Dolomitské príbehy

Napísal(a) júl 31, 2011 v kategórii Dolomity, Salzburgsko, Európa | 2 komentáre

Dolomitské príbehy

Každé hľadanie začína šťastím začiatočníka a vždy sa končí skúškou dobyvateľa.

                                                                                              (Paolo Coelho: Alchymista)

 

Milý čitateľ,

 

ak si jedným z tých, ktorý s nami prežil Leto na vlastný pohon a vydal sa za Korzickým naivným dobrodružstvom, vitaj. Veríme, že obsah tejto knihy Ťa nesklame a rýchlo objasní, prečo sa stal prvou vetou nášho rozprávania práve onen citát.

Ty, kto si na našich cyklocestách nováčikom, vitaj rovnako. Za predpokladu, že na nasledujúcich stránkach niečo hľadáš, malo by Ťa postretnúť šťastie…

Z vlastnej skúsenosti dodáme, že všetci vytrvalí hľadajúci nájdu to, čo je pre nich určené. Začiatočníci potrebujú práve šťastie, lebo inak by ich púť mohla skončiť skôr, ako odhalia jej zmysel. Pokročilí musia ísť až poza priazeň náhod, aby sa presvedčili, že k cieľu vedú i lepšie ako ich dômyselne plánované cesty. Práve na vybočeniach z nich sa často skrýva to najhodnotnejšie a najkrajšie.

Túžba hľadať nové kúty sveta a nepoznané zákutia v sebe nás už tretie leto posadila do sedla bicyklov a poslala v ústrety neľahkej destinácie – Salzbursko a Dolomity. Keďže na poli cykloturizmu už nie sme žiadnymi nováčikmi, museli sme sa stať nevyhnutne dobyvateľmi. O tom, s čím všetkým sme na cestách zápasili a víťazne zdolali, sú naše Dolomitské príbehy.

 

Divný rok

 

Myslím rok 2004-tý a myslím tým divný od začiatku až do konca. Pre náš mikrosvet i pre svet celý. O všetkých jeho zvláštnostiach rozprávať nebudem. Len o tých, ktoré boli pre nás a nasledujúce rozprávanie zásadné.

Prvou oblasťou, ktorú nesmiem premlčať, je počasie, ktoré bolo jednoducho zvláštne. Nenašiel sa snáď jeden víkend, kedy by predpoveď hovorila o slniečku, a kedy by skutočne zažiarilo. A pritom, priaznivých vyhliadok bolo ako šafranu. Ak sa náhodou cez voľné dni nebo rozjasnilo, tak to bolo čisté prekvapenie a nie naplnenie predpovede. Jedine vo voľných dňoch sme mohli naberať kondičku na letnú cyklistickú dovolenku, a preto sme z vrtochov počasia boli smutní dvojnásobne. Napriek všetkému sme nepremárnili ani jeden víkend a s dažďom v pätách (či v trojici) sme trénovali.

A keď sme pri tých voľných dňoch. Aj v nich bol 2004-tý divný, skúpejší ako kedykoľvek predtým. Takmer všetky sviatky a dni pracovného voľna padli na víkend a počas toho víkendu sa, pochopiteľne, pokazilo počasie…

Cítili sme od začiatku, že v 2004-tom chceme niečo zmeniť. O jednom dôležitom rozhodnutí sme vedeli už v momente, keď bol rok ešte v plienkach. No že počas svojho kraľovania privalí toľko ďalších zmien, sme netušili. Na zlomy v živote rok skúpy nebol, to rozhodne nie.

Napadá ma moment drobný svojim rozsahom no veľký dosahom. Taká omrvinka, ale z rozprávkového koláča.

Bolo to v jeden z prvých februárových dní. V ten deň Slovensko prekvapila nečakaná návšteva: jar. Zdvorilostný krátky prepad, ktorý poteší a šokuje zároveň. Ortuť v teplomere sa vyšplhala takmer k dvadsiatke, tráva presvedčivo simulovala zelenanie a vtáky vrieskali jeden cez druhého. Z diaľnice, po ktorej som sa v to jasné ráno viezla, som prv ako sa vystrčila silueta hlavného mesta, uvidela špičku príbehu, ktorý sme mali počas roku prežiť. Nechápala som, a ani som nemohla. Veď ja som neverila vlastným očiam a nevedela som, čo príde. V diaľke sa objavili zasnežené vrchy, ktoré tam nikdy predtým neboli. Zdali sa mi čudné. Žeby som toľkú krásu inokedy prehliadla? V debate so spolucestujúcim som fatamorgánu zahovorila. V priebehu ďalších dní, keď sa jednou z ústredných tém médií stalo nefebruárové počasie, odznela správa, že viditeľnosť bola začiatkom februára taká ako raz za desiatky rokov: z Bratislavy bolo vidno končiare Alp!

Muselo uplynúť veľa týždňov, kým sme sa ich mohli dotýkať, a kým sme pochopili, že 2004-tý nie je divný, ale výnimočný, nie lakomý, ale štedrý.

Sľubovali sme si od neho veľa. Asi aj preto sme sa doň pustili zhurta. A boli sme nervózni, keď sa zrazu zdalo, že sa nám plánované nebude približovať, ale vzďaľovať. Neverili sme, že to, čo sa zdá byť fikciou je pravdou a to, čo sa zdá byť uchopeným, je prelud. Ale o tom by mohol byť celý román a nie len príbehy či rozprávky.

Dôležité je jedno: sľubovali sme si veľa a konkrétne. Samé krásne, chrumkavé a hladké veci. Dostali sme viac. Viac zákrut, strmín, ale i poznaní a zázrakov. Dostali sme všetko, po čom sme túžili, i keď v inom poradí a v inej podobe konkrétne pomenovaného.

Bol to divný rok! Tak zvláštne rozprávkový…

 

Kam nás leto odveje?

 

O tom, že do tretice chceme zažiť cyklistickú dovolenku, sme vedeli dlho. I keď pred rokom na Korzike, keď sme sa večer vyšťavení a stýraní dávali dohromady, často sme si povzdychli, že na budúce leto sa budeme niekde vyvaľovať na pláži ako normálni ľudia. Akonáhle sme sa však ocitli doma, ešte sme poriadne nevytriasli suchú trávu z batohov a neočistili ufúľané bicykle, už sme dumali, ktorúže krajinu prebicyklujeme nabudúce. Téma to bývala častá a neuzavretá. Skloňovali sa názvy Provensálsko, Škótsko, talianske Dolomity… Dvom posledne menovaným sme venovali najviac času a dávali najväčšie šance. Škótsko malo vysoké preferencie, no zlú východiskovú pozíciu. Dolomity, o ktorých sme v minulosti často snívali, sa stali zadnými vrátkami, ale poriadne odchýlenými.

Škótsko fascinovalo svojou rozľahlosťou, drsnosťou, atmosférou ako z detektívky Agathy Christie i naivnou romantikou hobitej Krajinky. Mäkké kopce, zelená do oslepnutia, kamenné sídla obrastené brečtanmi, to všetko x-krát denne zmáčané dažďom a prehriate slnkom. Dážď bol prekážkou, ktorú sme si uvedomovali a v rozhodovaní zavážila. Najproblematickejšou ale bola doprava bicyklov na Britské ostrovy. Lietadlo drahé, prevoz bikov komplikovaný, k tomu nevyhnutný prestup v Londýne. Na škótskom vidieku by to už bola idylka, no ako sa naň dostať? Zasnívali sme si na tému Škótsko niekoľko týždňov, kým sme definitívne uznali, že niektoré sny sú snami „z povolania“. Dolomity učupené na hranici Talianska a Rakúska sa pomaličky začali vynárať z hmly, prechádzať zadnými vrátkami do centra pozornosti. K ich dosiahnutiu sme toho nepotrebovali veľa. Prebicyklované sme mali statočne, materiálov o oblasti dostupných dosť, už len kúpiť lístky na vlak a vyraziť.
Utešovali sme sa, že v Dolomitoch nás čakajú nádherné horské scenérie, upravené cyklocesty, kvalitné športové zážitky a výkony. V Škótsku by sme beztak len mokli a zimili sa. Okrem toho je tam draho, a čo keď tá lochnesská príšera predsa len existuje a vynorila by sa akurát v našej prítomnosti…. Poznáte to, človek si musí veci zdôvodniť a vyhovoriť z hlavy. V srdci to však zostane previazané stužkou ako darček. A ten raz bude rozbalený (ak človek nezabudne, kam ho odložil…).
Dnes už vieme, že v tento rok sme museli ísť do Dolomitov. Nechať tam zmerať svoje sily, overiť pravosť cykloturistického nadšenia, utvrdiť sa v presvedčení o šťastí na dobrých ľudí, o Božej pomoci a o tom, že patríme k sebe.
A ku Škótsku naše Dolomity vôbec nemali ďaleko…

 

Spanilá jazda Salzburskom

(Salzburg – Brug; 110km)

 

Ako už tradične, rozhodli sme sa využiť železničnú dopravu, ktorá je voči cyklistom najústretovejšia. Z Bratislavy sa s jedným prestupom v rakúskom mestečku Bruck an der Leitha dostaneme do Salzburgu. Stanička v Brucku nám pripadá ako stará dobrá známa, u ktorej sme po čase na návšteve (prestupovali sme tu na vlak i pri ceste do Mníchova). Pobudneme na nej tri hodiny.
Najhoršie je, keď musíte čakať na niečo, čoho priebeh je neistý. Osvedčeným liekom proti obavám, je rozprávanie a humor. Mojím obrovským šťastím je, že Duški je v tomto expert. Aby zahnal márne strachy, začína si v predstihu vymýšľať texty na pohľadnice, ktoré z dovolenky napíše domov. To aby neskôr, ako tradične, nezdržoval. Podľa pozdravov, ktoré fiktívne napísal, to vyzerá na fantastický výlet.
Už hrmí vlak. Nasúkame sa doň spolu s bicyklami a batožinou a vydávame sa nocou na štvorhodinovú jazdu, ktorá nám spať nedovolí.
O neľudských 2.58 vystupujeme na chladnej a neútulnej (môže byť aj iná?) stanici v Salzburgu. Prečkávame na nej do úsvitu, aby sme mohli vyraziť. Nástupištia sú prázdne, túla sa po nich len jedno bezmóresné indivíduum, ktoré sme si pomenovali „Tenčopľuje“. Okrem Tenčopľuje nás z polospánku vyrušuje i malý piskor, ktorý sa podozrivo obšmieta okolo bicyklov. Možno mu z cyklotašiek zavoňali slovenské rožky.
Keď milú spoločnosť o pol piatej opúšťame, nad mestom visia olovené mraky. Atmosféra v uliciach je ako čumák psa, ktorý tu zdochol. Do kopcov Salzburska našťastie nemáme ďaleko. To nás preberie a mierne, vzpruží.
Keby sa ma niekto včera spýtal, či sa dá bicyklujúc zaspať, vysmejem ho. Dnes dokazujem, že to ide. Neviem, kadiaľ a kam ideme, neviem prečo sme tu, viem len, že sa mi chce stráááááááááášne spať. Prvé ranné hodiny a kilometre sú ozajstnou spanilou jazdou. Ruženka by si zo mňa mohla brať príklad. Duški na tom nie je o nič lepšie a vyhlasuje prestávku. Z plytkého spánku na lavičkách v parku nás budia zvony ohlasujúce 9. hodinu. Dvíhame sa a pokračujeme. Po 50km zastavujeme pri hrade Warfenburg. Duški klusá hore urobiť zopár fotiek a ja ostávam strážiť bicykle.
Je to zvláštne, ale napriek tomu, že príroda je tu veľkolepá, nezmocňuje sa ma nadšenie. Všetky zmysly, mimo jedného, mám otupené. Jediné, čo mnou hrká, sú vône: baza, lipa, orgován… Všetky u nás už dávno odkvitli a tu vzduchom naďalej posielajú svoju voňavú poštu. Akoby sme sa hýbali v čase. Sme posunutí o pár týždňov vzad. Z oblaku vôní vystupujú hory, domy, nad nimi sa klenie obloha …, a to všetko je šedivé. Až okolo obeda slnko vdýchne do krajiny živé farby. Ostáva nám horúco v tom najnevhodnejšom čase, práve keď musíme prekonávať prvé stupáky. Cestou nás sprevádza rieka Salzach, ktorá si kliesni cestu údolím Tauernských Álp. Keď dorazíme do cieľa, mestečka Bruck (Rakúšania sa s pomenovaním miest veľmi netrápili: každé tretie je Bruck), máme v nohách 110km a všetkého plné zuby. Maľujeme si obraz zajtrajška, kde odstredivú silu civilizácie nahradí osudová príťažlivosť hôr. Tou nás vcucnú medzi seba a vyvolajú úprimnú radosť zo zvítania sa s prírodou.

 

A výprava je komplet…

 

Na výlet do Dolomitov sme vyrazili v zostave: Duški a Sya, naše dva bicykle, na nich plné tašky, spacáky a karimatky, fotoaparát a stan. Do úplnej zostavy nám však stále niekto chýba.
Nájde si nás prvú noc v Brucku a už nás z očí nespustí. Nie je práve vyhľadávaným členom partie, no niekedy si neporadíte. Sprevádza nás voľky-nevoľky, nepýta sa, či o jeho prítomnosť stojíme. Nedovolí poľaviť, vydýchnuť si, zotrvať vo vedomí, že to najhoršie máme za sebou. A že by s niečím pomohol? Zabudnite. Napriek tomu sprostredkuje zážitky a stretnutia, o ktorých by sa človeku ani nesnívalo (samozrejme, veď v snoch o dovolenke sa objavuje len vtedy, ak sa jedná o čiernu moru).
Posledný člen našej výpravy, ktorý nám bude robiť garde počas 18tich z 20tich dní, nie je práve kamarátom do dažďa. Je ním Dážď sám. Padá na náš stan v prvú dovolenkovú noc a domáha sa rozhovoru:
„Dážď, čo ty tu? Rozhodol si sa, že pôjdeš s nami? Ale veď doma si nás ponaháňal už toľkokrát… Nestačilo? Keď to teda musí byť, aspoň nám dovoľ vždy nájsť útočisko, kam na nás nedosiahneš. A tiež prezraď, prečo si si vybral práve nás.“
Kvap – ťuk – kvap – ťuk…
„Že vraj dlhé vysvetľovanie? Ale veď nemusíš odpovedať hneď. Stačí, keď nám to prezradíš postupne. My ti na oplátku sľúbime, že vydržíme bez prílišného sťažovania a nabudúce ťa opäť so sebou niekam vezmeme.“
Dážď najskôr váhavo smrká nad mokrým stanom. Potom zo seba otrasie posledné kvapky a šibalsky sa zatvári. A čuduj sa svete, nakoniec prikývne.
Dážď na naše podmienky pristal. Uvidíme, či slovo dodrží…

 

K vodopádom z Krásnej ploščadi

(Bruck – Mittersill – Krimmel; 75km)

 

Ráno hrozne prší. Vlastne, pršalo už večer a i vďaka tomu sa ľahko zaspávalo (napriek Duškiho povzdychom, že predsa len prvú noc by nemuselo). Budíme sa okolo ôsmej na klopkanie parťáka Dažďa. Zasa zaspávame. Vylihujeme až do pol desiatej (veď dospávať máme čo), kedy slnko definitívne roztrhá zdroje vody na oblohe. Nebo zmodrobelie a my začíname nekonečné balenie. Pred poludním vyrážame a po úpornom hľadaní natrafíme na správnu cyklotrasu.
Cestou z Brucku máme po ľavej ruke pohorie Vysokých Táur. Vrcholy sú v zástupe ako dobrí vojaci. Zdá sa, že ich tu niekto zoradil do šíku a oni ostali naveky bez pohybu. Pod ochranou tejto armády sa dostávame do mesta Mittersill.
Za oponou námestia je uprostred trávnatého koberca rozliate jazero. Po hladine sa kĺžu kačky a odraz okolitých hôr. Kopce vyzerajú ako šteniatka bernardína – guľaté, nemotorné. Každú chvíľu by sa mohli prekoprcnúť. Robíme si pod nimi pauzu a radíme sa s mapou, kadiaľ treba ísť ku Krimmelským vodopádom. Je to najväčšia sústava vodopádov v Európe a jedna z turistických návnad Salzburska. A my sa na ňu nechávame uloviť.
Cesta ku Krimmlu navlieka dediny ako korálky na šnúrku. V jednej korálke, asi v pol ceste, nás zastihne búrka. Prečkáme v prístrešku autobusovej zastávky. Máme na najvplyvnejšieho člena výpravy nervy. Ešte len druhý deň a už skúša našu trpezlivosť druhýkrát. Ešte že vie, kedy prestať. Pokračujeme dedinami s cifrovanými domcami. Cyklocesty trasu riadne predlžujú, ale stoja za to. Po búrke panuje kľud, čisté výhľady a bezvetrie. Ideme vedľa seba a tešíme sa z jazdy zdieľanej spoločnými očami. Pri značke k vodopádom sa rozhodneme odložiť ich návštevu na druhý deň ráno. Je neskoré popoludnie a cesta trvá ešte hodinu. Vrátili by sme sa až za tmy. Radšej si nájdeme príjemný, i keď zarosený kemp, kde si večer urobíme romantickú sviečkovú seansu.

 

Tunel do neznáma

(Krimmel – Mittersill – Matrei, 80km)

 

V noci sa opäť spí dobre, t.j. prší. Okrem kvapiek nás v pravidelných intervaloch budí i nedôvera voči stanu. Naň sa ale dá spoľahnúť, na rozdiel od nevyspytateľného Dažďa. O 6,30 vstávame a na bicykloch sa vydávame ku značke s nápisom Krimmler Wasserfälle. Cestou nahor sa zahrejeme. V diaľke počujeme šum, ktorý sa postupne mení na zurčanie. Pred nami sa z výšky valí prúd hustý a biely ako šľahačka. Odstrekujúce kropaje vytvárajú pichľavý chumáč hmly. Od koryta rieky už musíme ísť po svojich. Cesta zjazdná bicyklami končí. Parkujeme ich v stojanoch a kráčame nahor. Hluk vodopádov je čoraz silnejší. Vzduch je vlhký a studený. Sme dnes prví návštevníci. To sa mi páči. Darí sa nám vyhnúť davom, popri ktorých by dominantnosť vodopádov zoslabla. Sme jediní zástupcovia človečiny, dve bytosti rovné slzám vody. Pri nezadržateľnom živle si pripadáme tak bezmocne. Keď zasvieti slnko, dojem sa ešte umocní. Jednoducho sila. Vyjdeme k prostrednému z vodopádov. Na najvyšší už niet času. Máme pred sebou dlhú cestu. Vraciame sa späť do kempu, naraňajkujeme sa a fujazdíme smerom na Mittersill.
Cestu už poznáme, mala by nám ubehnúť rýchlo. Pár km za Krimmlom stretáme dobromyseľnú pani poštárku, ktorá nám vysvetľuje, že nemusíme ísť po vyznačenej ceste. Tá je robená s komerčným cieľom a vyšťaví cyklistu (hore – dolu – hore – dolu) i jeho peňaženku (nakoniec neodolá krčme, či suvenír shopu). Máme ísť radšej popri rieke, kadiaľ vedie rovný chodník naprieč celým údolím až do Mittersillu. Dáme na jej radu a ani nevieme ako, zasa sme pod „zelenými bernardínmi“ pri jazere.

Pred nami je vážna úloha. Pokiaľ sa chceme dostať do Dolomitov, musíme prekonať masív Vysokých Táur. Najkratšia cesta vedie cez tunel Felber Tauern vzdialený 18 „furtdokopca“ km. Ale pozor: v tuneli platí zákaz vjazdu cyklistom. Nejako sa však na druhú stranu musí dať prejsť. Pani na informáciách nám vysvetlí, že pre cyklistov tam funguje shuttle van. Stačí pri tuneli zdvihnúť slúchadlo a zavolať si ho. O pár minút sme na opačnej strane. Dostať sa k tunelu môžeme žltým Post busom, ktorý stojí na námestí. Je tu síce riziko, že bude preplnený a s bicyklami nás šofér nevezme, ale to si nechceme pripustiť. Duški zvažuje alternatívu, že by sme hore mohli vybicyklovať. Ja sa však na túto tému nemienim baviť. Je pravda, že dnes sme prešli slabých 50km, ale predstava nekonečného šľapania do kopca ma vôbec nenadchýna. Musím si predsa nejaké sily rezervovať na skutočný cieľ cesty – Dolomity.
A tak stojíme na zastávke a vyše hodiny vyzeráme autobus. S pribúdajúcim časom pribúda i obáv. Dušan mi dáva skvelú radu: „Keď sa bude autobusár vyhovárať, že je plný, a že nás nemôže zobrať, tak mu len povedz, že veď aj ty budeš voľačo od nás chcieť…“. Nuž, takáto vyhrážka musí zabrať. Keď nie na šoféra, tak na mňa určite. Smiechom sa uvoľňujem až do momentu, keď má bus meškanie viac než 10 minút. Po bližšom preštudovaní cestovného poriadku sa dozvedáme krutú pravdu: premáva len v sobotu. A dnes je utorok. Zostáva jediná možnosť. Je čosi pred štvrtou, do tmy štyri hodiny. Dosť času na dosiahnutie tunela aj zjazd do najbližšieho kempu v dedinke Matrei vo Východnom Tirolsku.
Vydávame sa na nekonečnú cestu nahor. Radweg (cyklocesta) sa končí krátko za mestom. Musíme ísť klasickou komunikáciou. Vozovka je dostatočne široká a premávka riedka. Úpal nám určite nehrozí, skôr prechladnutie. Obklopuje nás šedá obloha, šedé skaly s machuľami snehu, tmavá zeleň lúk. Sme prehriati adrenalínom (nezačne pršať?, stihneme to?) a cieľavedome ukrajujeme kilometer za kilometrom. Prestávky si dávame len pitné a krátke. S výnimkou poslednej asi 3km pred tunelom, kedy ma Duški pochváli, že nemrnčím, ale pekne ťahám.
Mne sa to asi všetko len sníva. Celý čas, čo sme čakali na prekliaty autobus, vravela som si, že cestu nahor nemôžem zvládnuť. Teraz mám sústavne pocit, že ešte stojím na námestí v Mittersille a túto drinu si len predstavujem. Klamala by som však, keby som nepriznala, že cesta je krásna. Pustá, ponorená v horách podobných Tatrám, v chlade a romantike žlto-bielo zakvitnutých lúk.
Sme pred tunelom vo výške cca 1.700m. n m. Ujme sa nás ochotný pán bufetár. Zoberie nás k tunelu a zavolá shuttle povoz. Uznanlivo prikyvuje, keď mu vravíme o našom pôvode a ciele cesty. Na rozlúčku nám daruje cyklomapu časti Dolomitov. Vďaka, zíde sa. Odchádzame vo viere, že cestou späť sa určite stretneme…
O desať minút sme na opačnom konci 6km dlhého tunelu Felber Tauern, na dosah zasnežených štítov. Drsné horstvá sa už-už chystajú k spánku. Je sedem hodín, pred sebou máme posledných 15km do Matrei učupeného na dne doliny. Fičíme kľukatou cestou priamo do náruče podmanivého kraja. Vďakabohu, preteky s časom sme vyhrali. A možno sme nechali Dážď na opačnej strane tunela! Teraz byť len dostatočne rýchli i v naháňačke s ním.

 

1.pád: Kto – Čo? Dolomity*

 

V severovýchodnej časti talianskych Álp sa nachádza poklad nazvaný Dolomity. Horstvo bolo pomenované po prvom oficiálnom bádateľovi, francúzskom geológovi Deodatovi-Guyovi-Sylvainovi-Tancré de Gratet de Dolomieu (1750-1801). On bol už v roku 1789 fascinovaný uhličitanovou horninou v tejto oblasti, že poslal jej vzorky do Švajčiarska na rozbor. Vrátili mu ich s oznámením, že táto „doteraz neznáma“ hornina môže niesť meno po svojom objaviteľovi.
Dolomity majú rozmanité podnebie, hojnosť vegetácie, voľne žijúcej zveri, ojedinelej kultúry, a to všetko na pozadí histórie písanej prírodou a človekom ich robí nezabudnuteľnými.
V dávnej minulosti patrili pod nadvládu Ríma. Z tohto obdobia sa tu zachovalo množstvo hradov a pevností, pretože slúžili ako ochranná zóna medzi Germánmi a obyvateľmi Stredomoria. Postupne si vládu nad územím podávala Benátska republika, Rakúšania či Habsburgovci. Charakterovo a kultúrne si však obyvatelia Dolomitov svojbytnosť ochránili. Zastali na tenkom rozmedzí medzi Talianskom a Rakúskom. Do Ríma je ďaleko, žiaden Habsburg tu už nevyskakuje a pod záštitou hôr zostali v bezpečí ich tradície, jazyk i štýl života. Hory sú ich bohatstvom, pýchou, domovom, chlebom – všetkým.
Úradným jazykom je nemčina i taliančina. Geografické názvy nájdete na orientačných tabuliach a mapách v oboch rečiach. Okrem toho sa tu stretnete i s rétorománčinou (ladinčinou). Väčšina obyvateľov však používa ako hovorový jazyk nemecký. Keďže nám učarovali viac talianske názvy, bolo nám ľúto, keď ich domorodci ani poriadne nepoznali. No uznajte, neznie ľubozvučnejšie Bressanone ako Brixen? Dobbiaco ako Toblach? Ortisei ako San Ulrich? Alebo Rio di Pusteria ako Mühltal? Atmosféry pravého Talianska a taliančiny sme si užili dosť, keď sme sa vybrali až za južnú hranicu Dolomitov k Lago di Garda. A núdze nebolo ani o taliansku kuchyňu. Pizzerií a zmrzlinární tu majú neúrekom. Ale to dnes už asi všade.
Dolomity sú rozbrázdené viacerými údoliami, z ktorých každé je jedinečne krásne a neopakovateľné. My sme mali príležitosť prejsť niekoľko z nich: Val Pusteria, Val Gardena, Val Badia a navštívili sme i kratšie doliny Cordevole a Ampezzo.
Pár slov ku každému z nich.

Val Pusteria:

Zelené údolie, prastará cesta od nepamäti spájajúca východ so západom. Cez tunajšie lesy, lúky a štíty prešlo nespočetné množstvo pútnikov. Údolie je bohaté na históriu, povesti, vojnové udalosti a mnohé alpské dobrodružstvá. Dnes je plné pokojných pastvín. Leží v srdci južného Tirolska, takže silný rakúsky vplyv sa prejavuje aj v jazyku (je to viac nemčina než taliančina), až po štýl domov a miestnych tradícií.

Údolie Ampezzo, oblasť Cadore:

Oblasť Cadore a mesto Cortina v jej strede odhaľuje tajomstvá Dolomitov. Viac než inde sa tu svetácke a osobné pôžitky prejavujú v protiklade k uzavretosti, izolovanosti. Aj napriek dlhému obdobiu rakúskej okupácie si Cortina a Cadore zachovali veľmi silné kultúrne prepojenie s regiónom Veneto (Benátky) na juhu. Ladinčina, ktorou sa hovorí v údolí Ampezzo, sa líši od iných foriem tohto jazyka azda preto, že tento región si dobre strážil svoju nezávislosť a chránil aj vzdialenejšie dediny pred vplyvmi okupovaných. Charakter ľudí z údolia Ampezzo výrazne odzrkadľuje boj za nezávislosť, a tým sa odlišujú od ostatných obyvateľov Dolomitov.

Val Badia:

Údolie Ladinov. Prihovoria sa vám tu typické tirolské dediny, zelené stráne s roztrúsenými usadlosťami a purpurové vrcholy hôr, týčiace sa do nebies. Toto srdce Ladinov si uchováva prírodné krásy, povesti, tradície a národné kroje staré aj tisícky rokov. Nadvláda rímskeho impéria priniesla zmiešanie miestneho jazyka s latinčinou až do takej miery, že vznikol nový jazyk – rétorománčina alebo ladinčina. Hory a lúky tu vyvolávajú pocit pokoja a mieru, no zároveň rešpekt. Pohoria v okolí Val Badia sú nádherné najmä večer, keď sa lúče zapadajúceho slnka opierajú o impozantné vzdialené steny týchto „bledých hôr“, aby ich sfarbili do ružova, purpurova a potom až do fialova.

Val Cordevole (Livinallongo)

Tiché údolie ukryté medzi strmými zalesnenými svahmi a v nich malé dedinky. Niektoré osady v údolí Cordevole sú vybudované na skalných hrebeňoch, iné vznikli na prístupnejších miestach. Majú veľmi osobitú architektúru. Túto oblasť spolu s údolím Fiorentina-Zoldo zvyknú volať i krajina medveďov. Nad Codevole sa vypína Marmolada, kráľovná Dolomitov – najvyšší masív tohto regiónu. Marmolada je viac než len obyčajný vrch. To dokazuje aj množstvo povestí, ktoré o nej vznikli. Za každou skalou, či hrebeňom, v tieni každučkého vrcholu znie ozvena príbehov. V najvyššom bode dosahuje Marmolada 3.343m.

Val Gardena

Najkrajšie miesta Dolomitov, kde sa vznešená vláda hôr už nedá poprieť, sú práve v tomto údolí. Ľudia s centre Ladinov sú otvorení okolitému svetu, no zostávajú verní svojim gardenským koreňom. Ako ináč, než „šťastným údolím“ by mohlo byť nazvané údolie obklopené takými impozantnými vrcholmi ako Sasso Lungo, Cinque Dita, Alpe di Siusi a Monte Sella. Ľuďom z údolia Gadena treba vysloviť uznanie. Dokázali zachovať nenarušenú prírodu, a pri tom premyslene využili prekrásnu scenériu. Známe sú najmä zimné a letné strediská Ortisei a Selva. Umelecké spracovanie dreva patrí k historicky pôvodným činnostiam tunajších obyvateľov. Z údolia ich odišlo veľa za prácou do miest, ale – ako sa vraví, cestička k domovu nikdy nezarastie – Val Gardena ich bude vždy priťahovať späť domov.

Hory majú žezlo neobmedzenej moci. Sú však povzbudzujúce, lebo blízkosť ich skalných stien prináša myšlienky na večnosť a nekonečno. Priestor, kde duch môže roztvoriť krídla, je tíšina. Hory majú prirodzenú silu a odjakživa slúžili ľuďom ako zdroj surovín na živobytie a obchod. Pôsobia aj na psychickú odolnosť, lebo upevňujú charaktery ľudí a robia ich schopnými vzdorovať životným ťažkostiam. Vzbudzujú v ľuďoch pocit spolupatričnosti a súdržnosti, umocňujú ich kultúrnu identitu. A v neposlednom rade majú aj moc čarodejnú, lebo to, ako skaly, pastviny a lesy dokážu ovládať človeka, je nadprirodzené.

(* zdroj: Dolomity, putovanie čarovným krajom, jeho históriou a súčasnosťou)

 

Konečne v Dolomitoch

(Matrei – Lienz – San Candido – Dobiaccio / Toblach – Villabassa / Niederdorf; 90km)

 

Prvá noc, čo sme sa nebudili na dážď. Vstávame o šiestej, ale ťažko akoby bola polnoc. Rýchlo uvariť kávu, uchlipnúť hlt Demänovky a takto posilnení naložiť veci na bicykle. Dnes nám to ide šikovnejšie. Čaká nás 30km do mesta Lienz. Všetky sľubujú klesanie a prísľub splnia do posledného. Spočiatku je chladno, ale stačí na to nemyslieť a sústrediť sa na vyspinkané hory. Podávajú sa nám na dosah. Cyklocesta do Lienzu vedie popri rieke Isel. Absolútne bezpečná, klimatizovaná a v našom smere i rýchla. Bežíme s riekou opreteky. Pozorujeme hravú vodu a na nej vodné vtáky. Jedna kačka predvádza raftingové kúsky: otáča ju dopredu, dozadu, prekoprcne sa. Nevedno, či má z tej hry väčšiu radosť kačka, vlny alebo my.
V Lienzi doplníme zásoby a poblíž kostola v dedine Leisach nájdeme lavičku so stolom. Ako stvorené pre raňajko-desiatu. Vďaka kúpenému kilu papriky sa okolo nás rozlieha nielen mľaskanie ale i chrumkanie. Medzitým sa na operadlách lavičiek sušia prevlhnuté veci. Javí sa pekný deň. Budú mať kedy uschnúť.
Naberáme jasný kurz – Taliansko. Máme k dispozícii cyklocestu popri rieke Drau a tieň Lienzerských Dolomitov. Tento raz cesta vedie proti prúdu rieky, vyžaduje viac námahy. Po 20km nás hojdačkový terén unaví a vyžiada si prestávku. Sedíme pod stromom medzi dvoma masívmi. Upierame oči raz na oblé zelené kopce, raz na šedé majestátne skaly. Čelíme pohľadom vysmiatych dôchodcov. Bicyklujú ich v opačnom smere celé húfy. Autobusom sa nechali dopraviť na najvyšší bod trasy a odtiaľ sa po prúde rieky spúšťajú dolu. To sa vám vyškiera, čo? Ale je to fajn, že si viete užívať jeseň života. Bodaj by tieto športové výkony boli dostupné i slovenským skôr narodeným.
Začína byť horúco, no zaprieme sa a pokračujeme v ceste. Do prvého talianskeho mesta San Candido ostáva 25km. Po ďalšej hodine zradne nenápadného stúpania máme všetkého plné zuby. Ale aspoň sme už v Taliansku. Vkĺzli sme doň cez dolinu Puster Tal (Val Pusteria) ohraničujúcu Dolomity na severe. Nachádzame studňu so živou vodou a kus od nej tienistú lavičku. Uvaríme guláš a čakáme, kedy sa v nás hladina energie vyšplhá na úroveň minima. Kríza. Zachrániť nás môže len liečivý dotyk Dolomitov. Toho sa dočkáme po 8km v meste San Candido (Innichen), kde sa nám ponúkajú prvé výhľady. Na námestí sa Duški načisto „opustí“ a nedokáže ani odporovať mojej túžbe po zmrzline. Pošle ma kúpiť si akúkoľvek veľkú a drahú, len nech už dám pokoj.
Ďalšiu pauzu si robíme za mestom Dobbiaco (Toblach) pri jazere Lago di Dobbiaco (Toblach See). Akoby tu z neba na skalu dlho kvapkala voda a vyhĺbila v nej obrovskú kaluž. Na pozadí hôr sa ligoce ako kus ľadu. Na brehu je kemping, z opačnej strany hotel a na vode labute. Pobudneme tu chvíľku a vraciame sa na hradskú. Po pár km nachádzame kemp v dedinke Villa Bassa (Niederdorf), kde spúšťame kotvy.
Po dnešku sa zdá, že Dážď stratil našu stopu. A navyše sme v cieli dovolenky. Existujú myšlienky, s ktorými by sa zaspávalo príjemnejšie?

 

Hodina nemčiny v Pustertale

(Niederdorf/Villabassa – Bressanonne / Brixen – Chiusa / Klausten; 90km)

 

Prvýkrát vstávame do dolomitského rána. A do jasného rána, i keď menej priehľadného ako včera. Šikovne balíme veci a naivne si myslíme, že raňajky si dáme v 27km vzdialenom Brunicu. Prvá chyba dnešného dňa.
Po viac než hodine cesty a ubehnutí 20km sme stále len v okolí Niederdorfu. Nevieme nájsť správnu cyklocestu. Nakoniec predsa len natrafíme na niečo, čo nám domorodci označia ako Radweg na Brunico. Tešili sme sa, že pôjdeme po prúde rieky a fajn si zabicyklujeme. Ďalšia chyba. Cesta si nás vyhadzuje hore-dolu, ako sa jej zachce. Navyše na križovatkách sa zdržiavame hľadaním značky. Ako na truc všade chýba. A tak sa v každej osade, ktorou prechádzame, musíme pýtať, či ideme dobre. Frázu: „Guten Morgen. Bitte, könnten Sie uns helfen? Wir suchen den Radweg nach Brunico“, neustálym omieľaním vyleštím do dokonalosti. Nie všade je ale možnosť pýtať o radu, a tak tu nabeháme desiatku zbytočných kilometrov.
Posledný úsek kraja pred Brunicom je úchvatný. Zvlnené lúky, voňajúca baza, tiché lesy, usadlosti s muškátmi kypiacimi z okien. Pomedzi to sa v bláznivom tanci krúti naša cesta. Nečudo, že sa nám z toľkých otáčok zobudia aj cigáni v bruchu. Ja ich vrzúkanie nevydržím ako prvá a pred pätnástym „posledným“ stupákom zavelím „STOP“. Na lavičke pod bazovým kríkom vyhlasujem prestávku.
Dobré miesto. Máme na dohľad statok, kde sme zažili zvláštne stretnutie s miestnym strážnym psom. Ako prebiehalo?
Stredne veľký čierno-biely bundáš sa k nám odvážne priblíži, keď si pri osamotenom statku dávame pauzu na skontrolovanie správnosti cesty. Zastaví sa na dva kroky odo mňa a uprene pozoruje tieň kolesa maľovaný na asfalte. Čo len môže chcieť? Posuniem bicykel o kúsok dopredu, tieň sa roztočí, no so psom to nehne. Duški zaostrí na miesto, kam pes upiera zrak a odhalí dôvod jeho koncentrovanosti. Beťár, priniesol si v papuli skalku a položil mi ju k teniske. Nemo sa domáha hry. Kopnem teda do kamienka, pes odskočí v smere letu a prinesie ju späť. Položí ju opäť k nohe a civie. Zvláštne, že na mňa sa ani nepozrie. Hypnotizuje len tiene. Kopnem do skalky zasa a všetko sa zopakuje. Aby Duškimu nebolo ľúto, na piaty raz zapájame do hry aj jeho. Párkrát kopne Duški (ide mu to lepšie ako mne), párkrát ja a potom sa rozumné psisko presvedčí, že s Dušanom je hra zábavnejšia. Chvostom víri vzduch a teší sa z nových kamarátov. Zvláštne je, že popri ceste leží veľa kameňov, no on si vždy nájde svoj ucmúľaný.
Naveľa skalka odfrkne do vysokej trávy, kde sa chlpáč vyberie hľadať ju a my mu zatiaľ bezcharakterne a bez rozlúčky zdrhneme.
Je tu ako v rozprávke. Vôbec by som sa nečudovala, keby počas raňajok pod bazovým kríkom na nás niektorý z okolitých stromov či vtákov prehovoril. Alebo keby okolo prešiel trpaslík z krompáčom na pleci. Trpaslík nás nestihol, ale srnka áno. Priplížila sa lúkou k bicyklom, keď sme raňajkovali. Priňuchla k nim a na môj nadšený výkrik zdupkala. …a je po rozprávke. Hor sa do práce!
Postupujeme pomaly. Jednak kvôli vyčerpávajúcemu terénu, ale i kvôli zle značeným cyklocestám. Najhoršie je, že sme na ne odkázaní. Cyklistika po diaľnici nie je našou obľúbenou disciplínou.
V mestečku Mühltal (Rio di Pusteria) mením vyglancovanú frázu na: „Guten Tag! Bitte, könnten Sie uns raten? Wir suchen den Radweg nach Bressanone / Brixen.“ Túto otázku kladieme mimo iného aj nasledovným dobrodincom:
–         babičke so starčekom hrabajúcimi seno (na kopci za mestom nás posielajú späť dole do centra)
–         hluchému ujovi (zle počul, tak radšej neporadil)
–         namosúrenému záhradníkovi (radšej sme ho neposlúchli, zdal sa taký vytočený, že by z neho určite vystalo poslať nás zlým smerom)
–         aktívnemu benzínkarovi (nedá mu, keď nás vidí už tretí raz prechádzať okolo)
–         tete na nákupe (prečo len vysvetľuje cestu tak komplikovane???).
Ostatné „postavičky“ neboli až také výrazné, a tak ich neuvádzam.
Po nekonečnom dopytovaní a krúžení po meste sa konečne dostávame k cyklistickej ceste vedúcej lesom ponad mesto na Brixen.
Vchádzame doň dlhým zjazdom a vychutnávame si pohľad na okolité vinice a kopce. Ústredné námestie je moc príjemné. Cifrované fasády budov, plné terasy, rozšantené deti, kostol, z ktorého sa rozlieha organová hudba. Na nádvorí kostola, keď pod stĺporadím dvorany oddychujeme, nadíde posledná chyba dnešného dňa.
Nájde nás Dážď. Lepšie povedané búrka. Uprace rozkokošené námestie, odplaví ľudí do bezpečia interiérov, len my ostávame čakať vonku. Vravíme si, že ak bude pršať hodinu, ešte všetko stíhame. Do vyhliadnutého kempu v Chiuse (Klausten) nám ostáva 11km. Mali by byť z kopca, takže malina. Len aby nepršalo. Ale ono prší. Prší hodinu, hodinu a pol, dve hodiny. Už sme poobliekaní na doraz a odhodlaní vyraziť i v daždi, keď v tom prestane liať. Urýchlene vyrážame na Chiusu a len čo v kempingu postavíme stan, je tu lejak opäť. Zdá sa, že Dážď na svoj prísľub – dovoliť nám vždy nájsť útočište – ani dnes nezabudol.

 

Parádnica Val Gardena

(Chiusa / Klausten – Ortisei/ St. Ulrich – plaza Grada; 20km)

 

V plnej zostave (vrátane Dažďa) prežijeme celú noc i ráno. Keďže pred sebou máme priesmykový deň, sme odhodlaní vyraziť skoro. Odchod o 6.30 sa však nekoná. Dôvod, myslím, uvádzať netreba. Dohodneme sa, že akonáhle prestane pršať, vyrážame. Žiadne čakanie na obschnutie cesty. Každá minúta bez lejaku je dobrá. Obzvlášť v náročný deň, aký máme pred sebou. Veď by sme sa mali vyškriabať až do výšky 2.240m n. m.. Znamená to 30 kilometrovú, zrejme celodennú námahu. Dlhšiu prestávku zamýšľame asi v polovici cesty v meste Ortisei (st. Ulrich). Najhoršie je, že nemáme nakúpené potraviny a obchod v kempe ponúka len samé námničnehovoriace veci. Ešte že máme z domu müsli tyčinky a hroznový cukor.
Vydávame sa do čerstvo vyplakaného údolia Val Gardena (Grödner Tal) – údajne jedného z najkrajších v Dolomitoch.
Ani sa nestihneme poriadne zahriať a už opäť prší. Rozhodneme sme sa kvapky ignorovať a sústrediť sa na podstatnejšie veci: krásu prírody, rovnomernú rýchlosť jazdy, napriek dažďu príjemné teplo. Uvažujeme, či vybrať pršiplášte, ale potom uznáme, že ako zmokneme, tak i uschneme. Zdá sa, že mraky by sa mali čoskoro pretrhať. A skutočne. Pozdravuje nás slnko a z údolia za nami sa valí para ako z obrovskej vane. Val Gardena je po celonočnom kúpeli a rannej sprche naozaj pôvabná. Ešte viac by sa nám páčila, keby sme si boli istí, že dnes sa už bude len vyhrievať na slnku. Tak jej to pristane najviac.
Pomaličky sa šplháme vyššie a vyššie. Snažím sa upriamiť pozornosť na poetické obrazy okolo seba, no napriek tomu sa mi nedarí ignorovať rastúci hlad. Neviem, ako je na tom Duški, no ja by som dala kráľovstvo za krajec chleba. Zdá sa však, že kráľovstvo mi zostane. Po ceste sú síce obchody, no iba s rezbárskymi výtvormi. Val Gardena je vychýrená zručnými rezbármi a ich drevenými dielami. Na tie však práve teraz nie som zvedavá. S pribúdajúcimi výškovými metrami zostupujem v pyramíde potrieb na fyziologickú základňu. Kde je to prekliate Ortisei? Už tu dávno malo byť!
Konečne sa vymaníme z úzkej doliny a pred nami sa ukáže silueta mestečka utopeného v zeleni lúk a strání. Je v ňom pomerne rušno. V centre na námestí práve prebieha jarmok. Nás však zaujíma supermarket. Vtrhneme do prvého Sparu a o pár minút odchádzame nabalení jogurtmi, chlebom a sušienkami. Na slnečnej lavičke začíname „frištukovať.“
Keď sa tesne pred poludním zodvihneme odhodlaní na súboj so stúpaním do priesmyku, obloha nečakane sčernie. Váhame, či pokračovať, či zostať. Keď padajú prvé kvapky, rýchlo sa ukryjeme pod balkónom domu pri parkovisku. O pár minút už ďakujeme, že sme sa nevybrali ďalej. Strhne sa niekoľko búrok za sebou. Medzi nimi vždy krátke prestávky, no ani jedna neznamená stop dažďu. Až zrazu pršať prestane. Začne padať ľadovec! Duški to celé komentuje: „No konečne aspoň na piaty deň nejaká zmena…“ V kŕčoch smiechu na seba priberám vrstvy oblečenia. Zakotvili sme pred kaderníctvom, v ktorom práve majú pre dovolenku zatvorené. Pred výkladom je malý múrik, na ktorý sa dá schúliť. Keby tu ale boli majitelia, určite nás poženú. Mením polohy, aby som úplne nestvrdla. Chvíľu stojím, potom sedím, pre zmenu čupím opierajúc sa o stenu. Ideálna poloha na zdriemnutie. Dušan ma kryje a sleduje okolie.
Na parkovisku sú zaparkované tri autá. Vidí v nich našu trojnásobnú nádej. Musí k nim niekto prísť, určite si nás všimne a pomôže nám. Mne sa to zdá (napriek môjmu vo všeobecnosti naivnému optimizmu) dosť nepravdepodobné. Niečo však budeme musieť vymyslieť. Sme uprostred dlhého kopca, prší už tri hodiny, začína byť riadna kosa a je jasné, že do priesmyku sa už nedostaneme. Najbližší kemp je v Chiuse, z ktorej sme vyrazili ráno. Jedna možnosť je zbehnúť tých krvopotne vydobytých 15km späť. Duškimu sa viac pozdáva riešenie v podobe prenocovania na stanici, či niekde nadivoko v prírode. Spomíname, ako mi pred dvoma rokmi v obdobnej situácii v Alpách radil popýtať domácich o nocľah vetou: „Prespíme aj na uhlí“. Veru, aj dnes by nám bol akýkoľvek prístrešok dobrý.
Zatváram oči a snažím sa predstaviť si, ako to s nami dopadne. Väčšinou sa mi zjaví niekoľko možných alternatív. Zvláštne, teraz nevidím nič. Vlastne niečo hej, ale je to za akousi hustou záclonou a tú nedokážem odhrnúť. Ešte zvláštnejšie je, že sa nebojím. Nejako to jednoducho bude musieť dopadnúť. Nedokážem myslieť ani o 10 minút dopredu. Až zrazu…
Z neradostného dumania nás vytrhne hlas ženičky z balkóna oproti stojaceho domu. Kýva na nás cez ulicu a naznačuje, že máme ísť dnu. Za posledné tri hodiny som na ulici nevidela človiečika, no napriek tomu sa obzerám, či naozaj myslí na nás. Bude to tak. Naši anjeli strážni nám našli záchranu. Prechádzame s bicyklami na druhú stranu ulice a vchádzame cez garáž do domu. Pani nás vedie na prvé poschodie do izby, nedovolí nám ani sa vyzuť. Sadáme si na pohovku a ona už beží variť čaj. Je to ako sen.
Ešte pred chvíľkou sme beznádejne drkotali zubami na ulici a hľadeli na čiernu oblohu, a teraz sedíme v suchu a sŕkame čaj.
Tak toto je to nečitateľné riešenie, ktoré sa skrývalo za hustou záclonou. Ani majiteľ zaparkovaného auta, ani neútulná stanica, niečo ďaleko jednoduchšie.
Odpočívame v drevom obkladanej izbe so stopami po hrách detí, v príjemnej konverzácii s pani domácou. Rozpráva nám o svojom rodnom st. Ulrichu a doline, v ktorej prežila celý život – Grödner Tal (Val Gardena), o rečiach používaných v Dolomitoch, o cyklistoch v ich rodine, o obľúbených miestach letných dovoleniek. Potom sa budí jej vnúčatko, bielovlasý René, ktorý stále hľadá „ŤÚŤO“ (v detsko-nemeckej reči: cumlík). Milý výraz sa stane našim talizmanom po zvyšok cyklovýletu. O chvíľu vstáva druhý vnuk. Na rozdiel od blonďáčika má čierne vlasy, snedú pleť a oči ako trnky. V izbe zostane živo a veselo. Prichádzajú dcéry domácej (deti sú ako ich negatívy: mama tmavého chlapca je blondína a bielovlasého tmavovláska). Sú bezprostredné a pohostinné. Všetko od jadra voňaví ľudia. Je nám tu fajn, až na skutočnosť, že ručička hodiniek sa priblížila k šiestej a pršať nie a nie prestať. Čo budeme robiť? Ubezpečujú nás, že ich nerušíme, no my si uvedomujeme, že na noc tu ostať nemôžme… Zrazu príde jedna z dcér s riešením. Navrhuje, že nás na ich rodinnom vane zoberú do priesmyku a odtiaľ sa môžeme spustiť dolu do kempingu, v ktorom sme chceli nocovať. Alebo, ak chceme, môže nás vyviezť asi 8km, na plošinu tesne pred strmým stúpaním na priesmyky, kde je dovolené nadivoko stanovať. Mne sa viac páči myšlienka spať za horami v kempingu. Dušan však veľmi túži, keď už sme tu, vidieť veľhory a prejsť si ich na bicykli (predpoveď počasia na zajtra sľubuje vyjasnenie). Znamená to ale nocovať bez sprchy, v mokrej tráve, ktovie kde. Ja ale nevládzem klásť odpor. Predstava nebezpečného, viac ako 20km zjazdu v daždi ma natoľko nenadchýna. Som vďačná vôbec za to, že sme sa zohriali a našli zo slepej uličky spred kaderníctva východisko. Nasadáme do auta a mávame na rozlúčku usmievavej dobrodinkini. Obloha sa farbí do modra.
V sedle pod priesmykmi ešte prší. Kliesnime si cestu trávou k búde pod lyžiarskym vlekom, kde by mohlo byť závetrie a kúsok strechy. Rýchlo staviame stan a plno oblečení sa súkame do spacákov. Po hodine prestáva pršať a my sa odvážime vykuknúť von. Vyráža nám dych! Nad našim stanom sa vypínajú štíty dvoch horských masívov. Sasso Lungo a Sella. Keď sme prichádzali, boli ešte za oponou dažďa a hmly. Teraz nám priezračným vzduchom podávajú ruku na privítanie. Ako dobre, že som počúvla Dušana a zostali sme tu, v horách. Ovláda nás eufória. Nakoniec ani Dažďu nemôžeme robiť pre dnešok výčitky. Dopomohol nám k jedinečnému dôkazu ľudskej dobroty a spolupatričnosti.
Veríme, že parádnici Val Gardene dnešná hydratačná kúra postačí a zajtra nám dovolí vychutnať si veľhory aj s úrokmi za dnešok.

 

Ako sme sa pasovali s Passmi

(plaza Grada – Passo Sella – Canazei – Passo di Fedaia – Caprile – Arabba – Passo di Campolongo – Corvara; 90km)

 

Zaspávanie v kolíske veľhôr chutilo omamne. Z vyhriatych pelechov nás ráno dostane jedine vedomie, že nás čakajú ich veličenstvá Sella, Sasso Lungo, Marmolada a ďalšie masívy Dolomitov. Súkame sa zo stanu do rezkého vzduchu. Rýchlo zopár poskokov, obligátne navlečenie do „tekutého svetra“ a hor sa do práce. Skrehnutými prstami balím veci, zatiaľ čo Dušan zotiera rosu, či skôr námrazu, z vrchnej vrstvy stanu. Mojou ďalšou starosťou už je len uvariť kávu.
Prsty mám totálne bez citu. Tak toto je to „zachádzanie za nechty“… Že ma len nenapadlo zobrať si aj klasické rukavice. Deravé cyklistické sú mi tu na dve veci. Hľadím na statočného Duškiho, ktorý rovnako zmeravenými rukami skladá stan. Ja mu pomôcť nedokážem. Je mi strašne, ale strašne zima. Počujem klepkanie vlastných zubov, striasa ma od hlavy až po odumreté prsty na nohách. V duchu si sľubujem, že ak toto prežijem, už nikdy nebudem nadávať na teplo. Predstavujem si oheň, pekelnú horúčosť vlani na Korzike… Nepomáha!
Roztrasene sypem kávu do horúcej vody. Bez citu sa stráca i zmysel pre mieru, a tak nečudo, že dnešná kávička bude riadny smrťák. Hliníkový ešus beriem priamo z plynáka do dlaní. Dušan krúti hlavou, či som úplne stratila pud sebazáchovy. Práveže nie. Uf, tá káva píše… Zaspíme až budúci štvrtok, ale to nič. Hlavne že je vrelá.
Expresne sa prekliesňujeme trávnatým ľadovým morom k ceste. Ako dobre, že máme pred sebou 8km do strmého kopca. Nikdy som stupák pred sebou neľúbila viac.
Pár metrov stačí na to, aby sa mi kofeínom povzbudené srdce roztrepalo tak rýchlo, že musím zosadnúť z bicykla a lapám po dychu. Žeby kolaps? No to sme tu ešte nemali…
Po chvíli dlhej sto rokov som ok. Pomaličky stúpame pomedzi hory. Vynárajú sa pred nami, nechávame ich za chrbtom, vytvárajú zo všetkých strán úchvatnú kulisu. Nemusí sa na nej nič odohrávať. Na najsilnejšie divadlo stačí len ticho.
Dosahujeme prvý z dnešných dvojtisícových priesmykov: Passo di Sella 2.200m n.m. Je nádherné ráno, vzduch je čistejší než vzduchoprázdno.
V Passe sú po jednej strane reštaurácia a horská chata, po druhej informácie a obchod so suvenírami. Pri ňom vybetónovaná plošina, z ktorej je výhľad doďaleka na hradby masívov, dohlboka na mesto na dne doliny. Správne miesto na raňajky. Našťastie máme zásobu chleba aj syra z predchádzajúceho dňa. Nebyť dotieravých čiernych kôz (nevábne voňajúcich), s ktorými musíme o raňajky bojovať, bola by to dokonalá idyla. Nasleduje rýchly a kľukatý zjazd do mesta Canazei (1.435m n.m.). Zamotáme sa do uličiek lemovaných hotelmi, športovými obchodmi, kaviarňami, reštauráciami. Pokolenie cyklistov je tu riadne premnožené. Napriek tomu sme raritou. Miestni cyklisti majú ľahučké galuskáče, farebné dresy, špičkovú výstroj od hlavy k päte. Ale určite dnes ešte nemajú za sebou dvojtisícový priesmyk, rozmrazenie sa z kusa ľadu a srdcovú príhodu. Teda, máme čím chváliť… Zalezieme do detského parku, kde sa hodíme do cyklonohavíc a pokračujeme smerom na druhý priesmyk Passo di Fedaia. Sprevádza nás starostlivé oko kráľovnej Dolomitov Marmolady a na vrchole nás odmení jej slza – jazero Fedaia.
Slniečko rozdáva nielen žiaru, ale i teplo. 12km k jazeru preto znamená i kvapky potu. Ale keďže som si ráno sľúbila, že nedám dopustiť na akékoľvek horko, bez slova utieram čelo a šľapem. Cyklistov a motorkárov je po ceste viac než dosť. Hlavne motorkári sú ďábli. Ak nás náhodou predbiehajú v polootvorenom tuneli, musíme okrem prehriatia a stúpania čeliť i náporu decibelov a strate rovnováhy. Nič nám však nedokáže ubrať na pohode. Hlad po krásach Dolomitov je konečne zasýtený tým, čo sme si sľubovali.
Jazero Fedaia v priesmyku (2.067m n.m.) je síce umelo vybudované, no hory sa v ňom obzerajú rovnako pyšne ako v plese. Zjazd nadol je samá slučka. Miestami máme obavy, aby sme sa nezamotali do klbka.
V dedinke Caprile vyčačkanej až na hranicu gýča chrúmeme keksy a zazeráme na mapu. Kemp je vyznačený až za ďalším priesmykom Passo di Campolongo (1.860m n.m.). Je to k nemu ešte 23km a ja nútim Dušana, aby prisvedčil, že všetky predsa nemôžu byť do kopca. Duški nevie, no aby ma zbavil beznádeje, prisvedčí i na to, že priesmyk bude v jame. Potrebujem psychickú oporu, akokoľvek vratkú. Pokračujeme v pasovačke s passmi. Počasie je naďalej ukážkové. Napriek tomu vo mne istota, že dnes do Corvary prídeme, s každou minútou a kilometrom slabne. Je to stále tak ďaleko.
Údolie Livinalongo, ktoré sa pod nami rozprestiera, je čarovné. Až do dediny Araba ideme po úbočí kopca takmer bez stúpania. Z Araby nasleduje posledných 5km s výraznejším prevýšením. Je podvečer, slnko sa stratilo a s ním i pocit tepla. Napriek skepse voči vlastným silám víťazne vchádzame do priesmyku Campolongo.
Nasledujúci zjazd do Corvary je čerešničkou na dnešnej megaporcii torty. Vnárame sa do údolia Badia, ktoré je láskou na prvý pohľad. Mäkko zbujnená zelená, senníky a chalúpky ako vo Švajčiarsku. Toto mám rada. Zo skalnatých drsných hôr, ktoré dovolia urobiť len jeden chybný krok, z tých mám strach. Príjemnejšie sú mi svahy, po ktorých sa dá skotúľať a bezpečne padať do mäkkých lúčnych perín. Val Badia je ako rozostlaná posteľ.
Corvara sa hemží cyklistami. Zajtra sú tu preteky, kvôli ktorým je cesta až do tretej hodiny popoludní zatvorená. V kempingu sa pre nás len tak-tak nájde miesto. Sme vyšťavení aj zo špiku kostí. Neskoro večer v besiedke varíme polievku a premýšľame, či na ňu vôbec máme nárok. Veď dnes sme sa priam objedli. A nie hocičím – priesmykmi. Na raňajky mastný Passo di Sella (2.200m), na obed rovnako výdatný Passo di Fedaia (2.067) a večerné sústo Passi di Campolongo (1.860m) tiež nebolo diétne.
Zajtra si dáme pôstny deň. Do sedla môžeme sadnúť až o tretej poobede, takže je dosť času dnešok riadne stráviť.

 

Zabrzdení väčšinou

(Corvara – Longega – St. Vigilio – Marebbe; 35km)

 

Budíček je dnes dobrovoľný. Máme poldenný voľný program. Najskôr operieme veci (už je ich plné vrece) a potom berieme proviant na lavičku za kemp. Obďaleč je cesta, po ktorej premávajú cyklisti pretekári. Pozorujeme ich a čudujeme sa, že sa im chce. Idú ako šípy. Všetci v papagájskych dresoch, helmách, mihajú sa pomedzi špalier ľudí. Atmosféra ako na Tour de France. Duški neodolá a ide sa pozrieť do kotla pretekov.
Ja ostanem strážiť stan a zaznamenávam do denníka zážitky zo včerajška. Nie sme ešte ani v druhom priesmyku, keď zaspím (a že akčný deň, nuda to bola!). Duški mi po návrate z mesta rozpráva, ako výnimočne a zároveň cudzo si pripadal v dave, ktorý vyznáva tú istú dvojkolesovú filozofiu ako on. Je to tak. Sme jedni z nich, no predsa sme iní. A nie je to len v oblečení, vystupovaní, pôvode…
Je to zrejme v tom, čo prináša cyklistika nám, a čo im. U nás sa bicykel nikdy nespájal so súperením, imidžom, lámaním rekordov. Ak nám priniesol pocit víťazstva, tak len nad sebou samými. Pre nich je bicykel prostriedkom ako niečo dokázať svetu, pre nás je prostriedkom, ktorým chceme svet ukázať sebe. Akokoľvek, pre nás všetkých je nepostrádateľnou súčasťou života.
S koncom pretekov nám začína dnešná etapa Val di Badia. Po 12km jemného klesania odbočujeme na úzku vedľajšiu cestu. Je tu božský kľud. Stúpame pomedzi ihličnaté lesy. Nadchýnam sa krajinou svojich snov a námahu nevnímam.
Dedinky po ceste sú tiché a malebné, oslobodené od komercie a cestovného ruchu. V každej je dominantnou kostolná veža a domčeky sú porozhadzované bez ladu a skladu. Muškátovo-petúniová lavína padá z každého okna. Z diaľky je dedina pestrofarebnou mozaikou, ktorá by možno fungovala ako 3D obrázok. Chcelo by to len dlhšie sa sústredene dívať a obrazec by vyplával navrch.
Neubehneme ani 35km, keď sa mozaiky dedín začnú rosiť. Obloha sa neľútostne zatiahne a nám neostáva nič iné, ako nájsť prístrešok, kde by sme spŕšku prečkali. Ako na zavolanie sa na svahu zjaví domček so senníkom. Váhame, či je opustený, no silnejúci dážď napovie, že je. Našťastie okolo práve nejde žiadne auto a my nepozorovane vkĺzneme pod strechu. Nešľahá sem a nevidno nás ani od dediny, ani od cesty. Sedíme a uvažujeme, či sa ešte oplatí pokračovať. Nie sme vôbec unavení, a tak by nás nasledujúci stupák nemal zaskočiť. Na čo sa však na rozdiel od svojich síl spoľahnúť nemôžeme, je Dážď. Asi ho mrzí, že sa nám včera nevenoval. Ktovie, aké prekvapenie má ešte nachystané. Útulok, ktorý sme si pred ním našli, je ideálny.
Odpoveď na otázku „čo ďalej?“, nám spadne priamo z neba. Rozprší sa tak silno, že radšej rýchlo ukryjeme bicykle a postavíme stan. V prítmí dlho debatujeme o minulosti, blízkej i vzdialenej budúcnosti, a keď sa nám zlejú v jedno, zaspávame.

 

Pripraviť saaaaaaaaaa…. pozoooooooooor…… STOP!

 

Poznáte pocit, keď sa na niečo dlho tešíte, zodpovedne chystáte, a keď je to na dosah, všetko sa zruší? Alebo sa odhodlávate k určitej aktivite, prekonávate úvodnú trému a začiatočnícku nemotornosť a v momente, keď vás činnosť začína baviť a získate v nej zručnosť, musíte skončiť? Ak ste už niekedy v sebe bojovali s jedom, ktorý človekom v takýchto chvíľach lomcuje, viete, že to je neľahká skúška.
Výlet do Dolomitov bol pre nás jedným dramatickým: Pripraviť saaaaaaaaa…. pozoooooooooor…… STOP!
Každé ráno sme vstávali žeraví bicyklovať, vidieť kus sveta a prísť do vytýčeného cieľa. Iskry nášho nadšenia však skôr či neskôr zasyčali pod kvapkami dažďa, ktorý nám vysvetlil, že len s elánom to nepôjde. Dodržať plán cesty by sme v takýchto prípadoch mohli len za predpokladu, že by sme boli úplne „water resist“ a dážď bičujúci po tele a tvári by nám neprekážal. My sme sa stávali vode odolnými pozvoľna ale isto. V polovici pobytu sme dážď prestávali vnímať. Pokiaľ nepadali decové kvapky, bicyklovali sme.
Nabúrané plány však nebolo jediné poleno, ktoré nám počasie kládlo pod nohy. Našľaktrafenie boli situácie, keď sme boli od rána ako zbití. So sebazaprením a škrípajúc zubami sme sa opierali do pedálov. Potom sme sa pomaličky rozjazdili a dostavil sa bikerský pôžitok. Nuž a práve v tomto momente sme museli prestať, lebo čo? Začalo liať! „To nie je fér! To si nezaslúžime! Prečo zase?“, pýtali sme sa. Odpoveď bola jednoduchá: Aby ste si nemysleli, že je to také jednoduché a bude sa riadiť podľa vás. Kvôli tomu, že ste sa od skorej jari na cyklovýlet chystali, si teraz nebudete môcť všetko odžiť učebnicovo, to teda nie.
V úvode som sa zmienila, že táto v poradí tretia cykloexpedícia bola pre nás skúškou dobyvateľa. Po kyselkavom Švajčiarsku a sladkej Korzike sme si tentokrát z bonboniéry života vybrali cukrík s horkou chuťou. Ale vrátiť sa nedal. Ani vypľuť, to by darcu urazilo. A tak sme cmúľali, omieľali ho v ústach, až sa nerozpustil. A najlepším rozpúšťadlom, po ktorom dokonca v ústach neostane trpko ale príjemne, je smiech. Niekde sa to zlomilo a my sme začali mať zábavu. Večer sme ulíhali so slovami: „Už len x-krát zmokneme, a pôjdeme domov“. Alebo sme tipovali, kde nás dážď prekvapí, prípadne z ktorého krpatého mraku to príde tento raz.
Za všetko hovoriacim zážitkom je situácia, keď sme upaľovali z najjužnejšieho bodu výletu – od Lago di Garda. Celú cestu tam sme išli v takom protivetre, že sme vôbec nevnímali jemné klesanie s prúdom rieky. Pieklo na nás, no my sme zatínali zuby a „trímali“. Veď keď pôjdeme touto cestou späť, všetko si vynahradíme.
V ráno, keď sme vyrazili od Lago di Garda tešiac sa na cyklistickú lahôdku (100km s vetrom v chrbte), obloha bola ako popol. Do toho popola dul silný vietor s prívlastkom „proti“ a akýkoľvek pôžitok odvial do nenávratna. Jediným pozitívom bolo, že nepršalo. Zatiaľ… Až do chvíle, keď sme po 20km vošli do podjazdu a v ňom zotrvali nekonečnú hodinu hromov-bleskov. Vtedy som klesla na dno svojich síl a trpezlivosti. „Ja sa nehrám! Malo byť teplo, malo nám fúkať do chrbta, mali sme sa len viezť a vyčerpať si úroky z námahy po ceste sem.“ Priznám sa, do hustých kvapiek som prispela i pár slzami. Dušan na mňa zatiaľ pozeral a po chvíli riekol: „Sya, ty si hrozná. Tebe sa nič nepáči. Prší, nepáči sa ti. Padajú krúpy, zas je zle. Fúka severák, rovnako. Blýska sa a leje, ešte horšie.
No čo by si vlastne chcela?“ Nasleduje výbuch smiechu. Nad nami, šibnutou situáciou, bezmocnosťou a naivnosťou. Áno, čo by som vlastne chcela. Veď mám všetko, čo som si priala. Som v horách, po ktorých som túžila, s človekom, ktorého ľúbim, na bicykli, ktorý je tým najlepším dopravným prostriedkom, v podstate som v suchu a bezpečí… A že práve nie je najlepšie počasie? Veď každý, kto chce vidieť dúhu, musí rátať s dažďom. A naše Dolomity boli previazané dúhou zo všetkých strán.
Chvíle, ktoré sme trávili niekde skrytí pred nečasom, sú tými, na ktorých sa dnes zabávame najviac. Oni urobili našu dovolenku inou, jedinečnou a neopakovateľnou. (…našťastie???) Ale nebojte sa, nikomu z vás sa takú dovolenku želať nechystám 🙂

 

Tri skupenstvá vody

(Marebbe – Lago di Braies / Prager See – Dobiaccio / Toblach– Cortina; 85km)

 

Celú noc sa budím na zlý pocit, či nás niekto v skrýši neprekvapí. Ledva dočkám rána. Vyduríme sa zo spacákov niečo pred šiestou a o 6.30 už pedálujeme hore brehom v ústrety 1.800m priesmyku Furka Pass. Zore sa červenajú a obrysy pohorí sa vystrkujú z ranného oparu. Nikde ani človiečika. Ani sa nenazdáme a sme v priesmyku učupenom uprostred vysokých vrchov. Zastavujeme pri mape lyžiarskeho strediska Furka Pass. Nezdá sa to, ale na kopcoch je vlekov neúrekom. V zime tu musí byť poriadne rušno. A ešte krajšie ako teraz… Pocukrované hory a trblietavé stromy to tu iste zmenia na snehové kráľovstvo. Ale aj pastelkami maľované ráno, v ktorom sú jedinými prebudenými strážny pes a dvaja cyklisti, má svoje čaro. Kým ostatní dovolenkári vstanú, my už budeme za horami – za dolami.
Vychutnávame si zjazd do dediny Valdaora. Topíme sa v kopcoch a stráňach Val di Badia. Je zima, že by som zniesla i šál a rukavice, no len vďaka studenému vzduchu. Slnko sa vyškiera a sľubuje horúci deň. Dúfajme, že neklame.
Vo Valdaore si robíme frištuk pauzu. „Lenprenásstvorená“ lavička je tentokrát v centre dediny, na akosi trávnatom pľaci s pódiom. Zrejme sa tu konávajú kultúrne a spoločenské podujatia. Naša návšteva dôvodom na aplauz nebude, ale na to si ani nepotrpíme. Zato na čerstvý chlieb a syr áno. Preto naše prvé kroky smerujú do pekárne.
Všetko je nám akési povedomé. Akoby sme tu už niekedy boli. Jasné! Keď sme si pri ceste z Villa Bassa na Brunico precvičovali nemčinu. Len pár dní dozadu, a predsa sa to zdá byť roky. Veď sa už toľko stihlo stať. A koľko sa ešte stihne…
Priamo za Valdaorou sa napájame na údolie Val Pusteria. Nestačím sa čudovať, koľko čarovných úsekov mi pri prvej ceste uniklo. Zelenomodré jazero, lavičky okolo lesného chodníka, zrúcanina hradu. Smerujeme na Toblach, v ktorom odbočíme na Cortinu d´ Ampezzo. V tomto vychýrenom stredisku by sme chceli nocovať. Ešte pred Toblachom nám znenazdajky padne do oka značka navigujúca k jazeru Lago di Braies (Prager See). Čítali sme o ňom a tešili sa, že ho navštívime. Keď sme po príchode do Dolomitov vyhľadali informačnú kanceláriu, kompetentná dievčinka nám vysvetlila, že k jazeru sa na bicykloch nedostaneme. Vedie vraj k nemu len turistická značka. A hľa: tu je klasická rovná asfaltka. Cestu k odloženému snu nemožno ignorovať. Napriek tomu, že znamená takmer 10km neplánovaného stúpania uprostred horúčavy. Necháme sa viesť do krajiny pastvín, flegmatických kráv, muškátmi zavalených dedín, voňavých sien a pokosených tráv. Páľava skúša, či vydržím vo svojom sľube nedopustiť na teplo. Mám šťastie. V momente, keď som pripravená predať bicykel prvému okoloidúcemu za 1€, zbadáme parkovisko pri jazere. Naše predstavy o Lago di Braies boli spojené so samotou a kľudom. Pravda je trošku iná. Po ceste sa šinie invázia turistov. Sme tu zrejme jediní cyklisti, všetko ostatné je motorizované. Nadpozemskú krásu párkrát cvakneme a rýchlo hľadáme tieň, v ktorom by sme popili zaslúžené pivko a napísali pohľadnice. Na opačnej strane jazera objavíme ostrovček ticha a súkromia. Neužijeme si ho však dlho.
V chládku nám čoskoro nabehne husia koža, a tak sa poberáme späť. Ešte že mal Dušan dopredu vymyslené texty pozdravov, inak by sme ich napísať nestihli.
bicyklujeme rovnakou cestou nadol a všetko si vychutnávame v zrýchlenej verzii. V Toblachu odbočujeme na Cortinu, čo znamená návštevu dobre známeho jazera Lago di Dobbiaco (Toblach See). Má smolu. Po zážitku z Braies sa už vôbec nezdá takým krištáľovým a romantickým. Napriek tomu pri ňom strávime niekoľko hodín. Dôvod? Skúste hádať:
a)      zajali ma maskovaní únoscovia a požadujú výkupné, ktoré Duški zháňa po celom meste
b)     cesta je zablokovaná kvôli festivalu ťažných slonov, potomkov dolomitských mamutov
c)     príde búrka
Všetci, ktorí ste tipovali c), nemáte fantáziu, za to máte pravdu L
Akoby dnes vody nebolo dosť. Ráno v podobe ľadu na končiaroch, na obed dve plné jazerá, a teraz ešte padá z neba. Lejak nás donúti bezočivo sa votrieť na terasu hotela stojaceho pri jazere. Je to jediné miesto, kam nešľahá. Zásoby Demänovky z domu sme strovili v rekordnom čase, no predvídavo sme vo Valdaore kúpili punč. Stáva sa našim brnením v boji s chladom, no najmä beznádejou. Prečo musíme každý deň zmoknúť? Prečo aspoň raz nemôžeme prísť na prvýkrát tam, kam chceme? Prečo sa z jasnej oblohy smieme tešiť len potichu, aby sme náhodou nič nezakríkli? Hlúpy a zákerný Dážď!
A on si ďalej zlomyseľne čľupoce do jazera, do mlák na ceste, do našich smutných úvah. Upadáme do mikrospánku a ignorujeme ľudí prechádzajúcich okolo terasy. A potom sa nám prisnije niečo veľmi pekné a málo pravdepodobné… Dážď, máš šťastie, že aj tentokrát si slovo dodržal a my sme pochopili zmysel dnešnej búrky (ak budete čítať ďalej, dozviete sa viac).
Po troch hodinách je koniec. O siedmej večer sa vydávame do vytýčenej méty. Nechce sa mi veriť, že Duški sa rozhodol pre tento odvážny čin, no verím, že vie, čo robí. Máme pred sebou posledný stupák a potom guľúúúúúú do kempu v Cortine. Po 5km si na mieste, odkiaľ je nádherný výhľad na korunu Dolomitov – štíty zvané Tre Cime di Lavaredo (alebo Drei Zinnen), dávame pauzu. Opatrne sa pýtam, kedy asi budeme v kempe. Duški ma svojou odpoveďou šokuje: „Už len 10km a sme tam. Slabá hodinka“. Rozbaľujem mapu a zisťujem, či som to s tým punčom neprehnala. Žiaľ, nie. Mýli sa Dušan. Z Dobbiaca je do Cortiny 30km a my máme za sebou 5. Do kopca to ešte bude minimálne 8km. Sakriš, asi sme sa prerátali. Ale teraz to nevzdáme. Blízkosť noci v nás odhaľuje netušené rezervy. Breh má optimálny sklon. Zapierame sa do pedálov a darí sa nám udržať rýchlosť okolo 12-15km/h. Do najvyššieho bodu (1.560m) sa dostaneme ako v tranze. V rýchlosti sa ani neobliekame a spúšťame sa nadol. Zjazd však nie je vykúpením, ale tvrdým trestom. Padáme do mrzkého a nevľúdneho skupenstva vody, posledného, ktoré nám do dnešnej série chýba. Spoza závoja hmly sa vynárajú obrysy kmeňov stromov, akoby mreže väzenia. Je mi príšerná zima, no bojím sa, že kým by som sa obliekla, Duški mi ujde a ja sa v tejto prekliatej krajine stratím. Fantázia mi pracuje na plné obrátky. Zozadu ma dočahujú vlhké pazúry konárov, zhora útočia chumáče hmly pripomínajúce medúzy. Keby som aspoň mohla zatvoriť oči… A keby mi tak ako nohy a ruky mohla odmrznúť aj hlava. Aspoň by viac neprodukovala halucinácie. Konečne nachádzame značku kempu. Vypadá to v ňom ako vo vojenskom tábore uprostred novembra. Blato, tma, špinavé kaluže a v tej depresii náš stan. Máme chuť ujsť. Ujsť strašne ďaleko. Dupľovaný punč hroty bezmocnosti a smútku otupuje. Vyláme ich však len spánok. Dlhý a hlboký. V noci nám spoločnosť nerobí len voda, ktorá sa dnes pripomenula vo všetkých skupenstvách, ale hlavne teplo spacákov.

 

Premoknutí až na Slovensko

 

Sme pri jazere Toblachsee kde znenazdajky slnečné popoludnie pretnú blesky a ozvučia hromy. Rýchlo sa obzeráme po útočisku.
„Duški, pozri, na tej terase by sme sa mohli skryť!“
„Kde?“
„Tam pri jazere je hotel a zakrytú terasu má úplne prázdnu. Hostia na nej nesedia, hádam nás tam strpia, kým prestane liať.“
„Keď myslíš. Len neviem, kam pôjdeme, ak nás náhodou vyhodia.“
Bicykle opierame a obrátime sa chrbtom k hotelu. Tvárime sa, akože tu nie sme. Veríme, že i keby si nás niekto všimol, pochopí, že v takomto nečase sa nemáme kam podieť.
Nenápadne sa obzerám, či nás z hotela niekto nepozoruje. Okná z tejto strany vedú do kuchyne, nie do reštaurácie či izieb hostí. Vyzerá to na pracovnú časť zariadenia. Veď aj terasa pôsobí ako skladisko. Po chvíli prichádza k hotelu pani v pršiplášti na bicykli. Odkladá bicykel do stojana a ponáhľa sa zadnými dverami dnu. Uf. Nič nám nepovedala. Zapínam si bundu až úplne ku krku a čupnem si za stĺp. Dážď ma uspáva. Klipkajú mi oči a nedbajúc na pohoršený Duškiho pohľad, zadriemem. Je to len plytčina, ale k pookriatiu stačí. Keby mi ešte bolo teplo… Duški hľadí na jazero a tvári sa tajomne. Vyberáme mapu a rozkladáme ju na ping-pongovom stole. Sledujeme trasu, ktorú dnes máme za sebou a zároveň začíname plánovať cestu na zvyšok pobytu. Sme v presnej polovici a zatiaľ nám z desiatich dní dva nepršalo. Slušné skóre. Dušan navrhuje, aby sme sa vybrali niekam do Rakúska. Snáď na druhej strane hraníc bude počasie pokojnejšie. Budeme sa tam motať a domov môžeme ísť aj skôr, ak by sme chceli. Veď takto to nemá zmysel. Mne sa tento nápad príliš nepozdáva. Stále si robím nádeje, že dnes prší už naozaj poslednýkrát.
Zrazu sa otvárajú dvere hotela a na terasu vchádza muž v bielom opásaný zásterou. Asi kuchár. Po nemecky nás oslovuje:
„Hovoríte po nemecky?“
„Áno,“ odpovedám.
„Dnes nie je počasie práve na cyklistiku, však.“
„Veru nie. Najhoršie je, že takéto je stále.“
„Kam chcete ísť?“
„Plánovali sme ísť do Cortiny.“
„Á, Cortina je krásna – olympijské mesto. Vidím, že máte mapu? Dá sa na nej ukázať, odkiaľ pochádzate.“
Roztváram mapu na celý stôl a pozerám, či siaha až na Slovensko. Len tak-tak. Prstom ukazujem kus Bratislavy.
„Toto je hlavné mesto Slovenska – Bratislava. My sme z Nitry, to je asi 80km odtiaľ.“
„Ahá,“ prikyvuje a v nemčine pokračuje: „a keby ste išli ešte asi 400km východnejšie, prídete do Bardejova, a odtiaľ som ja.“
Chlapík sa od srdca zasmeje a my s ním. Beťárisko, od začiatku vedel, že sme Slováci a naschvál sa nám prihovoril po nemecky. Pracuje v hoteli už niekoľko letných sezón ako pomocný kuchár. Údajne je v Dolomitoch Slovákov veľa. Zvlášť z východu si sem ľudia chodia privyrobiť. Veď čo doma. Tu za pár mesiacov dostanú viac ako na Slovensku za rok. Na chvíľku odbieha dnu a príde so ženou, ktorá si pri nás odstavovala bicykel.
Východniarka ako repa. Anka je tiež z Bardejova a v hoteli pracuje ako chyžná. Chemická inžinierka sa momentálnym chlebíkom príliš nechváli. Ale čo robiť, keď doma ostala bez práce. Dolomity jej pomáhajú prežiť a zdá sa, že v nich mladne a rozkvitá. Tvár prezrádza, že prekročila štyridsiatku, no postavou a oblečením pôsobí veľmi mladistvo.
Nenadarmo sa vraví, že východniari sú národ pohostinní. Či doma na vychodze, či v Dolomitoch, dokážu sa vcítiť do potrieb blížneho. Anka sa obracia na kuchára a pýta sa ho, či nemôže z kuchyne priniesť niečo pod zub. Ešte nevydávali večere, zbytky nemajú byť z čoho, ale potom nám môže priniesť hoci aj celé menu. Anka odbehne dnu a chvíľu sa vráti s jablkami a kusom chleba. Je kamarátska a spontánna. Hovorí, že do Cortiny chodieva veľmi rada na diskotéky a zabaviť sa do baru (nevravím? Mladica). Veď prečo neskĺbiť prácu so zábavou? Zostane s nami na terase až kým neprestane pršať. Pri rozlúčke vraví, že ak by sme sa náhodou zasa ocitli pri Lago di Dobbiaco, máme sa prísť do hotela spýtať, či tam je. Pokúsila by sa nám vybaviť nocľah na trávniku pri hoteli. Veľakrát tak prenocovala známych zo Slovenska. Riaditeľ hotela si ju obľúbil, preto vyhovie i takýmto nezvyčajným požiadavkám. Nie je včerajší. Vie, že pre Slováka je drahý kemping pri jazere, nie to ešte jeho hotel.
Kuchárik už musel ísť vydávať večere, a tak sa s ním nerozlúčime. Anka za nami máva, kým nezmizneme z dohľadu. Ponáhľame sa smerom na Cortinu. Do zotmenia nám ostávajú dve hodiny. Šľapeme osviežení odpočinkom a najmä jeho náplňou. Asi po desiatich minútach sa pristihnem, že sa stále usmievam. Je mi ako keď sa ráno zobudím po príjemnom sne. To, že nám Dážď do cesty napršal priateľských rodákov, je lepšie ako čokoľvek, čo sa mi mohlo prisniť.
(a tu to nekončí. Pokračovanie v kapitole „Na vrchole kariéry, na dne síl“)

 

Misurina, nie Mizéria

(Cortina – jazero Misurina; 35km)

 

Ráno sa nám z vyhriateho stanu vôbec nechce. Mali by sme byť síce zvedaví, ako cortinský kemp vyzerá za svetla a aká scenéria ho obklopuje, ale zlé tušenie, že nebo sa bude zas tváriť nepriateľsky, nás zdržiava dnu až do deviatej. Nikam sa neponáhľame. V úmysle máme len prejsť sa olympijskou Cortinou a získať informácie o možnosti absolvovania známej turistickej trasy Dibona ferrata. Je považovaná za jednu z najmalebnejších zabezpečených ciest v Dolomitoch. Najskôr je potrebné vyviezť sa lanovkou na chatu na Monte Cristallo (štít čnejúci nad Cortinou). Hneď na začiatku trasy je hrôzu naháňajúci visutý most a za ním chodník vedie po hrebeni. Cortina je na jednej strane a Tre Cime di Lavaredo na strane druhej. Akoby sa človek prechádzal po streche sveta. Takýto zážitok si nechceme nechať ujsť. Vyberáme sa teda s prázdnymi bicyklami na prehliadku Cortiny, nákup a lov informácií. Cortina je považovaná za kráľovnú rozľahlého údolia Ampezzo. V 19.storočí, keď Cortinu objavili anglickí turisti, vybrali si ju za mesto svojho spoločenského a športového vyžitia. Mnohí si tu postavili vlastné domy a vily a usporadúvali v nich bujaré večierky a lovecké vychádzky. Zrejme aj toto dostalo Cortinu do situácie hostiteľa výstredností. No možno tu nielen utrácať peniaze v exkluzívnych podnikoch a butikoch. Hlavným lákadlom väčšiny návštevníkov je okolitá príroda. Z Cortiny je najbohatší výber turistických a horolezeckých túr rôznych obtiažností. My ale máme smolu, do raja medzi nebom a zemou nevkročíme. Na informáciách sa dozvedáme, že väčšina zabezpečených ciest i naša Dibona ferrata je kvôli pretrvávajúcemu snehu uzavretá. Sme sklamaní. Nedá sa nič robiť. Turistické topánky nám tento rok urobia službu len v súperení so zimou a vlkom. Na hory nepolezú. Vraciame sa do kempu. Keďže počasie sa zatiaľ vyvíja priaznivo, rýchlo balíme veci a vyrážame k jazeru Misurina. Musíme prejsť rovnakou cestou, ktorou sme včera večer zjazdovali cez mátožný les. Za svetla vyzerá neškodne. Nie sme ani na vrchole priesmyku, keď začína popŕchať. Vzhľadom k nášmu postupnému zoceleniu a „vodezodolneniu“ sa nezastavujeme a do 1.600m sa vyškriabeme na jeden šup. Kvapky hustnú, no my si ideme za svojim. Klesáme kúsok dolu a na križovatke odbočujeme z hlavnej cesty na jazero Misurina. Čaká nás posledných 12km do kopca. Kúsok pred odbočkou v malom prístrešku mi Duški dáva na výber: prečkať tu dážď alebo šľapať ďalej. Velím: „Ideme!“ Motiváciu v pretekoch s neobľúbeným členom výpravy máme slušnú, a tak sme pri jazere raz-dva. Škoda, že je zamračené. Ale i tak je tu krásne. Misurina je skrytá priamo v tieni Tre Cime di Lavaredo – vrcholov, ktoré sa prepracovali až do loga Dolomitov. Od jazera vedú asfaltové serpentíny k horskej chate a od nej možno kamenistým chodníkom prísť až k ich úpätiu. Žeby sme si Dibonu ferratu vynahradili týmto cyklo-horolezeckým zážitkom? Dnes už iste nie, pretože len čo sa pri Misurine ukryjeme, rozblýska sa a spustí lejak. Hľadíme k oblohe a ďakujeme „kompetentným“, že nám dovolili šťastlivo doraziť. Keď by nás tieto hromy-blesky chytili na ceste, Misurinu by sme iste premenovali na Mizériu. Obliekame si dlhé nohavice, rukávy a dumáme, čo ďalej. Tak skoro sa nevyčasí. Dnes to už našťastie nevadí. Kemp je na druhej strane jazera, takže o nocľah máme postarané. Len aby ráno bolo pekne a výstup k Tre Cime sa vydaril.

Ako to už v čase ničnerobenia býva, o slovo sa hlási maškrtnosť. Od raňajok v Cortine sme nejedli, a tak jastríme po okolí, či neuvidíme nejakú samošku. „Samoška“, že kúsok od nás jedna je. Lejak-nelejak, kľučkujeme k nej medzi kvapkami.

Na terase sú pod slnečníkmi (dáždnikmi) rozostavané lavice a stoly. Ideálne miesto na občerstvenie. Kupujeme si chipsy a vínko a najbližšiu hodinu nám nič nechýba. Útočište tu našlo viacero skupiniek turistov. Prítomnosť Čechov nás ubezpečuje, že lacnejší obchod pri Misurine iste neexistuje. Spoločnosť pri stole nám robia harleyáci v koži od hlavy až k päte. V podvečer dážď utíchne a my sa presúvame ku kempingu. Dnes sme síce neprešli veľkú vzdialenosť, ale výškových metrov sme prekonali statočne. Kladiem si na srdce, aké dôležité je pred náročným zajtrajškom sa vyspať. A ako naschvál o jednej sa budím na bláznivé sny a žblnkot potoka. Keď je mi dovolené o pol štvrtej znova zaspať, mám už porátané všetky ovce, kravy, cyklistov i zákruty na dolomitských cestách.

 

Na vrchole kariéry, na dne síl

(Misurina – Tre Cime / Drei Zinnen – Misurina – Auronzo di Cadore – Passo Monte Croce – Dobbiaco / Toblach; 95km)

 

„Do kelu, zaspali sme!“, reagujem pri pohľade na hodinky. Keď však zo stanu vystrčím nos, pochopím, že sme o nič neprišli. Hory sa ešte len teraz vynárajú z hmly a dažďového oparu. Len nech sa pred našou „audienciou“ dôkladne odhalia…

O pol ôsmej už makáme do krutého 9 km dlhého a strmého kopca. S nenaloženými bicyklami a motívom, aký máme, sa však ide ľahko. Mierime na vrchol našej kariéry. V takej výške, do akej sme sa vybrali, sme na bicykloch ešte neboli. Serpentíny sú zrána pokojné. Spoločnosť nám robia len kravy a zvuk ich zvoncov. Sem tam okolo prejde ranostaj motorkár alebo iný motorista. Cyklisti asi ešte všetci spia. O 1,5 hodiny sa vydýchavame na konci asfaltky. Panoráma sa nám ukazovala len po častiach, ale o to dramatickejšie pôsobila.
Zrazu sa nám do cesty postaví neočakávaná prekážka. Filmový štáb. Rozhodli sa tu natáčať reklamu na Nissan. Filmári nás zákazom pokračovať v ceste rozčúlia, no zároveň poučia, že ak chceme ísť na plošinu, z ktorej sú tri veže viditeľné, musíme zísť trošku nižšie a vybrať sa smerom na horskú chatu Rifugio Auronzo. Pri Rifugio Auronzo (2.333m n. m.) si dávame krátku prestávku a hádame, či sa na bicykloch dostaneme ešte do väčšej nadmorskej výšky. Zrejme áno. Cestička v skalách si vynucuje zosadnutie zo sedla. Kráčame a za každou zákrutou čakáme veže. Prichádzame k ďalšej horskej chate Lavaredo Rifugio, od ktorej vedie už len úzky, pre nás neschodný chodník. Sme v rekordnej výške 2.400m n. m., priamo pod skalným podstavcom Tre Cime di Lavaredo. Teda, tak vysoko ste ešte neboli, bicyklíky! Sledujeme rýchle putovanie mrakov. Spoza oblačného chumáča sa postupne vynárajú cípy troch veží. Snažíme sa urobiť zábery, ktoré by zachytili jedinečnosť tejto chvíle. Je krásne, ako skalné stĺpy menia každou minútou podobu. Vystrkujú sa vysoko, akoby svojimi ostrými hrotmi chceli urobiť dieru do neba. Dieru do nášho sveta sa im určite urobiť podarilo.
Bohatší o vrcholový zážitok sa vraciame nadol do kempu. Po slučkách serpentín si robíme prehliadku okolitých horstiev a necháme v sebe doznieť videné a prežité .
Pred obedom vyrážame z kempu smerom na dedinu Auronzo. Nachádzame sa v časti Dolomitov zvanej Cadore. Zoznamujem sa s ňou pri neuveriteľne dlhom zjazde. Až do 22km vzdialeného Auronza ideme bez šliapnutia do pedálu. Odhaľuje sa nám skalný masív Marmarole. Šedo-snežné steny, tuhozelené lesy, chlad na koži a postupne sa mračiaca obloha. Krásny výhľad no vyhliadky už tradičné: asi zmokneme. Najskôr premýšľame, že by sme sa v Auronzo naobedovali. Všetko tu pôsobí veľmi taliansky. Architektúra, ľudia, atmosféra lenivého popoludnia, kaviarne i pizzerie. Dokonca sme začuli, že domorodci hovoria po taliansky. Stálo by za to stráviť tu viac času a nadýchať sa autenticity, ale akosi nevieme natrafiť na „lenprenásstvorený“ lokál. Nevadí. I tak sa do nás Auronzo vpísalo hlboko. Keď opúšťame jeho brány, netušíme, aké ťažké skúšky ešte máme pred sebou.
Stúpanie do Passo Sant Antonio vo výške 1.489 m n. m. mi dá riadne zabrať. Rozjasnilo sa a slnko na nás upiera svoj horúci pohľad. Cesta je samá zákruta. Na každej z nich je míľnik s číslom. Zisťujem, že čísla klesajú s každou zákrutou. Keď sa dostaneme pod 10, vravím si, že koniec je blízko. Keď sa dostaneme k 5, vravím si, že to už nevydržím. Keď sme pri 2, vraždila by som a pri 1 sa s nikým (ani so sebou) nebavím. Len rýchlo dolu!
V prudkej jazde si prevetrávam myšlienky a v duchu vyslovujem dve želania.
Dve skromné želania, ktoré mi snáď bude dovolené splniť: dnes už žiaden priesmyk a žiaden dážď. Z oboch mám momentálne hrôzu. Som príliš unavená čeliť im. To však nikoho nezaujíma. Po pár km sa dozviem, že v ceste máme ďalší stupák do sedla Passo Monte Croce (1.620 m n. m.). Z neho by sme už mali zísť do Inninchenu (San Candido), miesta nášho prvého objatia s Dolomitmi.
Zatínam zuby a vypínam myslenie. Stačí len hrubá sila. Ňou sa zapieram do pedálov a ťahám s vetrom a dažďom opreteky. Duški sa nestačí diviť, kde sa vo mne toľká energia berie. Veru, aj zlosť je energia. Hanbím sa za jej pôvod, no som hrdá, ako s jej pomocou prekonávam tretí priesmyk. Úctyhodnou rýchlosťou sa rútime zelenou pláňou ohraničenou mantinelom hôr. Na lúkách tu postrácali lesné víly farebné korálky. Povaľujú sa v mäkkom koberci a zmenili sa na kvety. A keďže chcú byť stále svieže a ligotavé, potrebujú veľa vlahy. Škoda len, že ich objednaná sprcha prišla práve v čase, keď Monte Croce prechádzame my. Skrývame sa v prístrešku pri jednom z hotelov. Sme v najvýchodnejšom bode Dolomitov. V neďalekej dedinke Sesto oficiálne začína Val Pusteria. Tá by nás mala priviezť do Toblachu, kde máme v pláne nocovať. A nie hocikde. Na mieste s vysokou koncentráciou Slovákov. Chceme navštíviť kamarátov rodákov a poprosiť ich o nocľah na trávniku hotela.
Pred vstupom do hotela sa snažím trošku upraviť. Je to márne. Dnes som minimálne dvakrát zmokla, nohavice mám zaprášené a ufŕkané, môžem len tajne dúfať, že ma nevyhodia skôr, než vstúpim. Na recepcii sa pýtam na Annu zo Slovenska. Máme šťastie, je tu. S úsmevom nás privíta a vypytuje sa, ako sme sa mali. Prezradíme jej svoju prosbu a ona ochotne prikývne. Ide sa opýtať majiteľa hotela. S jej šarmom a žoviálnosťou nám to iste vybaví. Je tak. Máme zvolenie postaviť si pod šnúrami na prádlo stan, ale až keď sa zotmie. Hotel si nechce robiť nepriateľov v kempe na opačnej strane jazera.
Hurá!!! Máme po starosti. Do tmy absolvujeme otužilé vykúpanie v jazere a na lavičke guláš party. Okolo pol deviatej sa vkrádame na zadnú terasu. O chvíľu prichádza náš známy kuchár a Anka. Stávame sa právoplatnými hosťami hotela. Dostávame na večeru plný ešus paradajkovej polievky (len o trošku lepšej ako náš instantný guláš J), ktorú večerali i zazobaní ubytovaní. Delíme sa o zážitky a nechávame si poradiť od Dolomitov znalých. Vravia, že aj keď všade navôkol prší, v Trente a južnejšie je stále pekne. Znamená to pre nás povzbudenie do odvážneho kroku, vydať sa k viac ako 200km vzdialenému jazeru Lago di Garda. Snáď si pri ňom prehrejeme skrehnuté kosti. Na záver debaty obdržíme inštrukcie, že stan treba zložiť do pol siedmej ráno. Dohodneme sa, že pred odchodom sa ešte stretneme. Anka sa tvári šibalsky. Bude mať vraj pre nás výslužku. Veď raňajky sú v cene nocľahu. A keďže sme to my, môžeme zaplatiť vatikánskou menou. Pán Boh zaplať za dnešný deň, všetky prekonané kilometre, priesmyky, videné krásy a hlavne všetkých dobrých ľudí.

Vandrácka kultúra stolovania

 

Ráno nás Anka na cestu vyprevadí mikulášskou nádielkou. Vrecká má plné hotelových balení masla, džemu, toastového chleba, syru, nutely, džúsov, jabĺk a minerálky. Narýchlo si všetko vpraceme do tašiek, sľubujeme, že budeme pozdravovať na Slovensku a fujazdíme smerom na Brunico.
Od Toblach See sme len pár km, keď si uvedomím, že sme si od Anky mohli vypýtať adresu. Zo Slovenska by sme jej poslali pohľadnicu. Žiaľ, nenapadlo.
Ako to už chodí, keď má človek v kapse dobroty, začne mu v žalúdku škvŕkať skôr, ako keby mal len suchý chlieb. Nie sme výnimkou. Každú lavičku, okolo ktorej prechádzame, šacujeme, či je tá pravá. Po 10km nachádzame ideálnu, aj so stolom. Tu si doprajeme raňajky ako sa na správnu vandrovku patrí. Veď dnes sa nebude podávať len tak hocičo. Hotelové raňajky si zaslúžia kultúru stolovania aspoň so štyrmi hviezdičkami. Pochúťky si porozkladáme na stole, z ktorého sa razom stane slávnostná tabuľa. Má to jedinú chybu. Náš švédsko-vandrácky stôl sme si prestreli priamo pri cykloceste a každú chvíľu na nás civie nejaký okoloidúci. Ignorujeme pohľady a kultivovane likvidujeme raňajky. So zvýšenou kultúrou stolovania a kvalitou menu sa však zvyšuje vzájomná kontrola, kto koľko zje. Nedajbože by sa niekomu ušlo z lahôdok viac. To by bol koniec. Myslím, že keby som si toľkú bezočivosť dovolila, ťažko by som si to u Duškiho žehlila. Pekne fifty-fifty. S plnými bruchami odfukujeme a spratávame zo stola. A v tom, zrak mi padne na servítku, v ktorej nám Anka priniesla zabalený chlieb. Je na ňom adresa hotela. Super!
A keď už sme pri tej kultúre stolovania. Nemyslite si, že inokedy sa kŕmime nejako barbarsky. To nie. Vždy si dáme záležať, aby sme počas jedla oddychovali, sedeli a nemuseli sa ponáhľať. Len skladba podávaného býva skromnejšia. No nám to neprekáža. Počas troch týždňov sa nestihneme objesť ani chrumkavých kôrok, ani fantastických syrov, ani instantných polievok či cestovín. A keď sa k tomu z času na čas pridá vínko, pivo, celé si to osladíme sušienkami alebo zmrzlinou, niet lukulskejších hodov… Napríklad, už večer tohto dňa, sme mali ukážkovú večeru. Kým som bola v sprche, Duški pripravil takú „švédsku karimatku“, že by sa vám slinky zbiehali už pri odzipsovaní predsienky stanu. Keby karimatka neležala na zemi, určite by sa pod svojim obsahom prehýbala ako hojdacia sieť.

 

Sme si na stope

(Dobiaccio / Toblach – Brunico – Bressanone / Brixen – Chiusa / Klausten; 85km)

 

Vydávame na sa dlhú cestu za slnkom na juh. Trasu, ktorú máme dnes pred sebou, sme absolvovali presne pred týždňom. Vtedy sme vyrážali z Villabassy a cestou som si cibrila nemčinu. Blúdili sme ako v labyrinte. Dnes to musí byť lepšie, veď sa vyznáme. Po slávnostných raňajkách pokračujeme na dedinu Valdaora. Nemotáme sa však po kopcoch, ideme údolím. Cesta je menej pôvabná, no sily treba šetriť.
Vo svojich stopách ideme do Valdaory. Tu navštevujeme rovnakú pekáreň, ako po prechode Furka Passom. Cestou do Brunica dopĺňame vodu z rovnakej studne, v Brunicu nakupujeme v rovnakom supermarkete, rovnako ako pred týždňom pokračujeme na Brixen (Bressanone) a ďalej na Klausten (Chiusu). Keď opakovať, tak až po nocľah.
Po príchode do kempu začne pršať rovnako, ako keď sme tu stanovali po prvý raz. Teraz nás to však hnevá menej. Už sme water proof. Pani z recepcie, ktorá si nás dokonca pamätá, ma zachráni pred spisovateľskou potupou. Nerada priznávam, no vypísali sa mi obe perá, ktoré som si na dovolenku zobrala. Fatálna chyba! Našťastie, jedno zvyšné reklamné sa na recepcii nájde. Moja česť a zápisky sú zachránené.
Tento deň sa veľmi podobal dňu spred týždňa, no v zásade bol úplne iný. Sme už cyklisticky ostrieľanejší, dopriali sme si viac pútnických potešení a dážď sme znášali s prehľadom. Čas strávený v Dolomitoch nás naučil mnohému. Mňa hlavne utvrdil v pravdivosti výroku: „Nikdy nehovor nikdy“. Zajtra bojujem so stúpaním na St. Ulrich (Ortisei), pri ktorom som si sväto-sväte sľubovala, že ho nikdy viac neabsolvujem.

 

Starí (ale moji) lichotníci

 

Neviem čím to je, no na cyklistických potulkách sa nám často dostáva lichôtok od starších, pardón, zrelých mužov. Ani v Dolomitoch tomu nebolo inak. Zdá sa mi pri tom totálne nespravodlivé, že s prejavmi obdivu sa väčšinou obracajú na mňa. Ten, kto podáva nadľudský výkon, je predsa Duški. Bicykel nabalený dvojnásobnou váhou, večne vpredu rozrážajúci vzduch, premýšľajúci aj za mňa a hospodáriaci i s mojimi silami, o ktorých má realistickejšiu predstavu, ako ja sama. Napriek tomu, adresujú slová chvály páni mne. Asi pôsobím v roli cykloturistky naozaj pozoruhodným dojmom. Trpaslík s helmou miesto čiapky, s hrôzou v očiach a kopou batožiny za chrbtom zaujme vždy viac ako vysoký cyklista s vyšportovanou postavou a ťahmi profesionála.
Dve pochvaly z Dolomitov sa mi obzvlášť vryli do pamäti. Jednu z nich som zožala na vrchole serpentín pod Tre Cime di Lavaredo. V to ráno sme tu boli prví cyklisti, zato motocyklistov sa už našlo niekoľko. Pri ceste do kopca som mala oblečenú len tenkú mikinu Milka fialovej farby, s výšivkou kravičky na chrbte. Šedivého harleyáka odetého do kože možno oslovil práve prežúvavec z jeho rodiska. Zastavil nás a asi pol hodinu sa rozplýval nad tým, ako nás obdivuje. Jeho vášeň pre motorky sa nedá prirovnať k zážitkom, ktoré vďaka vlastným silám získavame my. Počas debaty sa obracal výlučne ku mne, no možno iba kvôli tomu, že ja som hovorila po nemecky. Dušan to ale aj tak cítil ako krivdu.
Ďalšie nezabudnuteľné stretnutie sme zažili o pár dní pri vlečení sa do priesmyku Passo Pieve (1.437m) nad Ortisei. Po 24km do kopca som sotva vedela, ako sa volám. Mala som dosť roboty ubrániť sa slzám hnevu a bezmocnosti, keď sa po úzkej ceste okolo nás začala šinúť fiatka so šoférom okolo sedemdesiatky. Trúbil, kýval, tešil sa ako malý, že tu majú cyklistického škriatka. Dokonca na jednom odpočívadle zastal, vystúpil z auta, tlieskal a volal „bravissimo!“. V danej chvíli mi to prišla skôr provokácia než podpora, ale hrdosť mi nedovolila poddať sa. Svojho fanúšika som nesklamala. Dokonca sa mi podarilo venovať mu jeden kyslý úsmev. Dušanovi som neskôr jednostranný záujem publika odôvodnila tým, že ja asi vyzerám pri výstupe ako v poslednej minúte života a gestá povzbudenia pramenia zo súcitu nie z obdivu. A on, predstavte si tú drzosť, dal mi za pravdu… Ja už nechcem žiadnych fanúšikov! Veď vedomie, že vyzerám poľutovaniahodne, je horšie, než keby ma všetci ignorovali.

 

Očarení Val Gardenou a cyklocestou na juh

(Chiusa / Klausten – Ortisei – Castelrotto – Bolzano – Trento; 130km)

 

Je vlažné, hmlisté ráno. Akonáhle opustíme kemping, rozleje sa obloha. Zdá sa, že nad Val Gardenou v nebi robia veľké pranie. Len žmýkajú a kvapkajú a vypúšťajú vodu. Najhustejšiu spŕšku prečkáme pod strechou akejsi chajdy a potom vyťahujeme nerozpustný pancier. Stúpame tak ako pred týždňom – smerom na Ortisei. Dážď visí z oblohy do pol pása, ani spadnúť, ani sa schovať. Kopčisko, proti ktorému som sa pri prvom raze zapovedala, znášam neľahky. Vidí sa mi, že ideme príliš pomaly. V takom tempe ťahajú skeptické úvahy o zvyšku síl za dlhší koniec. Premýšľam, či odpracované priesmyky nevyškriabali zo mňa všetko, čo som mala. No sťažovať sa nesmiem. Súhlasila som s touto zachádzkou pri ceste na juh, pretože som veľmi túžila vidieť náhornú plošinu Alpe di Siusi nad Val Gardenou. Na jej úpätí sa nachádza dedina Castelrotto, na ktorú odbočíme v Ortisei. Najvyššie položené pasienky Európy sú vraj „oázou flóry a fauny, hýria tisíckami farieb a nad nimi sa vypína charizmatický vrch Monte Sciliar“. No odolali by ste takémuto opisu? Už som si zvykla, že každý rozmar treba odmakať, a tak pokorne prijímam fakt, že v stúpaní len tak skoro neskončíme. Z 1.234m, v ktorých leží Ortisei, musíme prekonať do priesmyku Passo Pieve ďalších 200 výškových metrov. Bojujeme s prudkým prevýšením, v niektorých miestach až 16%. Ako na truc sa do nás oprie i čerstvo vykuknuté slnko. S každým záberom rastie vo mne nenávisť voči slabosti, únave a hlavne voči tomu kopčisku. Našťastie sa na ceste zjaví malá fiatka, ktorej osádka nás povzbudzuje vytrubovaním a výkrikmi „bravissimo!!!“. Ak nechcem stratiť tvár, zosadnúť z bicykla si dovoliť nemôžem. Duški také problémy nemá, i keď do smiechu mu práve nie je. Myslím, že obaja sa tabuli v najvyššom bode priesmyku tešíme rovnako. V úseku tesne pred sedlom vhupneme zo slnečnej Val Gardeny do hmly a sychrava.
Pri klesaní na Castelrotto sa z nich rýchlo vymaníme. Chlad trval len chvíľku a my sa znova smieme kochať nádherou huňatých strání. Val Gardena je zázračné údolie. Čo oko dovidí zamatové pastviny, osamotené domce a vzadu sa črtajú obrysy Ortisei. Castelrotto pôvaby krajiny neruší, ale znásobuje. Starobylé mestečko vonia tradíciou. Z kamenných domov sála pokoj.
Na námestí pri kostole si sadneme na slniečko, okolo bez rozpakov porozkladáme premoknuté háby a najeme sa. Po prestávke doslova i obrazne padáme do Bolzana. Na začiatku cesty nás ohúri majestátny Monte Sciliar. Vyrastá priamo z pastvín, ktorých krásu kniha o Dolomitoch vôbec nepreháňala. Nad krivkami pláne sa Sciliar vypína ako Guliver. Všetko popri ňom pôsobí liliputánsky. Pri kĺzaní hlbšie sa ho naobdivujeme dosýta, ale i tak je nám ľúto, keď ho strácame z dohľadu. Po strmých serpentínach sa ponárame na dno doliny. Po pravej ruke sa otvára hlbočizný kaňon vyplnený lesmi a hrdzavými skalami.
Postupne sa prírodná divočina jeho dna zmení na zúrivú civilizáciu. Dolu vidíme diaľnicu, železnicu, kameňolomy, priemyselné závody… Po zažitej nádhere mi z toho naskakuje husia koža.
Vzápätí po vstupe do Bolzana narážame na cyklocestu, ktorá nás ruka v ruke s prúdom rieky bezpečne prevedie mestom. Bez starosti o automobilovú premávku a len s malými orientačnými prešľapmi prejdeme ďalších 56km až do Trenta. Neuveriteľná cyklocesta. Na začiatku ju lemujú oleandrové kríky a kvety. Tie vystriedajú topole, agáty, jelše, vysoké trávy. Vozovka je hladká, odpočívadlá na každých pár kilometroch.
Cyklisti sa tu preháňajú ako draci vo svojom kráľovstve. So všetkými sa zdravíme a vychutnávame si jazdu plece vedľa pleca. V poslednej tretine cesty nás obkľúčia úrodné vinice a jabloňové sady. Cyklocestu z Bolzana do Trenta sme premenovali na „cestu ružovou záhradou a ovocným sadom“ – bez štipky irónie. Teda až na silný protivietor, ktorý nám jazdu po prúde rieky náležite okorenil. My skrátka nič nemôžeme mať zadarmo.
Podľa mapy by v Trente mal byť kemping. Ako na potvoru ho zrušili. A teraz čo? Kde prenocujeme? V nohách cítime cez 115km, a i keď polovica z nich bola po rovine, bicykla už máme plné zuby. Napriek únave, prísľubu z rána, že dnes sa v kempe vykúpeme a uvaríme si polievku, sme nútení spať nadivoko. Nasledujúcich 10km hľadáme útočisko. Vyhliadneme si jabloňový sad pri ceste. Počkáme kým sa nezošerí a potom šup medzi rady stromov. Zelený stan sa v listoch stratí. I tak je už takmer tma. Dávali sme si záležať, aby nás nikto nevidel. Veď keby tu platil farmársky zákon, cesta ružovou záhradou a ovocným sadom by sa nemusela skončiť „happy endom“. Prosíme o bezpečnú noc a celí ulepení od slnka, potu, prachu z Val Gardeny a dlhočiznej cesty na juh zaspávame. Uspávanku nám tento raz spievajú autá prefrngujúce po diaľnici, od ktorej nás delí len pár radov jabloní.

 

Sen o jabloňovom sade

 

Občas sa stáva, že realita, v ktorej usínate, pokračuje i v nevedomí spánku. Niečo podobné sa prihodí mne počas noci strávenej v jabloňovom sade. Možno za to viniť nečakané rozhodnutia ilegálne skloniť hlavu? Prílišnú únavu? Teplé pivo vypité za súmraku? Uletenú fantáziu, ktorá mi vnukla predstavu, že nás z dediny pozoroval maniak? Duški mi tesne pred usnutím prízvukoval, že zajtra ráno nesmieme zaspať ani sa vyvaľovať po zazvonení budíka. Je sobota a možno sa gazda, ktorému patrí sad, vyberie ešte za rosy kosiť alebo strihať stromy. Keby nás tam našiel, bola by to galiba. Omámená 130-timi km, teplým pivom, šialenými predstavami a strachom z toho, že zaspíme, nemohla som vyprodukovať nič lepšie ako to, čo sa mi snívalo:
Z vnútra stanu sa zdá, že sa ešte úplne nezotmelo. V šere otváram oči a naťahujem uši. Akoby okolo nás neustále niekto chodil. Striasa ma od strachu, že každú chvíľu niekto odzipsuje stan a vpadne dnu. Ale kroky len krúžia, motajú sa a postupne slabnú. Začula som aj tiché hlasy, snažiace sa pošepky dohodnúť a nám nič neprezradiť. Zmocňuje sa ma hrôza a nechcem dovoliť Duškimu, aby sa išiel pozrieť, čo sa vonku deje. Čo keď ho tam ovalí maniak, ktorý na nás hľadel ďalekohľadom? Naveľa sa mi podarí zaspať (vo sne), a keď sa zobúdzam (vo sne), zvonka presvitá svetlo. Okolo znova blúdia postavy a hlasy. Vo dne mrazivé predstavy odkladajú masky a bojkovia opúšťajú skrýše. A tak i my otvárame stan a vychádzame von. Odhalenie tajomstva je šokujúce. Medzi radmi stromov do rána vyrástlo stanov ako maku. Z nich nás zdravia a usmievajú sa vandráci nášho razenia. A spokojný kemp-gazda pobehuje medzi kolíkmi stanov a strihá jablone. Zdá sa, že sme nevedomky zalomili v kempingu s jablkom v erbe! Práve keď sa chceme so susedmi zoznámiť, ozve pip – pip – pip – piiiip – piiiiiiip…. To je budík. Treba naozaj vstávať.
Je päť hodín a každý správny hospodár už žhaví traktor a vyráža na rolu. Čo keď máme šťastie práve na pozemok takéhoto vzorňasa? Poštvornožky vyliezame do rosy. Nestihnem Duškimu ani dorozprávať príbeh zo svojho nočného kina a už odchádzame. Niekedy mám pocit, že predbiehame čas. Deň si nestihne uvedomiť, že sa už prezliekol z noci do rána, keď my už máme v nohách zopár kilometrov….
A tu by to mohlo skončiť, ale neskončilo:
Po noci medzi jabloňami sa presúvame k Lago di Garda. Tam nájdeme kus originál slnečného Talianska, atmosféru letoviska a veľa iného, čo v Dolomitoch nemajú. Na ďalší deň (v nedeľu, ktorú Taliani poctivo svätia) sa rovnakou cyklocestou vraciame späť. Pred Trentom nám pri pohľade na náš jablkový kemping padnú sánky. Všade naokolo stromov sa v tráve povaľujú ostrihané konáriky. Musia byť zo včera. Uf, to bola tesnotka. Ako dobre, že náš dovolenkový režim je sparťanskejší, než má majiteľ sadu. Ktovie, o koľko minút sme ho v sobotu ráno predbehli. Možno sa mi to zase niekedy prisnije.

 

Konečne na letnej dovolenke

(Trento – Rovereto – Lago di Garda; 65km)

 

Od 5.45 fičíme po hrádzi rieky v ústrety hôr, v ktorých je ukryté Lago di Garda. Už po 10km musíme zastať. V akútnej potrebe kofeínu a niečoho teplého v žalúdku spúšťame kotvy pri lavičke. Vyťahujeme varič a pripravujeme neodmysliteľnú rannú kávičku. A keď už je varič naštartovaný, prečo nedať i polievku. Medzitým sa slnko vyšplhá nad okolité kopce a my plní očakávaní pokračujeme v jazde. Dnes by v sedle nemal byť dlhý deň. Nemusíme sa nikam ponáhľať, a tak si cestu vymašličkujeme mnohými pauzami spojenými s občerstvením. V meste Rovereto doslova vyňucháme pekáreň. V uličkách mesta sa šíri omamná vôňa čerstvého chleba. Za ňou i so zavretými očami prídeme do obchodíka, v ktorom sa na nás usmeje predavačka s lícami ako briošky. Pozdravíme, nakúpime, pri bicykloch okoštujeme a pokračujeme ďalej. Ešte nie je ani deväť a my už máme za sebou raňajky i desiatu. Po chvíli narazíme na supermarket, ktorý opúšťame s litrovou zmrzlinou (je nám ľúto, že nám už dlho nebola zima). Po cykloceste ujdeme kúsok za mesto a tam v spoločnosti pasúceho koňa zmrzku zjeme. Medzitým nám, pochopiteľne, x-krát spŕchne. Zdá sa, že dobré chýry, ktoré o suchom a slnečnom Trente šíria Slováci od Toblach See, sú len povesťami. Ešte že sme zvyknutí. Kus za Roveretom sa naša dlhočizná cesta po hrádzi stáča medzi hory. Lužné lesy, aleje topoľov a agátov vystriedajú predzáhradky, z ktorých sa za nami načahujú pazúriky rozkvitnutých oleandrov.
Hlási sa juh. Začíname cítiť blízkosť Lago di Garda. Aby sme si ho zaslúžili, musíme prejsť horským pásmom. Po 100km roviny opäť stupáky. Keď sa pred nami Lago di Garda objaví, máme chuť oslavovať.
Vyzerá ako more: nedozerné, modré, ligotavé, na ňom tucty plachetníc, surfistov a naokolo sa vypínajú skaly. Zrazu sa zdá, že sme skutočne na letnej dovolenke. Hurá!!! Jasám a rozplývam sa nad striebristou hladinou. Jazero po oboch stranách lemuje nepreberné množstvo kempingov, penziónov, hotelov, reštaurácií. Asfaltkou s množstvom tunelov sa dostávame k terasovitému a rodinne pôsobiacemu kempingu. Tu ostaneme. Keď na slnkom zaliatej tráve rozkladáme stan, obaja naraz vyriekneme: „Prečo sme tu už neboli dávno?“ Ja hneď horlivo navrhujem, aby sme zostali aspoň jeden celý deň. Veď je tu tak teplo a jasno a romanticky… Duški zachováva triezvu hlavu. Nemôžme s dovoliť stratiť čo i len deň. Čo ak bude počasie nepriaznivé a cez hory sa nedostaneme? Má pravdu. No nevadí.
Máme pred sebou celých 12 hodín v najjužnejšom bode výpravy. Rýchlo sa vybaľujeme, operieme, navaríme (zase) a bežíme na pláž. Ja, tvor od prírody vodomilný, si ani nezoberiem plavky. Do vody ma to vôbec neťahá. Cítim sa taká premrznutá, že vítam jedine slnečný kúpeľ. Dušan do vody vlezie a hrdinsky referuje, aká bola studená. Mne zatiaľ v denníku pribudne pár popísaných strán. Neskôr pláž zatienia skaly a nám sa zažiada výslnia pred stanom. Je ešte len päť hodín popoludní, no pre nás akoby deň trval týždeň. Sľúbili sme si, že keď už je taký výnimočný, doprajeme si večeru v reštaurácii.
Hneď pri kempingu je pizzéria. Pred večerou stiahneme Birra Moretti a v ustrojení za slušných turistov vchádzame k prestretému stolu. Pizzu zbodneme, akoby sme celý deň nejedli a potom sa nám slinky začnú zbiehať na niečo iné. Tipujte na čo! Na bicykel. Veď sme na ňom nesedeli už od obeda. Ideme sa previezť popri jazere. Ovieva nás teplý vzduch, v ňom poletuje leto, čajky a odlesky zapadajúceho slnka. Všade samé slnečníky, oleandre, loďky s rybármi, vežičky tují. V mestečku s hradom sa potúlame kamennými uličkami a vychutnáme si to zvláštne prázdninovo, ku ktorému neodmysliteľne patrí prítomnosť vody. Máme sto chutí a každú na niečo iné: na nákupy neužitočných vecí v suvenírových obchodoch, na strapaté kopce zmrzliny, na posedenie v prístave, na kŕmenie čajok… Len blížiaca sa tma nás prinúti sadnúť na bicykle a vrátiť sa späť do kempingu. Tu v pohode pokračujeme pri sviečke, pive a kochaní sa svetielkujúcim náprotivným brehom. Do toho sa zhora ozýva cingot netopierích krídel a cvrlikanie cikád. Konečne sme na pravej letnej dovolenke. Nebyť vstávania o piatej ráno a predpoludňajších spŕšok, dnes by sme si mohli zapísať prvý deň bez adrenalínu.

 

Nedáme sa zdolomitiť!

(Lago di Garda – Trento – Bolzano – Chiusa / Klausten, 155km)

 

Čo napísať o tomto dni? O dni, na ktorý nechceme zabudnúť len kvôli tomu, že sa stal rekordným v prekonanej vzdialenosti. Je našou pýchou a hrôzou zároveň. V sedle nás držal nekonečných 16 hodín, Duškimu vyškrabal z tela posledné molekuly zásob a mne vyžmýkal ešte aj mazivo z kolien. Napriek tomu, že sa zdal nekonečným, dnes je len ťažko uveriteľným preludom. Ale buďme trošku konkrétni.
Ráno sa nad Lago di Garda obloha obliekla do tmavosivej. Smerujeme na mesto Riva a za ním k chrbtu hôr ohraničujúcemu jazero. Pohľady vzad sa nelúčia so žiarivou ale s nevľúdnou vodou. Zahrejeme sa pri výstupe na kopec, naposledy privoniame k oleandrom a spustíme sa nadol k cykloceste do Bolzana. Tešíme sa, že priaznivý vietor nám urobí jazdu rýchlejšou, no opak je pravdou. Obloha sa zaťahuje viac a viac. Vetrisko sa vzdúva čoraz silnejšie a odvieva moju trpezlivosť do diaľav. Pri raňajkách v Roverete mám slzy na krajíčku. Je osem hodín ráno a mne sa už nechce urobiť ani záber. Nech ide celé Taliansko do kelu! Veď tu teplo ani nešlo okolo… Dušan začína chápať, že dnes to so mnou ľahké nebude. Bicykluje z celých síl proti návalom vzduchu, ja sa skrývam za jeho chrbát a slzy maskujem sklami okuliarov. Som v koncoch. Nevládzem. Teraz nevravím o kŕčoch v nohách, či koncoch síl. Ja nevládzem psychicky. Krajinou sa preháňa búrka. V poslednej chvíli sa pred šľahajúcim dažďom skrývame v akomsi podchode, či tuneli. A tu to zo mňa vyprskne. Všetka krivda, ktorú cítim. A na to prídu Duškiho pamätné slová o mojej prieberčivosti medzi všetkými negatívnymi formami počasia (spomínala som ich v kapitole Pripraviť sa, pozor, STOP). A tieto slová sú mocnejšie než všetky živly sveta. Zrazu si uvedomím, aké je to vlastne nevinné. Veď sme zase pod prístreškom a zdraví a spolu a na dovolenke a máme dosť všetkého, čo potrebujeme. Hlavne jeden druhého.
Čierňava ustupuje a my sa vydávame na Bolzano s novým odhodlaním. Vetrisko sa síce neutíši, ale postupne vykukne slnko a hneď je nám veselšie. Vnímame lužné lesy ohýbajúce sa v smere vetra, zrúcaniny hradov bdejúcich po oboch stranách cesty. Okolo poludnia si v parku v Trente navaríme obed a ďalej šlapeme ako dobre namazaný stroj. Chceme to dnes zapichnúť v kempingu pri Bolzane. Ani sa nenazdáme a plánovaných 120km máme za sebou. Nechce sa mi veriť, že pár hodín späť som mala pocit, že už neurobím ani meter. Pred Bolzanom sa rozhodneme urobiť si na odpočívadle pauzu. V meste nás čaká hľadanie kempingu, ktoré sa môže natiahnuť na nevedno ako dlho. Duškimu varím posledný slovenský guláš. Verím, že po toľkých kilometroch v protivetre musí byť hladný ako stádo vlkov. Radšej mu z polievky ani neujedám. Len nech vládze on. V tejto chvíli ešte netušíme, ako dobre sme urobili, že sme si občerstvenie dopriali.
To, čo nasleduje, je bláznivejšie ako čokoľvek, čo by nás napadlo.
V Bolzane sa dozvieme, že kemping tu nenájdeme. Najbližší je v 30km vzdialenom Merane. A to leží úplne mimo našej trasy. Čo včuľ?
Bezradne hľadíme do mapy. Jediné riešenie, ktoré dáva zmysel, je cesta do Chiusy. Do nám dôverne známeho kempingu pod kláštorom na skale. Jediný háčik, či skôr hák je, že Chiusa je tiež cez 30km ďaleko a k tomu smerom do kopca, čo znamená viac než 2 hodiny cesty. Zastavujeme mladú rodinku na vychádzke so psom a pýtame sa, či tu okrem Chiusy neexistuje iný kemping. Snažia sa na nejaký spomenúť, no žiaľ, zrejme nebudeme mať na výber. Dievčina sa na nás súcitne díva a pýta sa, odkiaľ ideme. Odpoveď: „od Lago di Garda“, sprevádza jej výkrik: „Mama mia!“. A čo ešte „mama naša“?!
Je pol ôsmej večer. Duški sa ma naposledy pýta, či si trúfam ísť proti noci ešte 30km do kopca. Veľmi silne si pamätám ten pocit balansujúci medzi zúfalstvom, únavou a faktom, že v podstate nemám na výber. Mám strach z jazdy v tme, z nedostatku síl, no hlavne z toho, že Dušana sklamem. A preto v sebe vymieňam nedôveru v seba za dôveru v pomoc prameniacu z iných zdrojov. S nikým iným by som sa k tomuto neodvážila – len s Dušanom. Nik iný by mi nasledujúce hodiny nemohol byť bohatšou motiváciou vydržať. Biele tričko plápolajúce predo mnou v tme je vlajkou víťazstva, nie kapitulácie.
Najskôr sa cesta krúti v tiesňave s riekou na dne. Je už úplná tma, keď sa pred nami otvára širšie údolie a v diaľke sa zjaví svetielko na skale. To je určite kláštor v Chiuse! Ako perníková chalúpka. Privedie nás víťazne do cieľa. Len tak-tak stíhame na recepcii pani majiteľku. Ubytováva len do desiatej, ale kvôli nám urobí výnimku. Polomŕtvi staviame stan, vyhádžeme doň tašky a sotva nájdeme omrvinku síl na umytie zubov. Nič nie je dôležitejšie ako spánok. Našli sme pokoj a nové hranice svojich síl. A ja nový rozmer citu voči Dušanovi. V jeho náručí zaspávam ako dieťa, ktoré je unavené len z hry a nie zo starostí či vyčerpania. Veď sa predsa nemá čoho báť. Má za sebou krásny deň.

 

Neopovážte sa teraz vyjasniť, Dolomity!

(Chiusa / Klausten – Bressanone / Brixen – Vipiteno; 55km)

 

Ráno sme si troška prispali, no je to fuk. Po včerajšom hyper-ultra-výkone máme nárok. Dnešok si nielen že môžeme, ale musíme dopriať pozvoľný. Včera sme to „trošilinku“ prehnali. Dôsledkom toho sú Duškiho prepadnuté oči od vyčerpania, brucho od hladu a moje boľavé koleno presilené nezvyčajným výkonom. Pri chystaní sa na rannú hygienu ma čaká ďalšie milé prekvapenie: v umývarke som včera zabudla uterák, a ten do rána zmizol. Duški v tom okamžite nachádza pozitívum: „Sya, ale vieš koľko pív sa ti do tašky miesto uteráka vojde!?“…ešte šťastie, že som ten uterák stratila.
Prvý cieľ, ktorý pred sebou máme, je úplne živočíšny: riadne sa najesť. Druhá méta je so zafačovaným kolenom prísť do mestečka Vipiteno pred rakúskymi hranicami. Do plnenia prvého cieľa sa púšťame hneď 5km od kempingu. Vpadneme do velikého supermarketu Eurospin a robíme nákup, aký môžu spraviť len vyhladovaní cyklisti so 155km etapou v nohách. Povedzte, tipovali by ste, že nasledovné jedlo je raňajkami pre dvoch ľudí?

1kg jogurt

400g zákusok Tiramissu

400g oriešková roláda

½ kg banánov

Priznávam, nespucovali sme to všetko na posedenie. Dva banány a kúsok rolády si odkladáme na horšie časy. Dušanovi sa zvláštny lesk v očiach vytráca a po 24hodinách zasa cíti, čo je to nebyť lačný. Prázdne miesto po uteráku v taške vyplnia ďalšie potraviny, ktoré sme nakúpili do zásoby. Veď čo ak v Rakúsku nebudú žiadne obchody?
Úvodný úsek cesty do Bressanone ubieha rýchlo. Po ňom sa napájame na Radweg priamo do Vipitena. Taká malá, ale riadne dlhá húsenková dráha: hore-dolu, doprava-doľava, lesom-poľom-lúkou-dedinou. Prehadzovačky dostávajú zabrať. Zvláštne, dnes je posledný deň v Taliansku. Nechce sa nám to veriť. Dolomity máme nenávratne za chrbtom. Hľadíme na jasnú oblohu a potichu sa horám vyhrážame: „Teraz sa neopovážte vyjasniť!“ Keby odo dnes začali tri slnečné, suché týždne, bola by to jasná provokácia… Obavy zo zrady, ktorú Dolomity chystajú, sa vytrácajú potom, čo nás dážď prikvačí v statku pri cykloceste. Zdá sa, že nemáme za čím ľutovať. Rútime sa na sever.
Mesto Vipiteno pózuje na javisku so zelenými kulisami. Prechádzame pešou zónou a vpíjame jeho atmosféru. Útulnosť a fotogenickosť centra si nás získavajú na prvú prechádzku. V úzkych uličkách si ľudia pochutnávajú na zmrzline, káve, zákuskoch. Na tie nám po sladkých raňajkách slina nejde, ale na originál taliansku pizzu áno.

Veď dnes máme rozlúčkovú párty s Talianskom. Pri tenisových kurtoch nachádzame správny lokál, kde to vyzerá na fajn kuchyňu, anti-nóbl prostredie a hlavne, je kde oprieť bicykle. Vonku sa zamračilo, popŕcha. Že by hory plakali za nami? Po večeri využívame chvíľu, kedy neprší a odchádzame do kempu. Na ihličí si rozložíme stan a po poslednom talianskom pive sladko zaspávame.

 

Výstroj a výbava

 

Z Vipitena existujú dve priame cesty k hraniciam do priesmyku Brenner Pass. Jednou z nich je diaľnica, ktorá pre nás neprichádza do úvahy. V ponuke je i iná cesta, ktorá síce nemá cykloznačku, no mala by byť pre cyklistov dostupná. Chceme si to pre istotu overiť, vyhľadáme teda informačnú kanceláriu. Najskôr idem dnu ja, popýtam sa a vonku múdrejšia oboznámim Duškiho. Jeho napadne, že sa ide ešte spýtať na mapu regiónu, a tak ostanem pre zmenu bicykle strážiť ja. Výraz, s ktorým Dušan vyjde z informácií, ma vážne zarazí. Sklopené oči a v nich zahanbenie. Prečo? Nuž, ako to slušne povedať, pre náš ošumelý vzhľad. A prečo ho to začalo omínať práve teraz? Napriek tomu, že v kancelárii sa v jednom kuse mleli ľudia, Dušana informátorka priradila ku mne skôr, ako stihol otvoriť ústa. Okamžite sa ho pýtala, čo potrebuje ešte vedieť ohľadom cesty na Brenner Pass. Jasne ho identifikovala ako spoločníka zanedbanej vandráčky, ktorá tam bola pred chvíľou. Naše oblečenie za tri týždne nielen že stratilo pôvodnú farbu a fazónu, ale urobilo z nás priam cyklistických homelessákov (a čo iného vlastne sme?). Skormútene hľadíme na cyklistu, ktorý práve odstavuje svoju mašinu pri kancelárii. Jeden zo stoviek bábikovských športovcov, akých vídame po celé tri týždne. Výstroj na 1*, niekoľkotisícová nepremokavá bunda, parádne nohavice, kvalitná obuv, okuliare… Možno všeho-všudy nabehal 30km, no výstroj má ako na cestu okolo sveta. Keď si niekto všimne nás, určite by netipoval, že už tretí rok zbierame kilometre po tisíckach. Naša výstroj nestojí za veľa, lepšie povedané, to nie je výstroj. Je to výbava. Výbava, s ktorou prežijeme cyklistické putovanie bez obáv. Čokoľvek by sa zničilo, či stratilo, nebude to vážnou ujmou. Väčšina batožiny už odslúžila svoje. Nové a drahé veci zo zásady nenosíme. Práve naopak. Duški má najväčšiu radosť, keď sa môže po ceste niečoho zbaviť. Napríklad zodrať staré tričko, ponožky, domíňať šampón. Bez výčitiek ich vyhodí a hneď je bicyklu ľahšie. Neťaží nás nič zbytočné, všetko sa používa. A nič nám nechýba. Lebo to, čo nemáme, nepotrebujeme. V tomto sme dobrí. Len keby sme vždy dokázali byť slepí voči iným cyklistom, popri ktorých si pripadáme zodrato. Dôležité však je, že u nás to nie je prejav núdze. Keby sme veľmi chceli, môžeme si nákladnú výstroj zabezpečiť. Ale my sme prijali inú filozofiu. Radšej sa budeme predierať s celým hmotným bohatstvom spakovaným v ľadvinkách a so zvyškom drahocenností v hlave a duši. Som si istá, že keby sme nepôsobili našim tuláckym dojmom, nevyvolávame všade, kde prídeme, toľko sympatií. Len s našou výbavou sa dá v ľuďoch rozozvučať strunu pochopenia, dobrosrdečnosti a chuti pomáhať. Veď dostali sme snáď tento rok v Dolomitoch málo dôkazov? A k tomu všetkému je na cestách s výbavou vždy lepšia zábava.
Pozrieme sa s Duškim na seba a jednohlasne povieme: nevadí.

 

Wiedersehen Italia, Ciao Tirolsko !

(Vipiteno – Innsbruck – Weer; 85km)

 

Dnes máme pred sebou prechod posledným horským pásmom, Čaká nás taliansko-rakúsky priesmyk Brenner Pass. Obavy máme len z počasia. Oblaky sa klenú nízko nad zemou. Pri troške šťastia by ich nebeská strecha mohla udržať. Po zbalení a dojedení koláča zo včerajšieho meganákupu sa vydávame na 16km dlhú púť do kopca. Ideme po hlavnej ceste. Premávka je únosná a my v slušnom tempe napredujeme v ústrety Tirolsku. Ani nevieme ako, a sme v priesmyku. Tesne pred opustením Talianska na nás číhajú stánky so športovým oblečením. Po včerajšej úvahe o našom vybavení to vyzerá, že neodoláme a nakoniec si predsa len doprajeme kúsok luxusu. Ja odchádzam s novými športovými nohavicami. Ich kúpa je viac nevyhnutnosťou ako rozmarom. Oboje šušťáky, ktoré tu mám, sú už také ušmudlané, že ma v nich hádam ani do vlaku nevpustia. Dušan však vydrží. S argumentom: „Veď kde ja už teraz pôjdem bicyklovať“ odchádza bez nového cyklodresu či cyklonohavíc. (Ach jaj, naletel na vízie o konci spoločného cestovania ako môj uterák. Keby ste vy obaja vedeli…).
Do Rakúska vchádzame dlhým zjazdom. Ráno pred odchodom som si necítila prsty na nohách, pri makačke do priesmyku mi rozmrzli a teraz zasa odumreli. Robíme si prestávku na parkovisku pri supermarkete a tu prečkáme i mrholenie. Priebežne sa chodím zahrievať do obchodu. Spŕška ustane a my klesáme nižšie až do Innsbrucku. Do tohto alpského strediska sme sa chystali už pri prvej cyklotúre cestou do Švajčiarska.
Vtedy sme si zachádzku k nemu odpustili. Dnes si s dvojročným odstupom všetko vynahradíme.
Krásne mesto. V historickom jadre nájdeme námestíčko pri chráme sv. Jakuba. Tu pri záhone kvetov schrúmeme keksy a osviežime sa pivom. Ako sa blíži záver výletu, v konzumácii sa výrazne rozbiehame. Veď už niet na čo šetriť. O pár dní sme späť v jarme všedných dní, tak prečo sa nerozmaznať.
Z Innsbrucku postupujeme smerom k bavorským hraniciam. Chceli by sme sa dostať čo najbližšie k nim.
Po ceste nás zaujmú slamené panáky stojace v šírom poli a pozývajúce do kempingu v dedine Weer. Mohli by sme ešte čo to pobicyklovať, veď nie je ani šesť hodín. Panáky však vyzerajú tak lákavo, že nás presvedčia a my uprednostníme nevšedno pokojného večera v kempe. Budeme mať dosť času oddýchnuť si a zhlboka predýchať posledné dovolenkové chvíle. Navaríme polievku, presušíme stan, vypijeme liter vínka (dovoz z Talianska) a spoza dreveného prístrešku sa bezstarostne prizeráme plačúcej oblohe. Spoločník Dážď nám dáva na známosť, že nás neopustil. Vezieme si ho na Slovensko. Už sa naň nehneváme. Veď v podstate všetko, na čo dal slovo, splnil. Do nitky sme nezmokli ani raz. Vždy nás prepadol vo chvíli, keď záchrana bola na dosah. A taktiež sme vďaka nemu nadviazali zaujímavé, i keď letmé priateľstvá. Možno keby ho nebolo, pálili by sme krajinou prirýchlo a ušlo by nám veľa podstatného. Takto sme si počas čakania našli čas na rozhovor, vylovili sme humorné spomienky a oni nám pomohli rozprestrieť nad sebou vodeodolné krídla. Spoločné krídla. Vďaka chladu a vode sme sa k sebe túlili často a tuho.
A ani dnes večer nám Dážď náladu nepokazí. Veď ideme do finále.

 

Zábavno-spoločenské hry našej cyklotúry

 

Hádanky:

Hádaj, kde dnes zmokneme.
Hádaj, koľkokrát ešte zmokneme, kým pôjdeme domov.
Hádaj, kde dnes prenocujeme.
Úspešnosť Dušan vs. Sylvia – 80 : 20
Duški zvyčajne máva na svet a vývoj situácie realistickejší pohľad. Syi sa dlho zdal každý dážď, neplánované predĺženie či vybočenie z trasy ako výnimka, ktorá je tu poslednýkrát. Až v závere pochopila, že jej slabinou je naivnosť.

 

Hra na rýchlosť:

Balenie spacákov a karimatiek do igelitov pri nečakanom daždi.
Prezliekanie sa z/do nepremokavých búnd a dlhých nohavíc.
Unikanie z jedného prístrešku do prístrešku druhého v krátkej prestávke medzilejakmi.
Úspešnosť Dušan vs. Sylvia – 30 : 70
Keďže Sya trpí patologickým strachom z chladu, premoknutia do nitky, či pocitu,    že by mala spať vo vlhkom a studenom spacáku, podarilo sa jej dosiahnuť v tejto   disciplíne prevahu.

 

Skúšky intuície a komunikácie:

Kde tu môžu byť informácie?
Kde by sme našli supermarket / pitnú vodu?
Kto by nám asi vedel poradiť cestu?
Kde sa skryjeme pred lejakom?
Úspešnosť Dušan vs. Sylvia – 50 : 50
Pri zapojení Duškiho logického myslenia a orientačných schopností, Syinej             znalosti reči, hrôzy z mokra a chladu, a k tomu ich spoločného pudu sebazáchovy   pred hladom a smädom sa v tejto disciplíne skóre vzácne vyrovnalo.

 

Skúšky dedukcie:

Chceli sme ísť tamto, ale momentálne smerujeme niekam úplne inam. Kam sa asi dostaneme?
Včera sme mali ľahký / náročný deň, dnes si musíme trošku máknuť / dať oddych. Hádaj, koľko km urobíme?
Úspešnosť Dušan vs. Sylvia – 50 : 50 (mimochodom, nikto neuhádol ani raz)
Veľmi náročná disciplína, v ktorej sa ukázalo, že v sebapoznaní sú ozajstné    rezervy.

Jeden príklad za všetky: Raz po x-násobnom zmoknutí a prerušení v ceste sme zvažovali, či sa zvrtnúť a zutekať z Dolomitov domov. O dva dni na to sme sa do Talianska začali ponárať hlbšie a hlbšie na juh, aby sme s ním zrástli čo najtuhšie a odchádzalo sa z neho čo najťažšou a najdlhšou cestou.
Rovnako to bolo pri tzv. oddychových prípadne namakaných dňoch. Spravidla sme v pokojných dňoch robili cez sto kilometrov a v tých akože profesionálnych čosi cez päťdesiat.

 

 Skúšky rovnováhy:

Podstatou tejto hry bolo nájsť čo najvhodnejšie miesto na opretie bicykla, tu ho        bezpečne odložiť, aby nespadol a nikomu neprekážal v ceste.
Úspešnosť Dušan vs. Sylvia – 100 : 0
Katastrofa! Sya sa ani po štyroch rokoch aktívneho cykloturizmu nenaučila, ako a kde je potrebné bicykel oprieť. Duškiho reči o dajakom ťažisku a rozložení váhy sú pre ňu večnou španielskou dedinou. Už len fakt, že pri opieraní vlastného bicykla nezdemoluje všetko naokolo a nezhodí Dušanov, je veľký úspech.
Nielen že nevie nájsť rovnováhu bicykla, ona dokáže o rovnováhu dokonale pripraviť i Dušana.
Z bezpečnostného hľadiska Duški z tejto hry Syu neskôr diskvalifikoval a podujal sa sám odkladať bicykle oba. Tým hra prestala byť spoločenskou a zvlášť pre Duškiho i zábavnou.

 

Prvý a posledný deň v Bavorsku

(Weer – Schwaz – Kufstein – Rosenheim – Chimsee; 115km)

 

Pri prvom vykuknutí zo spacákov si hovoríme, že nie je vždy nevyhnutné, aby sme vstávali so svetlom a pospíme si do pol ôsmej. Pri balení stanu si hovoríme, že nie je vždy nevyhnutné, aby sme prvých 20km nevideli od hladu a poriadne sa naraňajkujeme. O 9.00 oficiálne začíname pracovný deň. Vezieme sa poza dediny, cez polia, popri železnici a diaľnici a postupne za sebou nechávame 60km. Sme na cykloceste pozdĺž toku rieky Inn. Povrch nie vždy ideálny, no pre rozhovor a plynulú jazdu ako vyšitý.
Vchádzame do mestečka Kufstein a tu nás prepadne hlad. Je čas obeda a my sme sa dohodli, že dnešné menu bude pozostávať z litrovej zmrzliny. Nie je príliš zima a v Spare istotne budú mať nejakú v akciovej cene. Ako na truc, nikde žiaden supermarket. Zaparkujeme teda v besiedke na sídlisku a navaríme si cestoviny penne s gorgonzolou. Oblizujeme sa až za ušami. Nemalo to chybu, teda vlastne malo – množstvo. Chuť na zmrzlinu sme nevygumovali. V poľovačke na mrazený krém pokračujeme aj popoludní. A úspešne. A netrochárime sa. Kupujeme hneď dve vane orechovej a exoticko-ovocnej zmrzliny. Usadíme sa pod kufsteinskou baštou na „lenprenásstvorenej“ lavičke a tu sa v tých vaniach vykúpeme. So zmrazenými vnútornosťami odchádzame z mesta smerom k bavorským hraniciam.
Cesta vedie rovinatým krajom stále popri rieke. Kilometre rýchlo pribúdajú. Už sme v Bavorsku. Vravíme si, že stovka nám dnes bohato postačí, no práve keď ju lámeme, terén sa provokatívne zvlní, cykloznačenie sa vytratí a po kempingu ani chýru ani slychu. Motáme sa, pýtame na cestu a chytá nás „depkozlosť“. Vyzerá to, že budeme musieť potiahnuť až k jazeru Chiemsee.
Posledných 20km je trápením. Nemecké Chiemsee nás ničím neoslovuje. Zďaleka nemôže konkurovať pôvabu dolomitských jazier alebo Lagu di Garda. A k tomu tá fašisticko-mládežnícka spoločnosť v susedstve nášho stanu… Podvečer si ideme sadnúť k jazeru a úprimne povedané, nedokážeme sa ubrániť sklamaniu. Asi sme už s toho všetkého unavení. Poďme radšej spať.

 

Dobre bolo, dosť bolo

(Chimsee – Salzburg; 85km)

 

Chiemsee sa vôbec nesnaží napraviť si u nás reputáciu. Ráno prší len sa leje. Chceli sme odtiaľto zdrhnúť už o šiestej, no vďaka lejaku sa nám to nedarí. K tomu všetkému sa nám do stanu stále niečo dobýja. Najskôr beriem pohyby pod spodnou plachtou s kľudom. Myslím si, že nejaký zmoknutý vrabec. Duški mojej vtáčej teórii prikyvuje, no s odstupom priznáva, že on vsádzal skôr na potkana. Bŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕ! Poďme odtiaľto rýchlo preč!
O deviatej už neprší a môžeme baliť. Všetko je načisto premoknuté. Pedantní Nemci si kemp postavili na kamenistej pôde a pre istotu ho vysypali štrkom, takže voda nemá kam vsakovať. Plávali sme na nej celú noc. Nič si neželáme viac, ako opustiť toto prekliate miesto. Odchádzame tzv. Ufferwegom (pobrežnou cestou). Mala by nás priviesť po brehu jazera na jeho opačnú stranu. Na margo Ufferwegu Dušan trefne poznamená: „Na tejto pobrežnej ceste sa mi najviac páči, že jazero som z nej nevidel ani sekundu“. Je to tak. Nenadchýna nás krajina a už vôbec nie obloha, z ktorej mrholí. Do Salzburgu nám ostáva 40-50km. Z Ufferwegu sa odkláňame do miernej pahorkatiny. Napadne nás, že by sa patrilo domov nakúpiť darčeky. Vysnoríme supermarket a prázdne miesta v taškách vypcháme čokoládami a inými sladkosťami. Radosť doprajeme i sebe. Makovník a kýblik orieškového pudingu zbaštíme na zastávke autobusu. Decká vezúce sa vo svojom školskom buse nás pri hostine so záujmom pozorujú. Niekde som čítala, že konzumácia sladkostí vyplavuje v organizme hormóny šťastia. Po natlačení sa toľkou horou cukru by som mala od šťastia vzlietnuť. A skutočne. Vznášam sa nad celým svetom, ktorý je razom krajší. Cyklistika je pôžitkom. Ide to samo. Ani si neuvedomujem, že bicyklujem. Ak existuje návratová horúčka (alternatíva k cestovnej horúčke), určite sa ma zmocňuje. Zrazu ma dokáže nadchnúť všetko. Stožiare s kohútom uprostred dedín, kamenné domce v závejoch kvetov, výhľad na vzdialené hory okolo Salzburgu a hlavne to, že neprší. Premýšľam nad tým, čo všetko o našom dobrodružstve napíšem, čo všetko nás s Dušanom ešte čaká.
Vchádzame do predmestia. V podzemnom parkovisku sa prezlečieme, umyjeme a vyštafírovaní vchádzame do podvečerného Salzburgu. Na stanici vybavíme nevyhnutnosti ohľadom cesty a prevozu bicyklov. Nasleduje prehliadka skvostu mesta – zámku Mirabel s parkom.
Zámocká záhrada je parádna.
Kvetov a zelene sme si za tri týždne užili dosť, no v takejto upravenej podobe v nás brnkajú na iné struny.
V labyrinte živých plotov, ružových kríkov a sôch sa túlame až do tmy.
Potom si ideme pozrieť centrum mesta, ktoré si nás veľmi nezíska. V malej reštaurácii nám najviac chutí teplo, ktoré sme tu zaplatením večere získali. Až do desiatej pomaličky uchlipkávame z piva. Vlak ide o jednej ráno, takže na drgľovanie vonku ešte budeme mať príležitosť. Na stanici potom vyzeráme známeho z prvého dňa – Tenčopľuje. Našťastie, pľuje teraz už niekde inde. Navlakovanie zvládneme ok a v kupé sme dokonca celú cestu sami. Noc prebieha pokojne v pravidelnom rytme klopkania kolies. Tíško si šepkáme: „Možno už ani raz nezmokneme a budeme doma.“

 

Ako si nás dodržiavajú tradície

(Salzburg – Bruck – Bratislava – Šaľa – Nitra; 80km)

 

Všetko, čo človek robí, by sa mal snažiť robiť tak, akoby to bolo poslednýkrát. Neoklamať ani sekundu zo života. Nič neodfláknuť: ani zaspávanie, ani vstávanie, ani prácu, ani zábavu, ani oddych, ani námahu, ani oslavu, ani bilancovanie. A keď už je niečo rutinou, stále to treba vylepšovať. Nám sa dnes podarí dotiahnuť našu trojročnú tradíciu návratov z cyklodovoleniek do dokonalosti.
Vystupovanie z vlaku v Brucku prebieha skôr výnimočne ako tradične – bez akýchkoľvek stresov a náhlenia. Nasleduje nákup raňajok v Bille. Od začiatku cesty sa tešíme, že si tu po návrate kúpime báječnú tvarohovo-višňovú štrúdľu, na ktorú nás hrejú spomienky ešte spred dvoch rokov, keď sme sa vracali zo Švajčiarska. Na regáli leží jeden jediný kus. Počkal na nás a je šťastný, že má tú česť byť poslednými pútnickými raňajkami.
Do Bratislavy sa dostávame vedľajšími cestičkami cez Burgenland a Niederösterreich. Neblúdime, nenadchádzame si, ale si užívame kilometre okolo viníc a veterných mlynov. Na hranicu trafíme na prvý pokus. Čo je však najlepšie, od hranice sa napájame na Dunajskú cyklocestu a tou sa bezpečne dostaneme až priamo pod most SNP do centra hlavného mesta. Teraz už skutočne máme to najhoršie za sebou. Takto hladko sme na stanicu ešte nikdy neprišli.
Na stanici kupujeme obligátne pivo, slané paličky a nastupujeme na osobák – smer Šaľa. Pri hrkotaní kolies vlaku chutí nielen klasické občerstvenie, ale i spomínanie. Sme už skoro doma, takže sumarizovanie je povolené.
V Šali nás prekvapí hic, a ten nás umára celou cestou do Nitry.
Ako tradične sa zatúlame do obľúbenej krčmy pri ceste kúsok od domu. Od vlani to tu riadne zreparovali. Pivo však chutí rovnako skvele. Cigánčence pri náprotivnom stole nás zvedavo pozorujú. A my sa k sebe túlime, šepkáme si a topíme skutočnosť o konci cesty v zlatistom moku.
Detiská sa nás s úškrnom pýtajú: „Teta, ujo a vy sa ľúbite?“
My žmurkneme na ne, potom na seba a necháme odpoveď v podobe troch bodiek…
Jedna bodka znamená koniec, ale za tromi môže nasledovať ešte stráááášne veľa.

 

Ale že si ty dobre rozmysli, čo si budeš žiadať!

 

Keby nám rozprávková víla pred letom položila otázku, akú dovolenku si želáme, pohotovo by sme odpovedali: „V Škótsku. Alebo aspoň takú, akoby sme boli v Škótsku. A želáme si tiež, aby táto dovolenka bola vyvrcholením nášho cyklo-pútnického dobrodružstva.“
Víla by sa zhovievavo usmiala a dodala: „Ale že si dobre rozmyslite, čo si budete žiadať, lebo prianie sa vám môže splniť“. My by sme bez otáľania svoje želania zopakovali. Víla by prižmúrila oči a prikývla: „Tak teda dobre.“ Pomaly by sa rozplynula a zjavovala sa v okamihoch, v ktorých by sme si uvedomovali, že sa želané mení na skutočnosť.
Pýtali sme si Škótsko a dostali sme z neho časť, kvôli ktorej sme poľavili v boji o túto destináciu. Dostali sme usmoklenú oblohu a nevyspytateľné počasie. Ale aj nedozernú zeleň, hrady a jazerá. V tomto bode sťažnosti voči víle na mieste rozhodne nie sú.
Ďalšou žiadosťou bola riadna porcia vzrušujúcej bicyklovačky. Veď sme do nej išli s vedomím, že je to možno poslednýkrát. Obraz cyklistického trojlístka sa preto musel zavŕšiť do podoby, v akej ho máme vylisovaný v našom rozprávaní .
Prvý lístok – Švajčiarsko – bol cyklistickou lekciou pre začiatočníkov. Výletom prešpikovaným šťastím nováčikov od začiatku až do konca. Vďaka priazni osudu sme sa pre tento štýl dovolenky tak nadchli a zapálili.
Druhý lístok – Korzika – bol žatvou úrody dozretej zo semienok vytrvalosti a prípravy. Za snahu sme zbierali plody ako ideálne počasie, radostná a neobyčajná krajina, sloboda ochutená štipkou exotična.
Tretí lístok – Dolomity – bol skutočnou cyklistikou pre náročných a pokročilých, Mount Everest našej cykloturistickej kariéry. Ušlo sa nám zo všetkého, čo sa dá prirovnať k prekážke, strmine či zlomu. Preskúšalo nás počasie, náročnosť terénu i nepredvídané okolnosti. Ale my sme obstáli. Vďaka tomu, že sme na to boli spolu, a že sme na to neboli sami. V namáhavom, radosti- i strastiplnom putovaní bolo skryté užitočné poznanie – nikdy neprší z celého neba. Zároveň i utvrdenie sa v tom najdôležitejšom – skutočne patríme k sebe.

Možno púť za našim snom mohla byť i jednoduchšia, to by sme ale nemohli mať také šťastie na splnené želania. Dostali sme všetko, čo sme chceli. Vlastne môžeme byť len a len vďační. A my aj sme. Naozaj.

 

A pre vás ostatných na rozlúčku dobrá rada:

„Dobre si rozmyslite, čo si budete želať, lebo by sa vám to mohlo splniť“.

Sylvia & Dušan

Galéria všetkých fotografií

 

2 komentáre

  1. Výborný článok. Už roky čítam vaše články v „Cykloturistike“, ale na tieto webstránky som sa dostal až teraz. Dolomity sú mojou srdcovkou už od r.1997, keď sme ich prešli turisticky. Odvtedy som tam bol 2x bajkovať a tento rok sa tam chystáme znova. Preto som uvítal vaše info v článku. Držím palce a teším sa na ďalšie príspevky.

    • Milan, vďaka za Vaše slová a priazeň. Dolomity sú aj našou cykloturistickou láskou… Snáď sa nám tam ešte podarí vrátiť a prebikovať nepoznané miesta. Je ich veru neúrekom! A tiež veríme, že Vy sa znova zatúlate na naše stránky, či už pre nové informácie alebo tip, kde by sa Vám mohlo na cyklotúre páčiť. Veľa šťastných a podnetných cyklovýletov!

Napíšte komentár