, pred nami sa rozprestrela mozaikovitá krajina Javorníkov. Za hlbokým údolím vyplneným lesmi sa bujne dvíhali ďalšie a ďalšie chrbty hôr. Tmavozelená farba bola miestami prerušená pásmi ťažby dreva. Bicyklovali sme lesnou cestou akoby po vrstevnici kopca a vychutnávali si výhľady na Javorníky. Sklon terénu nás nútil k rýchlemu zjazdu, ktorý sme regulovali brzdami. Nielen kvôli bezpečnosti, ale aj kvôli tomu, aby sme mohli zotrvať v tejto panensky tichej a pokojnej krajine čo najdlhšie.

 

S cykloturistami sa tu ráta

V lesoch Javorníkov sme narazili na potešiteľný dôkaz súladu a ohľaduplnosti medzi tými, ktorým sú hory obživou a tými, ktorí sem prišli hľadať relax a športové vyžitie. Tabuľa so siluetou cyklistu nezakazovala vjazd cykloturistov do tunajších lesov, len upozorňovala na to, že kvôli lesnej výrobe je vstup na lesnú cestu odporúčaný počas voľných dní, prípadne neskôr popoludní, keď sa už nepracuje. Obojstranne výhodné a prijateľné podmienky. Pri čítaní riadkov na tabuli nás ovládol príjemný pocit partnerského prístupu a korektnosti voči cykloturistom. Celkovo sú Javorníky a celé Kysuce pro-cykloturisticky orientované. Značené cyklotrasy, totemy navigačných smeroviek rozmiestnené v celom regióne a iné dôkazy, ako napr. aj spomínaná tabuľa, sú jasnou pozvánkou pre cykloturistov. Tu sú naozaj vítaní!

 

Petrovickou dolinou

Spod Hričovca sme sa zjazdom spustili do Petrovickej doliny. Prešli sme okolo bývalej osady Magaly, v ktorej stojí pamätník SNP. Až horárni Krížová sme šli po lesnej spevnenej ceste. Pri horárni sme znova vyšli na asfaltku a ňou sme postupovali nadol po prúde potoka Petrovička späť k Váhu. Príroda navôkol a celkový ráz doliny boli veľmi podobné susede Štiavnickej. Uzavretý, lesmi obkľúčený úval, tento raz však bez civilizácie, nás privádzal stále bližšie a bližšie k mestu Bytča. Pár kilometrov pred Petrovicami les akoby uťal a ocitli sme sa na otvorenom priestranstve. Z Javorníkov Vysokých, ktoré sme nechali za chrbtom, sme vošli do Javorníkov Nízkych. Úzky slíž tohto pohoria končí pri Váhu. Do Bytče sme sa dostali drevenou lávkou s drôteným zábradlím. Po spoznaní tajov a pôvabov Javorníkov sme sa celkom tešili na to, v akom svetle sa nám predstaví Bytča.

 

Bytča a jej pamiatky

Historické jadro mesta tvorí trhové štvorcové námestie ohraničené meštiackymi domami. Niektoré domy na námestí boli majetkom šľachty, ktorá ich prenajímali obchodníkom. Z veľa domov sa zachovali len pôvodné pivnice, nakoľko boli drevené a podľahli požiarom. Okrem sakrálnych pamiatok v podobe kostolov sa v Bytči nachádza aj kaštieľ a Sobášny palác. Stoja jeden vedľa druhého a vytvárajú akúsi uzatvorenú plochu – ostrovček ticha uprostred mesta. A ten sme si vybrali za miesto nášho oddychu. Bytčiansky kaštieľ je masívnou stavbou s nádvorím obohnaným hradbami so štyrmi vežami na rohoch. Do kaštieľa sa vchádza popod bránu umiestnenú v gotickej veži.

Oproti pod košatými korunami je studňa a kúsok od nej biely Sobášny palác. Palác slúžil predovšetkým pre slávnostné príležitosti a svadobné hostiny Thurzových šiestich dcér. Bieloskvúca stavba zdobená ornamentmi na prvý pohľad navodzuje výnimočný pocit. Svojmu menu kaštieľ neostáva nič dlžný.

 

Povesť o rieke Váh

Po chvíli odpočinku sme sa vybrali z mesta von. Pred Váhom sme odbočili vpravo a po piatich kilometroch sme došli späť k vodnej nádrži Mikšová, kde sme ráno okruh začínali.
Keďže nitka dnešnej trasy sa na viacerých miestach zmotala s nitkami bájnych príbehov, uzatvoríme naše rozprávanie pôsobivou povesťou o tom, ako vznikla rieka Váh, v ktorej blízkosti sa naše putovanie odohrávalo.
Na Liptove vraj pred mnohými rokmi vládlo knieža, ktoré malo veľmi bojovnú povahu a krásnu dcéru. Raz sa mu podarilo zajať nepriateľské knieža. V rámci rytierskeho turnaja rozkázal svojmu najlepšiemu bojovníkovi rytierovi-obrovi, aby so zajatým kniežaťom bojoval. Vraj, ak vyhrá, dostane za ženu jeho krásnu dcéru. Obor v súboji zvíťazil a nepriateľa zabil. Avšak krehká kňažná  sa nechcela stať ženou rytiera-obra. Vedela, že je zlý a krutý a bola zaľúbená do jednoduchého šuhaja z ľudu. Otec nepopustil, nástojil na tom, aby sa dcéra vydala za obra, no súhlasil, že so svadbou vyčká do splnu mesiaca. V noci pred splnom sa dievčina stretla so svojim milovaným a pri lúčení jej od žiaľu puklo srdce. Šuhaj ju pochoval a túlal sa po hore, kde ho našiel rozzúrený rytier–obor a usmrtil ho. Z miesta, kde bola pochovaná mladá kňažná, vytryskol prameň a rovnako i z miesta, kde odpočíval jej vyvolený šuhaj. Oba pramene sa ponáhľali z hôr nadol, kde sa spojili v jeden tok. Jeden prameň dostal meno Biely Váh a druhý Čierny Váh a spolu tvoria najdlhšiu rieku Slovenska – divoký a mocný Váh. Jedným z pohorí, ktoré nad ním vypínajú, sú Javorník, a tie návštevníkov cykloturistov určite nesklamú.

Uverejnené v časopise Cykloturistika č. 10/2011

Galéria všetkých fotografií