Korzické naivné dobrodružstvo

Napísal(a) júl 31, 2011 v kategórii Európa, Korzika, Taliansko | 0 komentárov

Korzické naivné dobrodružstvo

Prinášame správu dobrú:
súdny deň má meškanie.
Naše oči v nebi žobrú,
nech sa, Bože, nestane…

Teda nech je tráva trávou,
Montek navždy Montekom,
nech je každá chvíľa pravou,
no a človek človekom.

Nech sú všetky slová chlapské
a nech držia ten náš svet.
Nech sa stále darí láske
a rodinám margarét.

Píš poštou očí nádhernú zvesť: láska sa do nás chce pliesť…

(Radošinské Naivné Divadlo)

Nie raz sa mi počas letnej cyklotúry pripomenula táto pieseň pána Štepku. Možno aj preto, že som si ju večer pred odchodom prehrala asi desaťkrát. To, že si ma našla práve v ten posledný jarný a posledný preddovolenkový večer, nebola náhoda. Jej obsah mi nenápadne, no jasne naznačil, do čoho sa to púšťame, v akých myšlienkach prežijeme nasledujúce tri týždne.

Dospelí, seriózni ľudia vyslovujú pojem „naivita“ s náležite ironickým prízvukom.
My, naivky berúce svoje túžby absolútne vážne a snažiace sa ich žiť, ho chápeme trošku inak. U nás je naivita synonymom viery vo vlastné sny a ich naplnenie, dôverou v dobro v ľuďoch a vo svete, predpokladom vždy iba správneho vývoja udalostí, vedomím neustálej ochrany nad nami….

Postupne sme odhaľovali tieto a iné podoby krásnej naivity. Čistote, spontánnosti, dôvere a nezištnosti sa na Korzike veľmi dobre darí.
Nepochopiteľnejšiu a zároveň prirodzenejšiu krajinu som ešte nevidela.

Ak máte chuť a čas, poďte sa s nami po nej prejsť. Budeme radi, ak budeme môcť naše zážitky s niekým zdieľať a skúsenosť porovnať.

 

Večer pred odchodom

 

Veci potrebné na cestu už tri dni vyložené na posteli, zo päťkrát poprekladané a prekontrolované, na tacháči presvedčivých 1200km, v pamäti skúsenosti a užitočné poznatky z minulého roka. Napriek tomu vo vnútri zvláštny nekľud. Ten asi musí byť, alebo…?
Nechce sa mi veriť, že zajtra nastane deň, o ktorom sme začali snívať už počas rozlúčkovej „party“ na minuloročnej dovolenke. Vtedy sme si na spiatočnej ceste zo Švajčiarska pri bavorskom Ammersee sľúbili, že ďalší rok si na bicykloch poddáme Korziku. Nebrali sme to príliš vážne, no predsa – zajtra odchádzame na cyklotúru po Korzike.
Narodenie predsavzatia navštíviť tento ostrov v Stredozemnom mori oficiálne datujem na spomínaný augustový večer roku 2002.
Druhým medzníkom v dozrievaní plánu bol posledný pondelok toho istého roku, kedy som sa vďaka náhode stretla u otca v robote s Ľubom Moravčíkom hviezdiacim už zopár rokov v drese FC Bastia. On sám mi potvrdil, že Korzika je raj prírodný i cyklistický. Prisľúbil nám zapožičať cyklosprievodcu po Korzike. Svoj sľub dodržal. Ďalšia „výzva do boja“.
Tretie štádium v dospievaní sna boli víkendové cyklovýlety, v ktorých sme veľmi disciplinovane budovali svoju kondičku. Mňa by síce po vlaňajšku ani čert nepresvedčil, že terény na Korzike môžu byť namáhavejšie ako vo švajčiarskych Alpách, no už len z rešpektu a strachu pred vlastnou suverenitou som si predsavzala najazdiť minimálne 1000km, kým sa na nejakú cyklotúru vyberiem.
V posledných týždňoch sme si s Duškim pripadali ako otroci. Každý víkend sme zúrivo pedálovali pri výletoch do blízkeho i vzdialenejšieho okolia Nitry. Vo finiši sme sa dokonca i vo všednodňové popoludnie „vyhnali“ odšľapať 30-40km. Paráda! No vedomie, že „musím…., mala by som…“ ma takmer priviedlo k nenávisti voči bicyklu. Našťastie, len takmer.
Milujem cyklistiku, no nesmie sa stať drinou, musí ostať zábavou. Ja viem, že ostane.

Náročnosť terénu ostrova nie je jediný strašiak. Ďalším je pražiace korzické slnko. To z nás určite bude chcieť vyžmýkať poslednú kvapku vody a entuziazmu. Neviem, či na súboj s ním som pripravená dostatočne, ale snáď sa zľutuje. Veď ho máme tak radi. Ja si dokonca i privstanem, len aby som mohla uvidieť, ako sa ráno rozospaté vykotúľa spoza obzoru na farbiacu sa oblohu. Len aby ma aj v takej diaľke od domova spoznalo….
Dážď a zima si nás poriadne poddali vlani vo Schweizi, tak tento raz by už nemuseli. Dušan má v tomto ohľade pokojné spanie. Dám na jeho prehľad a intuíciu a ostávam kľudná i j

Každá z týchto hrozieb je však bezmocná proti pancieru ukutému zo vzájomnej súhry, podpory a pohody, ktorým sa na cestu obrníme. Na tých záleží najviac. Bez nich by sa akokoľvek jedinečné zážitky, ležiace na dosah ruky, mohli roztrieštiť na nepozliepateľné a. kúsky.
A tak prosím, viac ako o čokoľvek iné, aby sme počas najbližších troch týždňov boli výpravou so spoločnou dušou, zmyslom pre humor, dôverou a nadšením. Ono to totiž nie je len na nás dvoch…

No, najvyšší čas ísť spať. Zajtra je veľký deň, tak nech mám naň dosť síl.

Sladké sny – na dlho poslednýkrát v perinách.

 

„Dokud jsou andělé na zemi, nic zlého se nepřihodí“
(Karel Plíhal)

 

Dovolenkovou vstupenkou pre nás boli cestovné lístky na rýchlik z Viedne do Florencie. Do Viedne sme sa mali dostať vlakom z Bratislavy, do Bratislavy vlakom z Leopoldova a do Leopoldova bicyklami.
Na poslednú chvíľu sme sa dohodli, že cyklistického zážitku Nitra – Leopoldov sa vzdáme a vymeníme ho za absolútne nevandrácky presun autom priamo na pertržalskú stanicu. Znamenalo to pár hodín k dobru v doháňaní restov v prípravách na odchod.

Posledné chvíle v domovine sme strávili na stanici v Petržalke. Netušili sme, že len čo sa definitívne rozlúčime s vyprevádzajúcimi blízkymi, nastanú prvé komplikácie.
Colnou zónou sme prešli hladko. Ako si tak stojíme vo vestibule a čakáme, kedy príde náš motoráčik, okoloidúci rakúski sprievodcovia podotknú, že s bicyklami budeme mať problémy, nakoľko vlak do Viedne, ktorý prichádza, ich nepreváža.
Oblial nás studený pot: „Ako to? Musí! Nemáme inú možnosť. Je to jediný vlak do Viedne, ktorým stíhame prípoj do Florencie. Ak nás nevezme, čakáme ďalší deň….“
Oproti nám stojí staršia dáma, z ktorej vyžaruje elegancia a nákazlivá energia. S najlepším úmyslom sa na nás obracia a vraví: „ Tí sprievodcovia vravia, že na vlak vás asi s bicyklami nepustia.“
Vnútorne sa durdím ešte aj na milú pani. Mám chuť jej povedať, že ja po nemecky rozumiem. Viac ma však trápi pravdivosť novej informácie, a preto pokračujem: „Ako mi mohli pri kúpe lístkov potvrdiť, že tento spoj preváža bicykle? Musia nás zobrať. Inak sa nám komplikuje dovolenka…“ (za každým slovom prenikavo nemé S.O.S.). Pani nelení a chopí sa iniciatívy: „ Nebojte sa. Ja to sprievodcovi dáko vysvetlím. Do Viedne sa dostanete“.
Vlak prichádza a my sa pcháme na nástupište ako prví (napriek zjavným výhradám zopár spolu- čakajúcich). Pani sa hrnie priamo za sprievodcom, ktorý už z diaľky pri pohľade na naložené biky točí zamietavo hlavou. Pani naň spustí plynulou nemčinou lavínu racionálnych i emocionálnych argumentov, prečo by mal urobiť výnimku a bicykle na vlak zobrať.
On len krúti fúzatou hlavou s výrazom: „…darmo prosíkate, tento vlak nikdy bicykel neviezol, ani viezť nebude …“.
Napriek tomu (po odvrátení sa sprievodcu) nám pani zavelí bicykle i seba do vozňa naložiť. Nedá sa nepočúvnuť. S potom na tvári opúšťame Slovensko.

Cesta až do Viedne ubieha v príjemnej spoločnosti pani Márie Magdalény – rodáčky z Trnavy, ktorá dlhé roky žije vo Viedni, kam sa vydala a spolu s manželom vychovala dvoch synov. Na Slovensko chodí tak raz do mesiaca za matkou. Práve sa vracia z návštevy. Dnes jej ušiel trolejbus, ktorým chcela stihnúť predchádzajúci vlak do Viedne (náhoda???). Je spontánna a priateľská. Niekoľkokrát počas rozprávania sa priznáva k svojej filozofii: „Viete, ja som presvedčená, že keď sa s ľuďmi jedná podobrotky a slušne, vždy sa dosiahne viac, ako krikom a agresiou.“ Dá sa len súhlasiť.
Ja jej rozprávam, kam sme sa vybrali na dovolenku, čo sme prežili vlani… Pomaly medzi nami narastajú nepredstierané sympatie.
Bavíme sa aj o tom, že po príchode do Viedne máme len devätnásť minút na prestup na vlak do Florencie. Pani sa ochotne ponúkne, že nám pomôže nájsť správne nástupište a vlak.
Keď okolo nás prechádza sprievodca, pani Mária mu šarmantne vyslovuje vďaku za to, že nás nechal nastúpiť. Zastrája sa, že naň napíše pochvalu na centrálu železníc v Rakúsku, od čoho ju sprievodca vehementne odhovára; len by mu tým spôsobila komplikácie. Tak sa aspoň desaťkrát poďakujeme. „Danke sehr!“ zvládneme i ja s Duškim.

Vo Viedni sa séria komplikácií rozrastá. Vlak do Ríma cez Florenciu, na ktorý sme mali v úmysle ísť, neberie bicykle ani náhodou. Ostali sme úplne omráčení. Na stanici v Bratislave mi predsa predali lístky s tým, že s bicyklami nebude problém. Za ich prepravu vraj máme zaplatiť až vo vlaku.
Je mi na figu, Duškimu obdobne, len nie tak zjavne…
Jedine náš „dopravný anjel strážny“ nestráca duchaprítomnosť. Pani Mária pobehuje po nástupišti od jedného sprievodcu k druhému a do temnoty železničného systému vnáša viac svetla.
Takže, vlak do Ríma nás určite nevezme – je absolútne plný a na bicykle nieto miesta. Ale o necelú hodinu ide z ďalšieho nástupišťa vlak priamo do Florencie. Tu je väčšia šanca, že by mal zopár kupé prázdnych a priestor pre naše utrápené hlavy i bicykle by sa našiel.
Takú vervu a nezištnosť, s akou sa naša pani Mária Magdaléna pustila do riešenia zďaleka nie jej problému (na úkor svojho času, energie, bez vízie odmeny, či odplaty), to som ešte nevidela. V snahe vybaviť nám dopravu, dokonca sľúbila fešnému sprievodcovi, že s ním pôjde pri najbližšej príležitosti kúpiť do Bratislavy krištáľový luster. Nechápem… Ale na tom vôbec nezáleží. Veľa dobrých vecí je nepochopiteľných. Iste viac ako tých zlých, ktoré sme sa naučili brať so samozrejmosťou. V duchu ďakujem a „smekám“ zas a znova. Zatiaľ ale nič nie je ok. Sprievodcovia si vyhradili právo rozhodnúť až v posledných chvíľach pred odchodom vlaku.
I keby to skončilo neúspešne, samotné stretnutie s pani Máriou Magdalénou je obrovským povzbudením a jedinečným zážitkom.
Aleeeeeeeeeeeeeee (fanfáry): „Vyšlo to!!!!“
Duški nakladá bicykle a ja objímam nášho anjelského posla. Ako len viem, snažím sa Márii Magdaléne vyjadriť, čo pre nás jej pomoc znamená, a ako sme jej vďační. So slzami v očiach z dojatia nad našim krátkym a intenzívnym priateľstvom sa lúčime. Vlak sa pohýna….

S Duškim si nedýchajúc sadáme v poslednom kupé vlaku – smerujeme do Talianska.
Nervozita ešte úplne neskončila. Získali sme síce súhlas na prevoz bicyklov a seba, ale iba na území Rakúska. V Tarvissiu (mestečko na rozhraní Rakúska a Talianska) prídu sprievodcov vystriedať ich talianski kolegovia. Ak sa rozhodnú striktne dodržať svoje normy, môžu nás z vlaku kľudne vyhodiť. Pohrávame sa chvíľu s myšlienkou, že dobrovoľne vo Villachu (posledná zastávka v Rakúsku) alebo v Tarvissiu vystúpime a nenecháme sa ponížiť neľútostnými Talianmi. Rakúsky sprievodca (ten „lustrochtivý“) nás však pobáda, aby sme riskli prechod cez Tarvissio. Podľa neho je šanca, že nás vo vlaku nechajú.
Až do jednej hodiny ráno, kedy máme doraziť do Tarvissia, sa pretrhovane pripravujem, ako poprosím o zhovievavosť a vysvetlím sprievodcom omyl, ktorý nastal pri kúpe lístka. Duški, ktorý po nemecky nerozumie ani mäkké f, ma so záujmom počúva a povzbudzuje: „ Sya, ak mu to budeš vysvetľovať tak dlho, ako si to chystáš, tak skončíš akurát vo Florencii a môžeme rovno vystupovať…“. Smejeme sa a presviedčame, že to musí vyjsť. Veď zatiaľ všetky tie náhody mali božsky dokonalú logiku…. Obaja veríme, i keď nahlas rátame skôr s opakom.
Blíži sa Tarvissio. Finišujem obsahu príhovoru.
Na stanici chvíľku stojíme a ja s tvárou pritisnutou na okno sledujem striedanie sprievodcov. Rakúski dobrodinci nás opúšťajú a ja postrehnem, ako jeden z nich pri pohľade na môj bezradný výraz šibalsky žmurkne a usmeje sa. Obraciam sa na parťáka a skalopevne vravím: „Duški, nechajú nás tu. Viem to!“

Vlak odchádza a my aj s bicyklami sme stále v ňom. Po chvíli prichádza nevrlo vyzerajúci taliansky sprievodca. Prísne si nás premeria, ešte prísnejšie posúdi obmedzujúcosť bikov na konci vlaku a odíde. Je to v suchu.

Taliansko, Florencia, Korzika, celý svet…. ste naše!!!!
Zmorení zaspávame. V duši kľud ako po búrke.
Rodina anjelov na našej ceste sa podozrivo (nádejne) rozrastá….

 

O krôčik bližšie k cyklistke.

 

Okrem tradičnej výbavy mi v taškách tento rok pribudlo i zopár vecí, ktoré by zo mňa, aspoň navonok, mali urobiť cyklistku: cyklistické rukavice, helma, nohavice.
Keď som navlečená v „plnej poľnej“ pripadám si dosť srandovne. O to viac, že helma mi je asi o dve čísla väčšia (tak to skončí, keď si nechávate kúpu tejto dôležitej veci na poslednú chvíľu).
Duškimu to ale v cyklistickej výstroji pristane. Vyzerá ako ozajstný cyklista. Aspoň jeden z nás bude hájiť česť expedície. Ja si zoberiem funkciu maskota. Aj tá je dôležitá, no nie? V prvý deň rozhodne.

Na cyklistickej výbave je najotravnejšie to, že zdržiava pred vyrazením na cestu a vrátenie sa do sedla po prestávke. To už nie je len to dvojdobové nasadenie slnečných okuliarov a odrazenie a v sedle. Pribúda zopár nových chmatov: najskôr okuliare, potom nasadiť helmu, rukavice a až potom „ŠTART!“.
Stále mám pocit, že som na niečo z poradia zabudla. Najčastejšie sú to rukavice. Cez prestávku si ich s obľubou ukladám na zadné cyklotašky, a po prestávke už nenasadím. Našťastie sa vždy sa nájde niekto (najskôr Duški), kto ma na stratu včas upozorní.
Pocit, že sa aspoň navonok blížim originálu cyklistu, mi miestami vedel pekne zdvihnúť sebavedomie. Ešte rôčik – dva a možno aj náhodný okoloidúci uverí, že práve ja som na dvojkolesovom tátošovi prejazdila toľký kus sveta…

 

Taliansko – blázninec

(Florencía – Pisa)
 

Je ráno, tesne pred 7.00. Otvárame oči, preťahujeme stŕpnuté údy, pripravujeme sa vystupovať na konečnej vo Florencii. Po strastiach zo včera neveríme vlastným zmyslom, že sme skutočne v štartovnom bloku našej cyklovýpravy.
Duški vykladá bicykle, ja batožinu a vdychujeme prvé dúšky florentského vzduchu.
Čudujeme sa, prečo sú všetci tak naľahko – tielka, kraťasy, priesvitné šaty… A my sme zababušení v mikinách a šušťákoch, ktoré sme navliekali počas cesty nočnými Alpami. Do reality sa preberáme veľmi rýchlo. Veď toto je horúce Taliansko. Netreba „rosničku“, aby sme si domysleli, že na oblohe ani mráčka a ortuť teplomera sa prevažnú časť dňa bude zdržovať okolo 30°C. Takže to my nevyzeráme štandardne, čo predstavuje ďaleko viac ako len estetickú vadu…
Práve prispôsobovanie sa tunajším klimatickým pomerom nás zamestná na celý nadchádzajúci deň.

Ešte pred odchodom zo stanice zisťujem, ako sa dopravíme späť do Viedne. Na informáciách strávim cca hodinu a troch spočiatku ochotných zamestnancov privediem takmer do zúfalstva. Dávam im priťažkú úlohu: nájsť čo najpriamejší spoj Florencia – Viedeň s možnosťou prepravy bicyklov. Chúdence, kým sme neprišli, mali celkom easy job.
Skončíme pri dlhom zozname vlakov, časov, miest a ich kombinácií, a to sme ešte len na hraniciach v Tarvissiu. Odtiaľ nám už nevedia pomôcť, nakoľko ich computre informácie o preprave bicyklov mimo Talianska neposkytujú. Je osem hodín ráno a ja som z tých „talianov“ Talianov, nekonečného zoznamu a z vyhliadky dopravy na Slovensko úplne otrávená.
Veľmi rýchlo prijímame rozhodnutie nemyslieť v horizonte dlhšom ako pár dní. O tom, ako sa dostaneme o tri týždne späť, budeme rozmýšľať, až keď to bude nutné. Sme predsa na dovolenke, tak žiadne stresy… Vyslovujeme absolútny zákaz komunikácie na tému: návrat vlakom domov.

Cestu zo stanice smerom von z mesta nachádzame rýchlo, v malom neútulnom parčíku sa posilňujeme raňajkami a trápia nás už len dve veci: ako nájsť cestu do Pise prístupnú aj pre cyklistov, a ako sa prezliecť do kraťasov, skôr než budeme uvarení celkom namäkko.
Vďaka Duškiho zmyslu pre orientáciu, prefotenej mape a prívetivému pánovi z benzínky na periférii mesta sa nám podarilo natrafiť na správnu cestu z Florencie do Pise.
„Stále, stále rovno, nikde neodbočujte!“
Teda, tak krivo sme nikdy rovno nešli… Návestné tabule navigujú do Pise všade možne, len nie rovno. To preto že tam vedie i nová autostráda – takmer paralelne s našou starou cestou. Zopárkrát sa necháme nachytať a urobíme si zachádzku k najbližšej značke s prečiarknutým bicyklom. Nakoniec sa dohodneme, že všetky návesti na smer Pisa slepo ignorujeme. Reagujeme jedine na číslo našej cesty a nič nás z nej nedokáže zviesť.
Zaujímavé je i riešenie úlohy prezliecť sa do krátkych nohavíc. Okolo 10.30 začína byť vzdušnosť oblečenia otázkou života a smrti. Odbočujeme z hlavnej cesty na malé parkovisko pred športovým areálom s ostrovčekom zelene a lavičkami. Tu sa prezlečieme a dáme si pauzu.
Čo čert nechce, práve v toto nedeľné predpoludnie si jeden snaživý Talian zaumienil, že si zopakuje lekcie parkovania k zloženiu skúšok v autoškole. Jazdí okolo nás minimálne hodinu. Parkuje pozdĺžne, kolmo, šikmo a my sa pomaly dusíme vo vlastnej šťave. Nakoniec rezignujeme a rozhodneme sa obetovať slušné meno seba i otčiny. V rekordnom čase a bez hanby sa „hodíme“ do kraťasov a z mladého autoškoláka už máme len srandu.
Keď sa rovnakou cestou o tri týždne vraciame späť, čuduj sa svete, už na parkovisku nekrúži. Možno niekde oslavuje „ešte teplý“ vodičák. Nevravím? Blázninec…

Toskánsko, ktorým prechádzame, nám poskytuje výhľady na zelené pláne, mäkkú pahorkatinu, vinice a osamotené vidiecke sídla obkolesené sviečkami štíhlych tují. Kopce sú často dekorované hranatou zvonicou a pôsobia veľmi romanticky a veľmi taliansky.
Deň sa blíži k poludniu, slnko k vrcholu a na nás sa začínajú prejavovať prvé príznaky tzv. solárnej psychózy. S týmto termínom sa na ďalších stránkach budete stretať pomerne často, a tak ho vysvetlím. Jedná sa o synonymum výrazu „šibať zo slnka“. V tunajších zemepisných šírkach má skutočne opodstatnenie. Jej jednoznačnými príznakmi sú: absolútne nelogické uvažovanie, podráždenosť a nevrlosť (napriek tomu, že krv vrie), niekedy až agresívne reakcie v zásade na čokoľvek a kohokoľvek. Vo vrcholných štádiách môže prísť k odpadnutiu od zlosti a bezmocnosti.
Cesta z Florencie na Pisu je súvislo osídlené územie. Lavičky v tôni stromov preto nájdeme rýchlo.
Asi tak o tri hodinky v jazde pokračujeme. Je len niečo po štvrtej. Pred solárnou psychózou sme však nezískali dostatočný náskok. Dobieha nás veľmi skoro a priklincuje v malom parku s borovicami s obrovskými šiškami. Tu nedobrovoľne dobrovoľne strávime hodinu len hasením zápalu ženúceho nás do pekla južanského dňa. Hlavy si pri odchode schladíme ľadovou vodou z verejnej studne. S cícerkami tečúcimi spod heliem sa vyberáme v ústrety dnešnému cieľu – Pise.
Úprimne povedané, cesta nemá konca. Samé domy, neurotickí Taliani, autá, klaksóny….človek si ani na sekundu neoddýchne. A na tabuliach cifra pri slove Pisa nie a nie klesnúť pod 15km. Mám dojem, že ideme nie 90 ale 900km.
Okolo ôsmej večer však prichádza zaslúžené dychvyrazenie. Palace Duomo v historickom centre Pisy. Prekračujeme vysoké hradby a vchádzame do areálu vystlatého trávnikom s bielo-čipkovanými budovami Baptistéria, Dómu a veže, ktorá je z tej krásy „celá nakrivo“. „Naozaj sme v Pise??? Fakt je tá slávna veža až taká šikmá??? Bože, skutočne sme dosiahli na bicykloch tento koncentrát Talianska???“. Z úžasu nás preberá direktívne upozornenie miestnych karabinierov, ktorým sa nepáči, že sme si o renesančný skvost Baptistérium, opreli bicykle (my barbari). No, nech sa nezbláznia…. Poslušne si bicykle prekladáme inde a robíme zopár záberov. Duški vzdychá nad splnením životného sna, a potom naberáme posledný kurz toho dňa – kemping.

Zaspávanie v ňom chutí veľmi sladko. Vieme, že ďalší deň sa netreba až tak náhliť. Do Livorna je to len 35km a trajekt vyráža o 13.30. Máme teda na všetko dosť času. Zdanlivo.
Pre kľud blížiacej sa noci nám. však tých pár dostupných informácií postačuje.

 

Zaspatí obchodníci s časom

(Pisa – Livorno – Bastia – Miomo)

 

Ráno o 9.00 odchádzame z kempu smerom na Livorno. Na 35km máme viac ako štyri hodiny času. To je paráda, nikam sa netreba ponáhľať.
Moooooooooooreeeeeeeeeeeeee!!!!!!! Je tu! Čakalo na nás celé dva roky. Kľudné, ďaleké, belasé… A prvá som ho zbadala ja!

Po nákupe v obchodíku si na pláži robíme dlhšiu prestávku a dávame raňajky. Veď času ajajaj.
Ako inak, musím sa ísť vykúpať (napriek výhradám druhej polovice výpravy, ktorej sa nezdá vhodné kúpať sa na mieste, kde nie je nik vo vode). Zbližujem sa s morom a, žiaľ, aj s jeho obyvateľmi. Po pár tempách si na privítanie „podávam ruku“ s miestnou pichľavou medúzou. Bŕŕŕŕŕŕŕ, páli to!!! (Možno keby som bola počúvala Duškiho… To je už jedno.) Našťastie máme dosť času, aby som si boľačku vyliečila a mohla v kľude obdivovať more aspoň z pláže. Malé vlnky, slnko, kamene, z ktorých karimatka ostala biela ako z múky. To je pohoda!
Pohľad na hodiny – poludnie. Stále dosť času. Sme tesne pred Livornom, no možno by sme pomaličky mali vyraziť. Kým nájdeme prístav, náš trajekt… Zviechame sa z pláže a odchádzame. To sú posledné vláčne momenty pred opustením pevniny…
Čas odchodu sa nebezpečne priblížil a my sa stále len prehrýzame k prístavu. Zdá sa byť takmer na dosah ruky, no akoby pred nami utekal. Škaredé Livorno!!!
V panike konečne vchádzame do prístavu. Teraz ešte nájsť správny trajekt. Len ako? Je ich tu toľko… Bacha – smerovky „Corse“! To bude naše, rýchlo tade!!! Máme pätnásť minút, ale nemáme lístky… V rekordom čase zvládam vpád do prístavnej budovy, zorientovanie sa, nájdenie správneho priečinku a nákup lístkov.
Ako v akčnom filme: nastupujeme (priamo na bicykloch), trajekt zdvíha zadnú nástupnú plošinu a pohýna sa. Rozhodujú sekundy. A akí obchodníci s časom sme sa ráno cítili….

Na palube sa vydýchavame a rozhliadame.
Tak na takejto lodi sme sa ešte neviezli! Niekoľko poschodí, jedno len pre kajuty a spachtošov, ktorí nevydržia bdieť štyri hodiny (cha-cha, úbožiaci). Na ďalších poschodiach bary, reštaurácie, herne, duty free shopy. Vonku lehátka, veget na slnku a opäť bary. Všade pohodlie, čistota, klíma. Je vôbec pre cyklo-dobrodruhov nášho razenia prípustné vychutnávať si takýto luxus?
Plavbu trávime kade-tade na lodi. Najskôr zaspávame na sedadlách v chládku paluby na druhom poschodí. Potom sa presúvame dnu a zaspávame na kreslách pred shopom. Z neznámej príčiny sa zobudíme, prechádzame do priestorov denného baru, kde znovu zaspávame. Už sme z predlhej plavby načisto unudení a vygumovaní. Ideme radšej znova von. Tam nájdeme voľné lehátka s výhľadom na more a vynárajúce sa pobrežie Korziky. Duški podotkne: „Sya, tu sme ešte nespali. Nesadneme si?“. Sadneme a schuti si dáme šlofíka – posledného.
Obvykle sa pri plavbe trpí chorobou morskou. V našom prípade sa však asi zabudla nalodiť. Jej miesto plnohodnotne zastala choroba iná – spavá (úbožiaci, tie kajuty fakt nie sú márne…).

Po štyroch hodinách plavby sa vyloďujeme v Bastii. Treba vystupovať a definitívne sa prebrať! Ako prvú kupujeme mapu ostrova, aby sme sa mohli rýchlo zorientovať.
Rozhodujeme sa najskôr obísť ostrov od severu – okopírovať „vystrčený prst“ zvaný Cap Corse. Týmto smerom vykľučkujeme z Bastie s cieľom nájsť kemp. Ľahká úloha. Len 5km od prístavu v dedine Miomo je malý, prašný, ale priateľsky vyzerajúci kemp.

Okrem rodinnej atmosféry a fajn susedov (dvaja turisti Angličania) je lákadlom i pláž vzdialená na tri kroky. Dávame si večerné kúpanie v mori, tentoraz opatrnejšie a bez traumatizujúcich zoznamovaní. Okrem nás dvoch sú na pláži len jeden starší párik a veľký žltý pes. Pán a pes neodolajú rozhojdanému moru a vliezajú do vody. Pes s čumákom vystrčeným nad hladinu vyzerá ako plávajúci ľadový medveď (len chlpatá krémová hlava s čiernymi bodmi rozloženými do trojuholníka). Pán by mohol svojim ťažkovábnym (nie ťažkopádnym) štýlom konkurovať hocijakému tuleňovi, delfínovi, či mladému mužovi. V jeho veku – všetka česť!

Sedím na pláži a pod chvíľou sa uštipnem: „Nesníva sa mi? Naozaj sme na Korzike?“
Určite bdiem a určite viem, že Korzika je naša láska na prvý pohľad. Ale čo na tie ďalšie? Z iného uhla a vzdialenosti? A čo zamilovanie sa cez pedály bicykla? Dočkáme sa aj toho?
Hlavou mi víria desiatky nezodpovedaných otázok.
Už o pár hodín nám Korzika odpovede na ne začne odhaľovať.

 

Korzika – Piana

 

Prvú noc na Korzike sme spali v kempe s ukážkovo korzickou pani majiteľkou. Keď nás videla prichádzať, vykukla z maličkej reštaurácie a pooomaaaliiičkyyy sa ponáhľala otvoriť kanceláriu, v ktorej sa vybavujú ubytovacie formality .
Ako vždy, moja prvá otázka znela: „Do you speak English?“ Záporne pokrútila hlavou, no mimikou naznačila, že k tomu, aby sme si porozumeli, si vystačíme aj bez toho. Neberúc toto ubezpečenie vážne, som ju začala obstreľovať otázkami sprevádzanými temperamentnou posunkovou rečou:
„Koľko stojí ubytovanie na noc? Platí sa aj za bicykle? Môžeme si pasy po zapísaní hneď vziať späť?“ Pani na mňa miesto odpovede žmurkla a pár slovami vyjadrila všetko, čo sme sa potrebovali dozvedieť:
„Piana. Korzika – piaaaana“.
Nesnažila som sa hľadať význam slova „piana“ v slovníku. V danom momente som presne vedela, čo znamená.

Z unáhlenosti, stresu a hektiky (privlečenými so sebou z domu a cesty dopravnými prostriedkami) sme sa pohodlne preladili na úplne novú vlnovú dĺžku. Táto má 100%-ný dosah na celej Korzike. Jej názov je „PIANA“ .
Naladený na ňu sa vždy dá dohodnúť a všetko dosiahnuť. Bez zbytočných rečí a konkretizovania. Stačí pár základných fráz, jasné gestá, názorné pomôcky (mávanie mapou, prázdnou fľašou, pasom…). A za všetkým úprimný úsmev vyjadrujúci zdvorilosť a hlavne, že to nesúri, že „piana“.
Na Korzike má čas jednoducho čas. A dokonca i ľudia majú čas – čas s úsmevom sa pozdraviť; čas poradiť cestu; čas na priateľské stretnutie v kaviarni v ktorúkoľvek hodinu dňa; čas počkať v obchode, keď si na desať minút odbehne jediná predavačka; čas počkať uprostred križovatky, keď sa v protiidúcich autách zazrú dobré známe, stiahnu okienka a začnú debatiť. Skutočne si nevymýšľam. Boli sme svedkami, ako si v dopravnej špičke kamošky „skecli“ cez okienka áut v strede križovatky. Čakajúci vodiči za nimi miesto zúrivého trieskania do klaksóna a nadávania vytiahli noviny, pilník na nechty, diár… Každý si na voľnú chvíľku našiel zamestnanie. Viete si to vôbec predstaviť?
Korzika, Korzičania, ako to len robíte? Takí vyrovnaní s tým ako čas a život plynie. Fascinujúce!
Na Korzike sú spokojní ľudia, kľudné zvieratá, harmonická príroda. Nie, nie je to blahobytom, ako by si niekto mohol myslieť. Korzika nie je ani extra bohatá, ani výnimočne hospodársky prosperujúca krajina. Podľa nás je to tým, že ľudia tu vedia žiť svojim tempom, a nie tempom diktovaným dobou. Vedia sa tešiť z maličkostí, sú vysporiadaní s tým, kto sú, čo majú. Nepotrebujú sa za niečím hnať, infarktovať na ceste alebo v práci, hnevať sa a závidieť si.
Ovládajú vzácne umenie: vedia byť spokojní. Možno to nie je pravda všade, naše skúsenosti nám však teóriu „Korzika – Piana“, potvrdzovali na každom kroku.
„Panta rhei“ (všetko plynie).
Na Korzike všetko plynie presne tak, ako má. O to viac, že sa nik prúd vývoja nesnaží premeniť na svoj obraz. Skôr sa s ním zjednotiť a nechať sa unášať.
…a my dvaja sme sa tiež učíme (roz)plynúť….

Prvé lekcie cyklistiky na Korzike

(Miomo – Luri – Pino – St. Florent)

 

Predsavzali sme si, že budíček na Korzike bude o „neľudských“ 5.00. Dôvod jasný – horúce slnečné dni. Bicyklovanie po úpeku počas poludnia a popoludnia je tu samovraždou. Keď nie fyzickou, tak určite psychickou, a čo je najhoršie vzťahovou.
Hneď v prvý korzický deň si schrupneme o čosi dlhšie. Po absolvovaní hygieny začíname s nekoordinovaným balením vecí, stanu, nakladaním všetkého na biky. Ide to poriadne nešikovne. Z nosičov sa furt niečo uvoľňuje, zošmykuje. Hrôza! Duški ma pri treťom pokuse usporiadať veci čo najpevnejšie utešuje: „Neboj, také dva – tri týždne a naučíme sa to.“
„No, to je akurát do konca dovolenky… si ma ukľudnil.“
Zrazu sa pristihujeme, že je 6.30 a my miesto na bicykloch sedíme v kempe a pijeme kávu. Celý kemp okrem nás a našich anglických susedov ešte drieme. Čiperní Angličania sa vysúkali z ministanov a vychutnávajú si breakfast tea. Zdravíme sa, spriaznene usmejeme a vzápätí si vyslúžime takmer plnú krabičku nefalšovaného čierneho čaju. Angličania dnes odchádzajú a nebudú viac potrebovať. Sú antibritsky otvorení a bezprostrední. Ukazujú nám na mape, čo prešli, čo sa oplatí vidieť, delia sa o skúsenosti z pešej turistiky. Turistike sme chceli dať zadosť minimálne výstupom na korzický velikán Monte Cinto, a tak sa pýtame na jeho náročnosť. Angláni ledabolo odvetia: „It´s just walk.“ Mňa osobne to dosť povzbudilo. Ak je pre rodákov plochého Anglicka Monte Cintu prechádzkou, tak pre nás bude malinou. Chceme sa im za darovaný čaj odmeniť gambáčikom Demänovky, ale usudzujeme, že by si to asi nevysvetlili správne (iný kraj – iný mrav).
O pol ôsmej už brázdime severovýchodné pobrežie Korziky. Cyklistika popri mori v sebe nesie dávku doposiaľ nepoznanej exotiky. Naša cesta tesne kopíruje hranicu mora, no nie sú tu žiadne pláže či prístupové miesta. Iba bralá, brehy vrhajúce sa odovzdane do mora, ktoré si o ne triešti svoje vlny.
Hladinu mora slnko farbí tak dokonale, že prvú hodinu nevieme, či je modré, alebo pozlátkovo žlté. Celý obrázok je dozdobený strážnymi vežami, ktorými je severný cíp Korziky priam obsiaty.
A s nami si zatiaľ cesta robí, čo sa jej zachce. Asi tristokrát hore brehom, dvestokrát dolu brehom (pochopiteľne), doľava, doprava, len nie rovno. Už o deviatej sme mali tepla po krk, no na tachometri len povinných raňajkových 30km. V dedinke Marine de Luri sa zastavujeme v obchodíku, ktorého majiteľ je jedným veľkým vysmiatym srdcom. Začína s nami vtipkovať, doberať si nás a na úplný záver nám venuje poslednú čerstvú bagetu, ktorú v obchode má. Srdečne sa poďakujeme a vyberáme sa hľadať miesto k vychutnaniu si štedrého daru. Všetko v dedine i jej prístave je tiché, pomalé, omámené. Objavujeme „lenprenásstvorený“ múrik. Obyvateľ blízkeho domčeka práve polieva trávnik, a tak sa ho slušne pýtame, či si môžeme sadnúť. Pritaká s náznakom samozrejmého: „Ano“. Hlúpa otázka … Piaaaana!!!
Po raňajkách sa s morom na pár hodín lúčime. Po 12km do kopca prekonávame náš prvý col (priesmyk). Nie je ani tak vysoký, ako prvý. Všade rozvoniavajú borovice, oleandre a my žijeme z podstaty toho, čo nás sem vyhnalo. Prechádzame krížom cez tzv. „palec“ (severný výbežok ostrova, ktorý akoby ukazuje na Janov) a vynárame sa na opačnej strane ostrova. Z najvyššieho bodu priesmyku znova vidíme more. Tentokrát už obmýva západné pobrežie. Tešili sme sa, ako si užijeme zaslúžený zjazd, ale nič z toho. Cesta je príšerná. Navyše i ručičky hodín sa nebezpečne blížia k 12.00 a otázka hľadania tieňa sa stávala nanajvýš aktuálnou. Hľadáme príliš dlho. Solárna psychóza si nás našla skôr. Vrčiac na seba nakoniec zakotvíme v starej opustenej záhrade, dnes už len hore kameňov, pichľavých tŕňov (au!) a prašnej zeme. Skladáme karimatky a púšťame sa do písania pohľadnice pani Márii Magdaléne. To, že prvé posolstvo o dosiahnutí méty bude smerovať práve k nej, sme si predsavzali hneď pri rozlúčke vo Viedni. Polihujeme, oddychujeme, varíme polievku. O 16.30 je nám už pridlho, a tak pokračujeme v ceste…bez vody (hm, hm hlavne zásluhou mojej ľahkovážnosti). Po desiatom kilometri a asi dvadsiatom stúpaní priznávame, že máme dosť.
Umierajúc smädom dorazíme do prvej dediny v ceste. Jedinou viditeľnou obyvateľkou v nej je staručká teta, ktorá s mierom na zvráskavenej tvári sedí pod košatým stromom. Úplná rozprávková bytosť. Obraciame sa na ňu s otázkou, či je voda v blízkej fontáne pitná.
Neviem, či rozumela, no prikyvuje s rozžiareným úsmevom (je krásne, keď sa starí ľudia smejú…). Možno by s tým istým výrazom prikývla, i keby som sa pýtala, či je voda smrteľne jedovatá. No my sa už topíme v jej ľadovosti, pijeme ako ešte nikto nikdy nepil, čvachceme sa ako malé deti znižujeme telesnú teplotu pod 40°C. Teta sa zatiaľ zhovievavo usmieva, kýva hlavou a ktovie, čo si myslí.
Musíme si priznať, že odchod tak skoro popoludní bol hlúposť, a tak rýchlo hľadáme ďalší únik. Nachádzame ho na pláži v dedinke Nonza. Piesok je síce rozžeravený slnkom, no veríme, že vo vode „zasyčíme“ a všetko bude fajn. Slané more je však na to príliš plytké, teplé a nehybné. Ale ako výplň prestávky má svoje čaro.
Do cieľa cesty v St. Florent ostáva len smiešnych (v tomto teple samovražedných) 20km. To musíme zvládnuť. Celú cestu rozmýšľam, že ak by mi dal niekto na výber medzi 40km do kopca a 20km s dvadsiatimi stúpaniami a klesaniami, čo uprednostním. Momentálne by som rozhodne uvítala prvú možnosť. Stupáky sú tu prudké, klesania tiež, a tak si človek ani nevydýchne a už opäť maká nahor. Je to na zdivenie. No, budem si musieť zvyknúť. Nikto kvôli mne korzické cesty prestavovať nebude.
Mesto St. Florent, v ktorom šťastlivo zakempujeme, je poslednou oázou pred výjazdom na 40km dlhú Agriatskú púšť. Ide z toho trochu strach, ale predstava „púštnej cyklistiky“ nám od nedočkavosti nedá ani zaspať.

 

Korzika nám zavoňala

 

Vraví sa, že každý správny Korzičan pozná svoju domovinu aj so zatvoreným očami. Korzika čarovne vonia. Vzduch je nasýtený omamnou zmesou, ktorej kyslík je len druhoradou súčasťou. Najdôležitejší je dych prírody, diaľok a romantiky.

Celú Korziku pokrýva takmer súvislý koberec porastu zvaného macchia. Práve ona má tú charakteristickú arómu na svedomí. Macchia je tvorená divokými kvetmi, rôznozelenými trávami, tŕnistými krami, ktoré dosahujú výšku až 3m. Presná kombinácia zložiek macchie závisí od konkrétnej oblasti, v ktorej sa nachádzate – od jej nadmorskej výšky, pôdnych podmienok, blízkosti mora atď. Najčastejšie sa dajú identifikovať rastliny ako majoránka, anýz, fenykel, bazalka, tymián, levanduľa, rozmarín, myrta, oleander. A táto prikrývka Korziky vie byť i poriadne nepreniknuteľná a ostrá.
V horách víťazí nad macchiou borovicová aróma zmiesená s hustou živicou a ozónom výšok.
Nikdy predtým som si tak neuvedomovala, že dýcham. Každý nádych bol pestrým sústom vôní a dôvodom k hlasnému vzdychu. Ako dobre, že nás na Korzike neprepadla pliaga menom nádcha. Nemôcť vedome prijímať tento opojný vzduch, by bolo skutočným trestom.
Korzika je pastvinou pre všetky zmysly. Ile de Beauté, Kalliste, Ostrov krás a vôní, Perla Stredomoria,– všade a vždy s prívlastkom „zmyselná“.

 

Ako sme sa „spúštili“

(St. Florent – Desert des Agriates – Lozari – Belgodere – Asco)

 

Tentokrát bolo budenie skutočne skorým. Už pred pol siedmou stojíme na úpätí prvého kopca, ktorým sa otvára časť na západe ostrova nazývaná Agriatská púšť. Čaká nás 39km „po kraji bez života, vody, možnosti záchrany, oblasť s najrozbitejšou cestou na Korzike“. Toto nám sľubujú preštudované príručky. Avšak popisovaný stupeň divočiny nám je súdené spoznať až popoludní.

Slnko ani nestihne vystúpiť nad zvýšený obzor a my už doslova „prášime“ naprieč zvláštnym krajom Agriates Desert. Dojem púšte najviac čerí more. Je priesvitné ako hmla. Na jeho pozadí kry, vyschnuté trsy trávy a biele skalnaté kopce. Celý výjav pripomína polystyrénovú maketu krajinky.
Samota a tichá neprebudenosť navôkol nám núka pocit, že to veľké divadlo je iba a práve pre nás, s nikým sa oň netreba deliť…
Vzdialenosť ubieha slušne. Ani nevieme ako a preklenuli sme sa na druhú stranu púšte. Čaká nás už len dlhočizný zjazd. Ten chutííííííííííí…
Za jednou zákrutou sa nám naskytne jedinečný pohľad: pár metrov pred nami na cestu zosadá veľký dravý vták (orol asi nie, ale kusisko to je riadny). Keď sa vyrútime oproti nemu, upúšťa zo svojich loveckých úmyslov a vznesie sa nad kotlinu prepadajúcu sa po ľavej strane cesty. Trošku som sa zľakla, no obdiv víťazí nad strachom a ja v nemom úžase hľadím na ladné pohyby toho stvorenia. Možno sme ho odvrátili od pôvodného zámeru, no určite nevyviedli z miery.
Vznešene sa nesie vzduchom nad hlbočinou a mne napadá vážna otázka: Čo ak by dravý vták trpel strachom z výšok? Chudáčisko, ako sa prenesie ponad roklinu, rieku, hocičo? Táto filozofická téma ma zamestnáva po zvyšok cesty na opačný koniec púšte, kde prichádza čas na vytúžený oddych a raňajky. Zverujem sa s predmetom môjho zahĺbenia Dušanovi, ktorý mi miesto odpovede ponúka iného chrobáka do hlavy: A čo ak by sa kačica bála vody? No prosím, ďalší problém. Môže sa to stať. Veď aj ľuďom sa stáva, že na svet neprídu s danosťou správať sa ľudsky. Ale tí z toho väčšinou nejako vykľučkujú. Čo však bezbranné nemé tváre?
Znie to možno divne, no počas cyklistiky mi často prídu na um idey podobné tejto. Cez otvorené oči, nos a uši sa mi akoby otvára hlava a do nej, ako do sieťky na motýle, ulovím sem-tam nejaký fatálny postreh, ktorý zdanlivo s cestou nemá žiaden súvis. Ale to je len prvý pocit. V ten správny moment si črepina v mozaike nájde svoje miesto a pomôže k vyfarbeniu obrazu do dokonalosti. A či niečo rieši? To nie je jej úloha. Jej poslaním je byť „ulovená“ a ponúknuť pohľad na realitu farebnejšou optikou.

Po raňajkách pokračujeme po frekventovanej ceste do mestečka Lozari. Tu by sme sa mali rozhodnúť, či sa pustíme ešte viac k pobrežiu do mesta Ille Rousse (tento variant láka hlavne mňa, kvôli moru), alebo sa vyberieme do vnútrozemia smerom k pohoriam a srdcu Korziky. Vyhráva možnosť s panorámu hôr na obzore.
Začíname systematicky stúpať po 8km dlhom svahu ústiacom v malebnom Belgodere. Belgodere je horská osada s kamennou zvonicou, strmými uličkami a neveľkým námestím s alejou košatých stromov. Deň sa blíži k poludniu a my vieme, že pred nami je ešte polovica vzdialenosti na ceste do výšok. Po skúsenostiach z predchádzajúceho dňa (a vedomím neschopnosti vrátiť sa do formy po poludňajšej sieste) navrhujem, aby sme si podali diabolských 8km na priamom slnku ešte pred siestou. A tak bojujeme…

Na naše značné prekvapenie, a trošku aj potešenie, je to boj viac s teplom ako s kopcom. Nasadíme správne tempo, dodržiavame pitný režim a hodinu nahor si odkrútime s nezvyčajným prehľadom. Z vrcholu máme ako na dlani časť trasy, ktorú sme v ten deň prešli. Cesta kľučkuje žlto-hnedou vyprahnutou krajinou, pomedzi olivovníky a pichľavý koberec krajiny – macchiu.
Navlieka rozosiate dedinky ako perly do náhrdelníka. Zvláštny kraj, skutočná pustatina. Veď počas 16 km z Lozari cez Belgodere až na náš col (700m priamo z mora) sme stretli asi päť áut.
Nič sa nehýbe. Len dvaja šialení cyklisti, ktorí sa rozhodli, že cez pravé poludnie absolvujú nekonečnú cestu vedúcu do mestečka Ponte Leccia. To znamená ubehnúť ešte 30km, ale už len zjazdom.
A tak sme sa definitívne „spúštili“. Zjazdujeme až do stŕpnutia. Okolo nás premietajú film (miestami strašidelný) o neobývanom kraji. Holé stráne, sem-tam schátralý skalný múr, zrúcané ľudské obydlie, či pozostatok záhrady – nemí svedkovia minulosti. Pred civilizáciou sa tomuto kútiku Korziky podarilo skryť.
Musím sa priznať, že okrem pocitu radosti, ktorý tradične mávam pri zjazde z vyšľapaného kopca, som sa pristihla i pri inej emócii, a to dosť silnej. Strach. Zrazu si uvedomujem, že ak by sa nám TU niečo stalo, pomoc je na desiatky kilometrov vzdialená. Rovnako voda, cykloservis, nemocnica, čokoľvek. Letíme vyprahnutou krajinou a mne dochádza, čo je to divočina. V takejto koncentrácii som ju zatiaľ neochutnala. Počas pobytu na Korzike mi bude podávaná pravidelne, väčšinou s liečebným účinkom. No v tento deň sa ňou istotne predávkujem.
Keď si už už myslíme, že sme posledné živé bytosti na zemeguli, cestu nám skríži stádo koní. Po ceste sa graciózne presúva asi osem vyleštených koňov. Strihajú ušami, ovievajú sa chvostami, pasú sa a nádherne nás ignorujú. Našli sme si pomedzi ne cestičku a nechávame ich za chrbtom. V stretnutí s nimi je niečo symbolické. Akoby sa nám týmto zážitkom prihovárala príroda: „Tu je zvieratstvo a človečenstvo zrovnoprávnené. Riaďte sa tým!“. Sama seba sa pýtam, či kone neboli len fatamorgánou vyvolanou priamym slnkom. Fotografia však potvrdzuje opak.
Konečne sa blížime k toku rieky Asco vedúcej od mesta Ponte Leccia pod najvyšší vrch ostrova Monte Cintu. Údolím Asco chceme v ceste pokračovať ešte pár kilometrov do horskej dediny rovnakého mena. No najskôr potrebujeme oddych. Kúpeme sa v Asco, zmývame prach i obavy. Okrem toho podnikáme aj veľké pranie a sušenie šatstva priamo na rozžeravených kameňoch uprostred tejto horskej rieky. Asco sme si veľmi obľúbili. Bude o nej ešte reč.
Okolo šiestej večer pokračujeme v bicyklovaní smerom do hôr. Do cieľa dnešnej cesty nás čaká ešte 12km, čo sa mi nezdá až také zlé.
Tiesňava začína oblúkovým kamenným mostom, za ktorým nasledujú serpentíny ťahajúce sa vyššie a vyššie a vyššie… Do kedy ešte? Pýtam sa sama seba obdivujúc okolité šedé skaly ako z ementálu (jedno z pomenovaní Korziky je vraj i Ostrov deravých skál). Únava a obava z blížiacej sa noci mi dovolí vychutnať si nedotknutosť kaňonu tak na tri štvrte. Vnímam všetko, len tešiť sa už nevládzem.
Pred vstupom do dediny sú serpentíny zvlášť príkre. Z terasy blízkeho hostinca nám na počesť aplauduje „Spolok pasívnych cyklistov“, prizerajúcich sa nášmu trpko víťaznému boju. Nemať jazyk zamotaný v kolesách, asi ho tým domorodcom vyplazím.
Vody len na dne, značky kempu žiadne. Čo teraz? Miestnej ženičky sa pýtame na oboje. Verejná fontána skrytá kúsok nad dedinou nás spasí, čo sa týka tekutín, no ubytovanie sme neporiešili. Tetula nás posiela kamsi dolu, dolu až k rieke, ktorá je teraz asi tak 200m pod nami. Výstupom z nocľažiska späť na cestu by sme ráno stratili minimálne tridsať minút, čo nie je príliš lákavá predstava. Stretáme ďalšiu štvoricu na prechádzke. Spytujeme sa, či by sa dalo za dedinou prespať aj nadivoko. Reakcia: piana. Gestikulujú a rečnia niečo ako: komu tam už len budete zavadzať, nik o vás nebude vedieť…. Len oheň nemáme zapaľovať, a to sme ani nemali v úmysle.
A tak stúpame krížom cez dedinu. Máme za sebou stovku kilometrov, ktoré neboli ľahkými a zajtrajšok vyzerá byť rovnako bohatý. Treba sa poriadne vyspať. Len kde? Myslím, že v týchto chvíľach vôbec nie som tandemovou oporou, ale fakt už nevládzem.

Nakoniec Duški objaví na pastvinách povyše cesty „plácek“, kde nie je príliš veľa pichľavých kríkov a hrboľov. Aj biky sa dajú oprieť. Ostávame tu.

S pohľadom obráteným k svetielkujúcej oblohe sa teraz snažím nemyslieť na odvážnosť nášho rozhodnutia spať mimo kempu. Vnímam len šum ticha, majestátnosť hôr, ich pokoj. Prichádzam divočine na chuť. Spíme bez stanu. Kedykoľvek otvorím oči (a nie je to raz, lebo noc k nám prehovára často), vidím nad sebou veľkolepé predstavenie tisícok hviezd a kozmických dráh. Prepadám sa do ich nekonečnosti a už bez strachu späť do zaslúženého spánku.

Bicykel jazdiaci iba z kopca

 

Ako si tak šľapeme úsek cesty od mora z mestečka Lozari do dediny Belgodere, rúti sa oproti nám dvojica cyklistov na cestných bikoch. Zmocňuje sa ma závisť a čosi ako pocit krivdy. Aj my sa raz dočkáme…určite. Nebudú len druhí nás škodoradostne zdraviť. I my prefujazdíme nadol okolo dajakých nešťastníkov a vychutnáme si ich…
A tak sme sa dotiahli do Belgodere, pod stromami na námestí chytili druhý dych a potom hop sa hej sa – znovu do kopca. Pachtíme a utešujeme sa, že už len zopár kilákov, keď tu… Oproti nám sa závratnou rýchlosťou znova valí dvojica cyklistov. Sakriš, veď to sú tí istí. Ako je to možné? Prečo oni stále veselo z kopca a my stále so zaťatými zubami do kopca? To je nespravodlivé!
A zrazu ma to trklo: „Aha, to sú bicykle, čo jazdia len z kopca!“ Duški sa mi snaží vysvetliť trasu okruhu, ktorým tí dvaja pravdepodobne šli, no ja si hudiem dokola: „Aj ja chcem taký bicykel.“

Konečne sme na vrchu a čaká nás báječný zjazd. Naberáme rýchlosť, ovlažuje nás prúd vzduchu, v ktorom sa moje sny o rozprávkovom bicykli menia na pravdu. Až úplne dolu si uvedomujem, že počas tých 30km „zletu“, sme v opačnom smere nestretli ani jedného cyklistu. Takže naše zázračné biky nám nemohol závidieť absolútne nik.

Ako sme sa prerátali

(Asco dedina – Haut de Asco – pokus o Monte Cinto – Asco rieka*)

 

* podľa môjho dômyselného plánu mala vyzerať trasa tohto dňa takto: Asco dedina – Haut de Asco – výstup na Monte Cinto – Ponte Leccia. Skončilo to trošku inak…

Noc za dedinou Asco bola na jednotku s 1000 *. Ráno už pred piatou zvoní budík. Niečo po šiestej už odhrýzame z 11km porcie stupáku v údolí rieky Asco (pevné raňajky). Na ich konci je kemp, kde zamýšľame kúpiť si čosi pod zub a nechať bicykle. Sme presvedčení, že už odtiaľto sa začína turistická značka na najvyšší korzický vrch Monte Cinto. Kemp nesie rovnaké meno a má veľmi milých majiteľov. V ich malom obchodíku sa spytujeme na bagetu. Vraj je „už na ceste“. Je niečo po ôsmej a kempgazda na ručičkových hodinách ukazuje na cca 8.30.
„No, toľko už počkáme.“ Cesta do kempu bola náročná, a tak nám prestávka príde vhod. V príjemnom ruko-nožnom rozhovore sa dozvedáme, že tu si biky odložiť nemôžeme. Jednak by ich nemal kto strážiť, no a výstup na Monte Cinto začína až o 4km vyššie, spod horskej chaty Haut de Asco úplne na konci údolia Asco.
Bagety meškajú a na nás lezie netrpezlivosť. Kempgazdovi a jeho manželke to neuniká a pozývajú nás na kávičku s typickými korzickými sušienkami. Také akoby pocukrované veľké piškóty s príchuťou anízu a bieleho vína. Pri debate o Korzike a Slovensku dorazia bagety a my s ľútosťou odbrzďujeme stroje. Ako dobre, že stretnutie s človekom v tejto krajine vôbec nesiahlo na jej krásu. Kempľudkovia sú deti divočiny, tak ako by mohli niečo z tej neporušenosti skaliť?

Vydávame sa v ústrety najhorším 4km v mojom cyklistickom živote. Oteplilo sa, čo by ešte nebolo to najhoršie, lebo zhora nám tienia stromy. Ale tá cesta… strach a hrôza. Strmáky, serpentíny, únava, bolesť v kolenách. Nekonečná cesta až do neba. Nedokážem už na nič myslieť, len krútim pedálmi a nesnažím sa dívať dopredu na to, čo ma čaká.
Pripadám si ako vykradnutá schránka bez schopnosti cítiť. Dokážem len zotrvačne vykonávať jeden pohyb. Otázne dokedy.
Duški už „nevládze“ so mnou držať tempo a ujde mi na dajakých 60m. Za môj výkon ma na konci pasuje za „najpomalšie jazdiaceho cyklistu na svete“. Tak stáť na bicykli, ako som to predviedla, vraj nedokážu ani cyklisti dráhari. A ja som šla puknúť od pýchy, že som to celé vyšľapala bez zosadnutia… Voči posmeškom som však momentálne imúnna. Jediné, čo ma trápi je, že máme pred sebou Monte Cinto, ktoré som ja odvážne naplánovala.
Bože, ako sa chcem v takomto stave štverať na 2.700m kopec? Kiežby nám tak nenechali v horskej chate bicykle. To by ma ešte mohlo zachrániť…. Moja nevládnosť naberá rozmery, pri ktorých som ochotná uchýliť sa i ku klamstvu. Napadá ma, že sa pôjdem spýtať na úschovu bikov sama a vrátim sa strašne smutná, pretože: „Bohužiaľ, ale nedá sa…“. Vzápätí si uvedomujem, že klamať sa nemá. Už vôbec nie kamaráta a už vôbec nie vtedy, keď by som mu tým mohla znemožniť splnenie sna. Som odsúdená k nemanipulovaniu.

Ako som si len mohla myslieť, že títo preochotní Korzičania by nám mohli odmietnuť akúkoľvek službu! Samozrejme, že bicykle už odpočívajú v sklade chaty a my sa liepame na kopčisko. Do smiechu mi nie je, ani do rozprávania, ani do turistiky, a tak len zúfalo prepletám nohami a tvárim sa, že to rozchodím.
No, dnes už nerozchodím nič. Budem rada, ak sa s Duškim neposekáme. Samozrejme, že mu moja žalostná technika neunikla, a keď sa ma tretíkrát pýta, či vládzem, musím otvorene priznať, že nie. Hnevá sa na moje falošné hrdinstvo; „batmanské“ plánovanie cesty, suverénne reči, že to musíme zvládnuť, keď to pre Anglánov z kempu v Miomo bola prechádzka. Pri debate nás pristihne staršia pani (taká Mária Magdaléna, len hovorí po francúzsky). Usmeje sa a spýta, či ideme hore. Veľavravne pritom pozrie na hodinky, na ktorých je cca13.00. Dobromyseľne nás upozorní, že nahor sú to ešte štyri hodiny cesty. Je rozhodnuté.
Kotúľame sa dolu, berieme biky a fujazdíme preč. Znova v najväčšej horúčave. Len rýchlo preč spod tej prekliatej hory, ktorá nás takmer pripravila o dušu i pohodu.
Zjazd cez tiesňavu Asco nám všetko vynahradzuje. Bolia ma palce od bŕzd, ovieva fénovo teplý vzduch, počujem burácanie potoka pod nami. Som v obkľúčení moľami rozožratých skál, a takmer sa dotýkam vône borovíc hustej ako závoj. Dlhých 25km odpúšťania Ascu jeho otrokársky prístup, ďakovania za návrat z kratšej cesty a sľubovania si, že sa už nikdy nebudem preceňovať.
Smerujeme na miesto, kde sme predchádzajúci deň trávili siestu a fliačik piesku pri vode vyhlásili za súkromnú pláž. Ostávame aj na noc. Hoci je len skoré popoludnie, pre dnešok stačilo. Kúpeme sa vo vode, zmývame únavu a bolesť v nohách, polihujeme a ja sediac na kameni pri vode píšem denník.

Takmer sme sa zničili, no tá lekcia stála za to. Začínali sme už zabúdať, že sa máme snažiť (s)plynúť, a nie hrabať viac, ako nám je dovolené vziať si. Všetko, čo sa máme dozvedieť, sa dozvieme, čo máme spoznať, spoznáme. Chce to len trpezlivosť, vieru v štedrosť. Piana .
Pri oprašovaní zákonov Korziky zaspávame. Opäť nadivoko.

 

Recept: Cyklisti nadivoko

Suroviny:
2 cyklisti (ak zoženiete viac, môže byť. Menšiu porciu ako 2 však neodporúčame.)
2 bicykle, spacáky a karimatky (alebo toľko, koľko je cyklistov)
marináda – podľa vlastnej chuti

Čas prípravy:
1 deň, alebo podľa výdrže cyklistov

Postup:
Cyklistov vypustíme do krajiny s peknou prírodou a rôznou členitosťou. Necháme ich horlivo bicyklovať, variť sa vo vlastnej šťave, piecť na slnku, dusiť v sparne – až kým nezdivejú.
Zdivených cyklistov k večeru zvnútra naplníme marinádou – Demänovkou (pivom alebo iným obľúbeným nápojom).
Uložíme ich na pokojné a bezpečné miesto mimo civilizácie. Rozložíme karimatky a na ne spacáky, do ktorých cyklistov starostlivo zabalíme.
S tmavou nocou vychádzajú hviezdy, ktorými „pokrm“ dozdobíme, aby vyzeral estetickejšie.
Ak by ste niektorý z krokov prípravy už zdivených cyklistov boli nútení vynechať, ubezpečujeme vás, že budú hotoví aj bez neho.

Prajeme dobrú chuť!

 

V srdci Korziky

(Asco – Ponte Leccia – Corte – údolie Tavignano)

 

Prebúdzanie pri Asco je osviežujúce. Najskôr roztvoríme oči, hneď potom čľupneme do vody, ktorá nám vyspevuje za ušami celú noc, a až potom sa zobúdzame. Niečo po piatej sa kúpeme v číročistom chlade vody a vzduchu a štartujeme nový deň.

O 6.40 vchádzame do mesta Ponte Leccia. Je to široko-ďaleko najväčšie city, no očividne ešte spí. Nádej, že si v nejakom obchode zadovážime raňajky, vyprchala. Máme v zálohe dve posledné müsli tyčinky ešte z domu, a „na nich“ vyrážame na 15km stupák smerujúci priamo do srdca Korziky k mestu Corte. Krajina sa vnára do kopcov. Po stranách sa nám striedavo objavujú oblúkovité mosty pre koľajnice vlaku prechádzajúceho touto oblasťou. Je to hlavná železničná trať Korziky, ktorá spája mestá Bastia, Calvi, Corte a Ajaccio. Spoznávať vnútro Korziky spoza okien tohto romantického vláčika musí byť veľmi pôvabné. Prerušenie jeho cesty kvôli voľne sa pasúcim kravám a ovciam je samozrejmosťou.
Ani výhľad zo sedla bicykla však nie je na zahodenie. Kopce sa zvyšujú, stúpanie pokračuje a my si svojim tempom pomaličky ukrajujeme z kilometrov, ktoré sú pred nami. Dnes toho nie je veľa. Len dosiahnuť Corte, zakempovať v údolí rieky Tavignano vtesnanej do vychýreného kaňonu a celé popoludnie môžeme venovať kúpaniu.
Ostávajú záverečné serpentíny, potom dlhý tunel a sme na vrchole. V doline pod nami leží Corte so svojou kamennou pevnosťou, strmými starobylými uličkami a námestiami. Dobre pamätajú boje, ktoré o mesto zvádzali chamtiví kolonizátori. Vládu nad Korzikou si striedali v priebehu storočí mnohé expanzívne národy. V 18.storočí, počas krátkeho obdobia korzickej nezávislosti, fungovalo Corte ako hlavné mesto ostrova. Je jediným vnútrozemským mestom s pevnosťou. Práve kvôli odolnosti voči mnohým postavám korzických dejín, ktoré sa ho snažili podmaniť. V súčasnosti je Corte známe aj vďaka univerzite, ktorá mu vdýchla nový život.
S vetrom vo vlasoch vchádzame do mesta. Ako na zavolanie nás víta fontána s pitnou vodou. Blíži sa čas obeda a nám škvŕka v žalúdkoch. Rýchlo sa obzeráme po dajakom „supermarché“.
Sadáme si na útulnom námestí so sochou jedného z vodcov národu Korziky k nezávislosti Pablo Paola. Pri chrúmaní čerstvých bagiet so syrom pozorujeme mesto. Poruke sú nie len suvenírové shopy, ale i poštová schránka. Rozhodujeme sa splniť povinnosť voči blízkym v domovine a píšeme pozdravy.
Ja som s korešpondenciou už dávno vybavená, no Duški ešte len rozdeľuje kúpené pohľadnice medzi adresátov. Nemôžem obsedieť, a preto sa vyberám na prechádzku mestom. Kým sa vrátim, budú už pozdravy iste odoslané…
Túlam sa príjemne rušnými uličkami centra mesta a pozorujem dianie navôkol. Všade kaviarničky, patisserie (pekárne / cukrárne), pizzerie a samí kľudní, usmievajúci sa ľudia. Je niečo po jedenástej hodine a človek vôbec nemá dojem pracovného dňa. Terasy sú plne obsadené Korzičanmi vychutnávajúcimi si spoločnosť priateľov, kolegov, detí. Čas akoby stál, alebo mal dovolenku. Ja sa opatrne motám mestečkom a snažím sa zapamätať si cestu späť na námestie Paolo. Vnímam každý záchvev tohto jedinečne všedného predpoludnia. Nasávam históriu i súčasnosť pulzujúcu v srdci Korziky. Rada sa naslepo túlam v cudzích mestách – nikým nepoznaná, akoby som neexistovala. Neviditeľní smú viac, no ja to nezneužívam. Len sa snažím do tej skladačky zapadnúť, byť funkčným farebným sklíčkom. Pomaličky sa vraciam späť k druhej polovičke výpravy.
No hurá! Adresy už sú napísané, ale viac nič. Duški ešte len dumá nad unikátnym znením pozdravov. S prekvapením v hlase sa pýta, prečo som v rámci prechádzky len obišla auto zaparkované poblíž lavičky… Asi by som si musela dať tri kolá okolo Corte, aby som ho našla s napísanými pohľadnicami… A tak dávame hlavy dohromady a spoločnými silami ich dopisujeme a vhadzujeme do schránky. Na námestí by sme kľudne vydržali ďalších pár hodín, no vidina osvieženia vo vodách rieky Tavignano nás ženie do kempu za mestom.
Kemping sa nachádza na poschodiach svahu povyše rieky. Staviame stan a ja sa vyberiem prať.
Je priam šokujúce uzrieť samu seba v zrkadle nad umývadlom. Uvedomujem si, že som sa takmer tri dni nestretla so svojim zjavom. Zvláštne oslobodzujúci pocit. Som to stále ja, len pieh, farby v tvári a svetlých vlasov pribudlo… navonok. Všetko to, o čo som bohatšia zvnútra, mi zrkadlo neukáže. Aký nedokonalý vynález, a v pritom tak diktátorský. No nie tu a teraz.
Popoludnie strávime v objatí údolia Tavignano. Cesta do jeho náruče vedie cez peklo rozpáleného zrázu, ktorým musíme zísť. Roklina vytvorená tokom rieky je hlboká a úzka. Z chodníka sú dobre viditeľné oblé balvany pod rýchlou vodou i naokolo stojace útesy hôr. Kdesi ďaleko v nich Tavignano pramení. Na horúcich skalách pri rieke oddychujú domorodci. Berú pohodu dosť adrenalínovo. Miestna omladina bez mihnutia oka skáče z vysokých skál priamo do hlbín (či plytčín?) riečky.
My sme kúpanie poňali menej akčne: našli sme si plne autonómnu zátoku s velikánskymi skalami, dostatočne hlbokou vodou na plávanie a kúskom tieňa (keby nás náhodou hľadala solárna psychóza).
Počuť len spev vody, cítiť jej sálajúcu vlahu, vôňu macchie a zhora na nás padajú obrazy hôr.
Takto nejako to musí vyzerať v raji…
Striedavo sa kúpeme a slníme. Ja píšem denník a dokážem na tvrdých skalách i zaspať. Sme tu sami. Okolo neprechádzajú davy turistov, a tak je celá tá nádhera aspoň na pár vzácnych chvíľ naša (nik iný sa sem už okúpať nepríde – nepísané pravidlo korzických riečnych tôní). Tomuto vravím nerušená dovolenka.
Pokročilý čas nás súri vrátiť sa do kempu. Máme pred sebou ešte varenie večere a potom party s korzickým vínkom. Šplháme sa späť do civilizácie. Po ceste neodoláme ovlaženiu sa v úseku rieky kúsok od kempu. Tok je tu široký a hlboký, takže sľubuje kvalitný plavecký zážitok. Voda je však nenormálne studená. Podstatne viac ako hore v našej zátoke. Teraz už chápeme, prečo všetci dospeláci sedia na brehu rieky. Len decká bez pudu sebazáchovy vydržia v týchto kockách ľadu viac ako tri sekundy. Ale ja si zaplávam a stihnem sa aj zahrať s miestnym loveckým psom venčiacim svojho majiteľa. S fialovými perami prichádzame do kempu.
Deň vrcholí prípitkom. Po smrtonosnom včerajšku mal byť dnešok relaxom tela i duše, doplnením energie a pozitívna. Všetko, čo sme si od neho predsavzali vziať, nám dal, a to štedrým priehrštím.

 

Homo Korzičan

 

Vždy som brala Korziku ako trvalú a logickú súčasť Francúzska. Napoleón, najznámejší rodák z Korziky, bol pre mňa rovnako Korzičanom ako Francúzom. On to celé pokazil, poplietol ma.
Pri štúdiu histórie ostrova, no najmä v živom kontakte s jeho obyvateľmi som pochopila, že Korzika je Korzikou. Od nepamäti si na ňu brúsili zuby Gréci, Etruskovia, Kartáginci, Saracéni, Maurovia, obyvatelia talianskej Pisy, Janovčania, Francúzi. Posledným menovaným grécka kráska „Kalliste“ zostala. Korzičania sa však dodnes nezmierili s nadvládou. Neustále sa snažia osamostatniť, no zatiaľ neúspešne. Svet ich vďaka Napoleónovi úzko spojil s Francúzskom. Presvedčiť ľudí, že malý veľký generál v tomto ohľade vôbec nie je smerodajný, dá asi dosť práce.Najdlhšie sa tu rozťahovali Francúzi a Taliani, a preto je terajšie obyvateľstvo viac-menej ich mixom. A mixom takým, že i fenomenálni genetici by sa mali čo učiť.
Korzičania sú národ hrdý, sebavedomý, sebestačný. Nepotrebujú návaly turistov devastujúcich ich krásnu domovinu. Obetovali im pár prímorských stredísk a zvyšok nechali svojej prirodzenosti. Nepredávajú poklady svojej zeme. Kto chce, nájde zázraky vnútrozemia a panenskosť prírody sám.
Korzičania servírujú obed len na poludnie. Ak sa chcete v reštikách najesť mimo tento čas, máte smolu. Neviete, kedy normálni ľudia obedujú? Treba sa najesť vtedy, kedy s tým kuchári a čašníci rátajú. Večeru dostanete až po siedmej a medzitým, nech sa páči: káva, víno, nealko. A aj blahosklonné sprepitné im môže byť ukradnuté. To je pod ich úroveň.
Korzičania sú vzácne nepredajní. Vlastná im je francúzska nonšalantnosť, elegancia, úroveň. Korzičania jednoducho majú svoj štýl. Na druhej strane je ich taliansky temperament, otvorenosť, benevolentnosť. V očiach na hrdo vztýčenej hlave zapaľuje ohníky, na tvári rozlieva široký úsmev.

Korzičania si vzali z mentalít Talianov a Francúzov to najlepšie. Oslobodili sa od francúzskej pýchy a povýšenectva, talianskej hlučnosti a neporiadnosti. Vznikla z nich neopakovateľná zmeska pohoďákov vedomých si svojich práv; statočných ľudí vážiacich si slobodu; priateľských elegánov, pre ktorých ochota a pomoc blížnemu nie sú pojmy neznáme.
Stretnutie s originál Korzičanmi bolo pre nás vždy jedinečným zážitkom. Najskôr sme nerozumeli, prečo sú tak chorobne neambiciózni, ľahostajní voči turizmu. Veď keby chceli, na ostrov sa dá prilákať niekoľkonásobne viac konzumných dovolenkárov. No oni evidentne nemajú záujem. Ani za cenu prílevu kapitálu, investícií. Kto má skutočný záujem, bude objavovať to, čo môže Korzika ponúknuť i bez jej lacného „pretŕčania sa“ a priehľadnej reklamy.
Asi začnem skúmať, či na Korziku nesiaha aspoň kúsoček mojich koreňov. Ak náhodou áno, bude to tá najúčinnejšia injekcia odvahy v plávaní proti prúdu komerčnosti dnešného sveta. Napriek všetkým snahám ubrániť sa mu, sem – tam ma predsa len so sebou stiahne.

 

Beztiažová Scala de Santa Regina

(Corte – Castirla – Calacuccia – Lozzi)

 

Ráno opäť nepočujem zvoniť budík. Duški mi dáva digitálky priamo k uchu, no ja sa vždy zobudím až na jeho naliehanie. Neviem, možno tunajšia klíma zvlášť priaznivo prehlbuje môj spánok. Alebo že by to včerajšie víno?
Vstávame, umývame sa a pakujeme veci na bicykle. Čaká nás trasa ani nie tak náročná na dĺžku, ako skôr na terén.
Aby to celé nebolo moc jednoduché, dostávam bezprostredne po odchode z kempu defekt (prekliate tŕne korzických gaštanov!!!). Duški sa chopí činu a o pár minút pokračujeme v ceste. Stále sme v tieni priľahlého svahu a cesta je o to znesiteľnejšia. Asi po hodine sme na vrchu kopca a mesto máme ako na dlani. Nasleduje 9km zjazd do mestečka Castirla. Cesta je kľukatá, lemujú ju občasné kamenné obydlia a starý kostol – kaplnka st. Michelle. Údajne sa pýši historickými freskami, no my sa pri nich nezdržiavame. Zjazd je na to príliš neodolateľný.
V Castirle odbočujeme na cestu údolím rieky Golo. Cesta prechádza popod horský masív mestom Calacuccia, kde Golo vyteká z vysoko položeného jazera. Dnešným cieľom je dedina Lozzi zopár kilometrov nad mestom Calacuccia. Odtiaľ vedie trasa na zatiaľ nepokorený Monte Cinto. Naposledy nám odolal, no my mu to len tak ľahko nedarujeme!
Z Castirly je to do Calacuccie 16km stúpania naprieč stržou s riekou Golo na dne. Stavitelia tu zázračným spôsobom postavili cestu, ktorá akoby porušovala zákony gravitácie. Jej meno je Scala di Santa Regina. Navlieka sa do údolia ako šnúrka do tenisiek . Tvári sa ako pierko, no to iba klame telom. Zdolať ju je riadna fuška. Chránená je smiešne nízkym kamenným múrikom, cez ktorý prepadnúť nie je žiadne umenie.
Zmocňuje sa ma pocit rozplynutia. My touto krajinou neprechádzame, ale sme jej súčasťou. Nezavadziame, nič nekazíme, nikoho nerušíme. Prírodu nevnímame zvonka, ale zlievame sa s ňou v jednu hmotu. V údolí rieky Golo sa rytmus srdca zosúladí s pulzom krajiny. Otvárajú sa všetky cievky a póry a v tom ucítite, ako telom preteká tá istá životodarná tekutina, z ktorej žije všetko navôkol. Pocit beztiaže…
Nestretáme takmer žiadne autá. Možno kvôli skorému času, možno kvôli víkendu, v každom prípade nám to len vyhovuje. Ako všade inde, i tu majú šoféri vo zvyku pred každou neprehľadnou zákrutou (a na Korzike sú, zdá sa, iba také) zatrúbiť. Pre cyklistu to nie je nič príjemné. Ale dnes sme od týchto šokov oslobodení. V tichu údolia sa kocháme romantikou cesty, ktorá akoby nepochádzala z dielne človeka.
Na neúprosné škvŕkanie v žalúdku zastavujeme pri opustenom statku, kde raňajkujeme. Zo zanedbanej záhrady sa na nás škodoradostne vyškierajú zrelé marhule. Ako dezert by nemuseli byť zlé… Žiaľ, záhrada je nedobytne ohradená. Jediné, čo je na dosah ruky, sú figy zo stromov pri dome. No tie sú uvädnuté, trpké a suché. Ich nepríjemná chuť nám ostáva dlho na jazyku. To máme za trest, že sme pomysleli na zakázané ovocie!
16km ubehlo ako mávnutím čarovného prútika a my vstupujeme do Calacuccie. V samoške si kupujeme poživeň na najbližšie dva dni. Je sobotné poludnie a my sa skôr ako v pondelok na obed k žiadnemu obchodu nedostaneme. V štedrom tieni lipy si dáme krátku pauzu, po ktorej sa vydávame na posledné kilometre do kopca.
S vyplazenými jazykmi a dušou na nich sa vyškriabeme až ďaleko za dedinu, kde si bratsky nažívajú dva kempingy. Rozhodujeme sa pre ten, ktorý sa v mojich predstavách zhoduje s obrazom Getsemanskej záhrady. Takto nejako ju mám vysnenú. Košaté koruny jedlých gaštanov na stupňovitej trávnatej ploche poskytujú chládok. Ich vypílení súrodenci slúžia ako stolíky, čí stoličky. V tomto kempe plánujeme prenocovať dve noci, a tak si na výbere miesta dávame zvlášť záležať. Takmer hneď po rozložení stanu zaspávame. Bolo toho dosť. Stačí zopár minút a hneď sa cítime lepšie. Hor sa vykúpať v „blízkom“ potoku L´Ercu. Domáci nám povedali, že k toku je to tak dvadsať minút cesty (cha-cha). Nechávame sa oklamať a podnikáme dvojnásobne dlhý zostup dole strmým svahom k divokej rokline L´Ercu. Ale je to zážitok.
Štrngáme si s L´Ercu na privítanie. Nechávame sa opiť tichom a samotou, ktoré sú tu hmatateľnejšie ako kamene v rieke. Ten prípitok má grády…
Dnes ideme spať skôr ako inokedy. Na zajtrajšok musíme byť úplne fit. Čaká nás odveta s Monte Cinto. V prvom kole nad nami zvíťazil, no hra sa ešte neskončila… Bohatší o predtým postrádaný rešpekt a lepšie psychicky pripravení na neľahkého súpera lezieme do stanu.
I keď zajtra bicykle neuvidíme, určite to nebude deň z kategórie nenáročných.

 

Korzická tajná služba

 

Podrobnejšie už bola reč o korzickej flóre a jej vôni. Nezanedbateľnou však ostáva i fauna, ktorú možno rozdeliť na niekoľko skupín: hmyz, plazy, ryby, cicavce, vtáky.
Proti hmyzu sme dňom i nocou bojovali spoľahlivým autanom. Myslím, že relatívne úspešne. Cicavce a vtáky nám boli večným zdrojom údivu a ukážkou živej slobody. Tak blízko k nim a ich spôsobu života sme asi ešte neboli.
Najzáhadnejšími sa javili práve plazy. Boli nám neustále v pätách.
Na Korzike funguje niečo ako tajná pozorovacia služba. Jej vernými služobníkmi sú „všadesavyhrievajúce“ jašteričky. Nevidíte ich, teda určite nie skôr, ako oni vás. V dojme úplnej samoty zrazu začujete šuchot spôsobený rýchlym pohybom, a ak máte šťastie, uzriete i konček chvosta ukrývajúceho sa člena „korzickej kontrarozviedky“. Mali sme pocit, že nás v kuse sledujú – každý náš krok či šliapnutie do pedálu.
Na chrbtoch majú kľukatú vzorku, každá z nich by sa vmestila do dlane, bežia rýchlo ako blesk a sú absolútne neškodné. Osobne bojujem s odporom voči plazom, no proti korzickej tajnej službe prechovávam skôr sympatie. Kdekoľvek sme zastavili a cítili sa ako Robinsoni, vždy sa ozval známy šelest a mihol vzorkovaný chvostík. Verím, že ak by sme sa, nedajbože, niekde na Korzike stratili, tajná korzická služba by nás vystopovala a včas dala kompetentným vedieť, že sme v núdzi. Drobné vrtké stvorenia. I keď sa nepýšia neodolateľným pôvabom, sú milé. A hlavne, ak aj nepomôžu, tak určite neublížia.

 

Dobytie Monte Cintu

(Lozzi – Monte Citu)

 

Dnes „tiahneme do bitky“ s najvyšším vrchom ostrova Korziky Monte Cinto (viac sa nám páči nárečové „Cintu“). Budem úprimná – bojím sa. Monte Cintu bol zatiaľ jediným kopcom, na ktorý sa mi nepodarilo na prvýkrát vyjsť. Nevravím, že som ktovieaká turistka, ale zatiaľ som každú túru zvládla bez výraznejších komplikácií. Po poslednej skúsenosti sa mi Cintu zdá byť priam nedosiahnuteľný. Zmocňuje sa ma dosiaľ nepoznaný rešpekt, obava zo zlyhania. No na druhej strane si nedokážem predstaviť, že by som sa opäť musela vracať z polovice cesty naspäť. Ani za svet! Až taká padavka predsa byť nemôžem…

Mladí kempgazdovia nás upozorňujú, že máme rátať s túrou o dĺžke desať hodín: päť hodín nahor a päť nadol. Aj počasie v tých výškach môže nepríjemne prekvapiť. Vyzbrojujeme sa nepredstieranou úctou voči horám, dôverou v ochranu tých čo nás strážia (tam vyššie ako Monte Cintu) a, samozrejme, pršiplášťami.
Budík sa rozdrnčí o piatej. Dnes si treba pohnúť. Najneskôr o pol šiestej musíme vyraziť. Ak totiž rátame, že cesta bude naozaj trvať desať hodín, tak je nevyhnutné zvládnuť prvých päť náročnejších pred páľavou poludnia.
Je šero a kemp hlboko spí. Až na nás a jedného mladého chlapca, ktorý polospiaci balí ruksak s úmyslom výstupu na Monte Cintu. Cítiť z neho rovnaké vzrušenie ako z nás.
Potrebujeme hlavne veľa vody (po ceste ju zrejme nebude kde doplniť), opaľovací krém, niečo na hlavu proti úpalu a hlavne dostatok odvahy a odhodlania.
Východ slnka sledujeme z prvého úseku cesty – poľnej a krivoľakej. Božské ticho, ani lístok sa nepohne… Kto by si už len trúfol ničiť tento krehký kľud národného parku? Aj my sa rozprávame len pošepky, aby sme nič nepokazili, nevyplašili… Keď však okolo nás prebehne druhé auto s pražáckou ŠPZ, pochopíme, že každé posvätno má svojich przniteľov.
Kráčame a stúpame a dýchame a kocháme sa. Prašný chodník vystriedali strmšie cestičky pomedzi macchiu vedúce stále bližšie k úpätiu vrchu. Poslednou stopou civilizácie je kamenný prístrešok zvaný Refuge L´Ercu. Chajda zo šedých kameňov, ktorá má slúžiť ako útočište pre vandrákov, skrýša pred zlým počasím, prípadne nocou. Za sebou už máme dve hodiny výstupu. Slnko vyplávalo nad kopce a chystá sa rozžeraviť svahy bez stromov. Dúfame, že nemá v úmysle nás na nich upiecť.
Stúpanie sa priostruje. Spod nôh sa stráca akýkoľvek život. Už len skaly, prach a čisté nebo nad tým všetkým. Prevýšenie sa s každým krokom zväčšuje. Refuge je už hlboko pod nami. Stále však nevieme, ktorý zo skalných obrov je náš Monte Cintu. Postupne sa z turistov stávajú horolezci. Nechce sa mi veriť, že do tohto terénu má prístup ktokoľvek. Nie sú tu žiadne reťaze, rebríky. Človek sa musí spoľahnúť len na silu vlastných rúk, nôh, existenciu prírodných schodov, výklenkov a záchytných miest na správnych miestach. A oni tam vždy sú – veď ako inak.
Sme na ceste už štyri hodiny a mne sa vidí, že každú chvíľu by sme mohli byť v cieli. Omyl, tento vrchol ešte nie je Cintu. Ešte pár dlhých krokov, hlbokých nádychov, záberov rukami a je to tu.
Hodiny ukazujú 10.30. Dokázali sme to!!! Dobyli sme Monte Cinto (2.706m n.m.)!!! Odmeňuje nás pocitom víťazstva nad ním i sebou samými.
Skýta nekonečné výhľady do diaľok i hĺbok. Dovidíme dokonca až na more, i keď sme v úplnom vnútrozemí ostrova. Pod sebou máme maličkú bodku chaty Haut de Asco, na ktorú nemáme najlepšie spomienky. Slnko je žiarivé, vzduch riedky a nám sa z tej kombinácie akoby čistia hlavy. Človeku sa chce lietať, zakrúžiť nad krajinou, ktorá sa zmenila v priepasť a zosadnúť niekam, kam sa dá dostať iba vzduchom.
Na vrchole sa stretáme s ďalšími turistami. Z každého sála pocit zadosťučinenia: Oplatilo sa! Fakt, že sme tu až na druhý pokus, pridáva méte na hodnote.
Chvíľu sa na vrchu zdržíme, doplníme tekutiny i energiu a vyberáme sa na cestu späť. Cesta nadol vedie iným smerom. Mali by sme ísť okolo plesa Lac de Cintu. Je položené kúsok poniže, no nevidno ho. Trasa je značená červenými bodmi na skalách a kamennými mužíkmi (hŕbky kameňov poukladaných na seba a vytvárajúcich malé pyramídy). Na prvom úseku je značka takmer na každom metre. Potom na každých dvadsiatich metroch, postupne sa vytráca úplne. Zato kamenných mužíkov pribúda stále viac a viac. Akoby tu nastala ich populačná explózia. Sú rozostavaní na všetky smery a úplne nás poplietli. Motáme sa, schádzame jednou cestou, vzápätí zisťujeme, že to nie je tá pravá. Vraciame sa pár metrov nahor a odznova.
Z blúdenia som už úplne unavená. Rozhosťuje sa vo mne zvláštny mier. Nerozumiem, prečo sa Duški tak rozčuľuje. Veď je nám dobre. Máme úžasný výhľad, dokonca i Refuge je ako na dlani, tak sa predsa nemusíme ničoho báť. Cestu k chate vidíme, musíme ju teda i nájsť. Sedím si na skale a je mi dobre.
Blúdime už niečo vyše hodiny a stále sme v rovnakej nadmorskej výške. Spoločnosť nám robí starší manželský pár Korzičanov. Pán vie slušne po anglicky a tak si sním vymieňame názory, kadiaľ asi cesta pôjde. Je fajn nebyť tu úplne sami. Pridáva to na istote – teda mne. Duški s prehľadom horského vodcu nakoniec správne volí taktiku schádzania po kamennej súti a nie skalách. Dostávame sa nižšie, až narazíme na správnu cestu s jedinou kolonádou kamenných mužíkov. Lac de Cintu sme síce nenašli, no aspoň že zo strmín sme už von.
Kráčajúc po chodníku vedúcom k chalúpke Refuge, dostávam od Duškiho lekciu z rozmýšľania po vysokohorsky. „Sya, vidno, že si nikdy nečítala žiadnu knihu o horských výpravách.

Je bežné, že horolezci majú svoj tábor priamo pred sebou, no už nikdy sa doň nemusia vrátiť. Tebe vôbec nenapadlo, že by sme tu mohli ostať úplne odrezaní na úseku strmých skál, z ktorých sa nedá zliezť?“
„Nie, nenapadlo. Ja som si bola istá, že cestu nájdeme. Veď sme ju celý čas videli…“
Odborne sa vraj môj stav mysle nazýva „pokojom nič netušiaceho“.
Požehnaná nevedomosť. Dá sa s ňou príjemne prežiť beznádejné poblúdenie v horách a ktovie čo ešte. Keď zistím, dám vedieť.

V právoplatnom „pokoji uvedomelých“ sa dostávame späť na kľukatú cestu vedúcu až do kempu. Pravdupovediac, dolieha na mňa únava celodenného pochodu, pália ma nohy a zahmlieva sa mi pred očami. Už nech sme v kempe.
Túra nám trvala viac ako desať hodín. Teraz si už definitívne môžeme povedať, že sme to zvládli. Monte Cintu sme pokorili. Stúpa nám sebavedomie a mne horúčka. Duški mi s rukou na čele dobromyseľne radí, aby som radšej nešla do stanu. Čo ak by sa náhodou odo mňa podpálil… Acylpyrín a voda to rieši.
Mne teda nie je najlepšie, ale zdá sa, že aj Duškimu slnko uškodilo. Rozhodol sa, že skočí pozrieť do Calacuccie, či nie je otvorená samoška (???) Na zajtrajšie náročné predpoludnie máme len pár sušienok. Obdivujem ho. Do Calacuccie je to asi 7km a celé z kopca, t.j. späť stupák ako hrom. Ale keď sa na to cíti…

Ja zmorená ležím pod gaštanom a čakám, kým sa mi prestane krútiť svet. Je to ako oneskorené zatočenie hlavy z výšok. Príjemný pocit – povznášajúci. Plní sa mi sen o lietaní.
Ale lieky zaberajú a ja zosadám späť na zem. Z bizarného kolotoča sa vraciam tam, kde sa treba umývať, jesť, chodiť po vlastných…. Kradnú mi krídla, škoda…
Duški sa vrátil z „nenákupu“ totálne zničený, no napriek tomu dostal fantastický nápad. Čo tak ísť dnes v kempe na večeru? Je predsa nedeľa a zaslúžime si odmenu za podaný výkon. A tak robíme za týmto dňom slávnostnú bodku.
Kapitola zajtrajška zaváňa živicou, horským priesmykom a opäť morom. Tento raz ju ale budeme čítať znova z asfaltky v sedle bicyklov.

 

Korzika – Liberta

 

Slová ako „voľnosť, nedotknutosť, divočina“ sú na týchto stránkach skloňované často. Nie je to náhodou. Verte, že ak by som našla iné pojmy vystihujúce to, čím je Korzika neopakovateľná, použila by som ich.
Je paradoxné, že práve ostrov, ktorý je synonymom neporušenosti a slobody, nie je nezávislým. Avšak iba oficiálne. V skutočnosti nikdy nikomu nepatril (iba ak sebe). A najmä vďaka sebe a svojim obyvateľom má to, čo má. O inšpiratívnom charaktere národu Korziky som sa zmienila v inej kapitole. Pre plastickosť a úplnosť obrazu krajiny je veľmi dôležité opísať i život zvieracích obyvateľov Korziky, konkrétne kráv a prasiat.
Vlani vo Švajčiarsku som mala pocit, že vyrovnanejšie tvory, ako tunajšie kravy, som nevidela. Omyl, ich korzické sestry sú ďaleko slobodnejšie a tým i šťastnejšie. Poviete si: čím už len môžu byť kravy neobyčajné a nezávislé? Nuž tým, že sa pasú všade, úplne všade. A vždy bez reťaze, bez ohrady, bez maštale. Každá má síce na uchu visačku s číslom, no zjavne sa do nich nik nestarie, aspoň nie v lete. Čo je najdivnejšie, bezstarostne sa prechádzajú popri (niekedy i po) vedľajších (niekedy i hlavných) cestách. Čuduj sa svete, dopravnú kolíziu nikdy nespôsobujú. Na to sú príliš inteligentné.

Bdelé či driemajúce vkuse žviachajú a neboja sa ani čerta. Veď ako inak by si mohli pri sebe nechávať i svoje deti – ušaté teliatka s takým nevinným pohľadom, že ich máte chuť vystískať. Pravdu povediac, pri prvých stretnutiach som vždy ostražito pozorovala, či sa po mne dajaká rohatá potvora nerozbehne. Ale márne strachy. Kto by už len za mnou bežal… Kravy tu majú postarané o lepšiu zábavu. Musia hľadať potravu, ktorá je zrejme jediným, čoho nemajú nazvyš. Ale oni vytrvalo obhrýzajú všetko, čo im pod pysk príde. Trčia im rebrá a panvové kosti, no na elegancii im to vôbec neuberá.
Nezabudnuteľné sú stretnutia s voľne sa pasúcimi kravami takmer vo výške 2.000m n. m. Ako vy ste sa sem dostali, kamarátky naše? Malé teliatka tu s mamkami okusujú, ako chutia tŕne na jazyku a sloboda vysoko v horách. Sú krotké a v očiach majú priam dokonalý pokoj a melanchóliu. Zjavia sa znenazdajky. Niekedy sa ich dokonca zľakneme. Zato oni nás nikdy. Korzika, ako ty to robíš, že bezbranné bytosti zbavuješ strachu z ľudí? Alebo skôr ľudí zbavuješ pocitu prevahy nad slabšími?
Zaujímalo by ma, ako si ich majitelia z týchto koncov sveta na jeseň pozháňajú späť domov. Prípadne, či ich niekedy vôbec niekto podojí. Nedozvedela som sa, ako sa kravky o svoju užitočnosť delia s človekom. Ak by však neprinášali osoh, či boli na príťaž, iste by nimi Korzika nebola celá obsypaná.

Ešte viac ako kravy nás vedeli prekvapiť divoké korzické prasiatka. Nemôžem ich volať „divé svine“, lebo to mi pripadá, akoby som hovorila o diviakoch. „Divé prasce“ to tiež nie sú oni. Na to sú príliš milé.
Nenájdete ich všade – iba v hornatom vnútrozemí. Tu si nažívajú v malých hlúčikoch a celý svet im môže byť ukradnutý. Vrátane ľudí a civilizácie. Ani nás nevnímali, keď sme okolo nich bicyklovali. Špacírujú sa s rypákmi strčenými v lístí a ihličí, prípadne spia a zo sna sem–tam zakrochkajú.
Nie sú to žiadne mľandravé hory ružového pudingu. Nechýbajú im vyšportované nohy, úzke brucho a sfarbenie od šedoružovej cez sivú, hnedú až do čierna.
Vždy, keď som ich zazrela, potešila som sa ako dieťa v zoologickej záhrade. Prasiatka mi pripadali ako chodiace talizmany. Boli mi posilou vo viere, že v krajine, kde nik neublíži nemým tváram, nemôže sa ani ľuďom s dobrým úmyslom nič stať. Keď sa tvárili tak ignorantsky, chcelo sa mi na ne zakričať: „Ste predsa divé, tak sa aspoň trochu bojte, buďte plaché!“. Iste by to bolo márne. Mám podozrenie, že všetky tieto tvory majú na očiach zvláštny filter, cez ktorý nevidia žiadneho človeka. A možno ich pohoďáckosť vyplýva z vedomia, že im nik nemá vo zvyku ubližovať.
Korzičania a korzickí diví bravkovia si zjavne spolunažívajú v mieri podľa kréda: „Ži a nechaj žiť“.
Želala by som si, aby na Korziku nikdy neprišla invázia zakáľaniachtivých mäsožravých ľudí, ktorí by sa pokúsili prebiehajúcu rozprávku o tisíc prasiatkach ukončiť inak, ako happy endom.

 

Čo sa nám snívalo cestou cez Col de Vergio

(Lozzi – Col de Vergio – Evisa – Porto – Piana)

 

Po životnom výkone v súboji s Monte Cintu sme zaspali tvrdým spánkom spravodlivých. Čo sa nám snívalo túto noc, si nepamätáme. Ale to, čo sme zažili nasledujúci deň, nám pripadalo ako súvislé 14hodinové snívanie. Z neho sme sa prebrali až večer, tesne predtým, ako sme zasa zaliezli do spacákov. Veľakrát sme si náš spoločný celodenný sen prehrávali a rozprávali sa o ňom. A o čom vlastne bol?

Nad našou Getsemanskou záhradou svitá. Cyklo-vandráci majú budíček. Po dvoch dňoch balia stan a sedlajú svoje verné tátoše. Čaká ich najskôr 7km zjazd do Calacuccie a potom 23km do kopca na najvyšší priesmyk Korziky zvaný Col de Vergio (1446m n.m.). Vo sne obaja cítime pokoj, ktorý tak náročnej etape väčšinou nepredchádza. Sme pripravení na najhoršie. Možno i preto nás všetko čo nasleduje, privádza do nadšenia a úžasu.

Cesta z Calacuccie sa vlnito tiahne údolím pomedzi kopce. Už sa na nás netlačia tak nástojčivo, ako tomu bolo v tiesňavách Asco, či na Scala di Regina. V tejto širšej optike zachytávame žlto-šedé horské pásmo s Monte Cinto a dávame mu zbohom. Ihličnaté lesy okolo nás postupne vytvárajú súvislý tunel a nádherne voňajú. Akoby sme boli v Tatrách. Vietor ani slnko sa ešte nestihli prebudiť, a tak bojujeme iba a iba so stúpaním. Súvislým, dlhým, no pomerne prijateľným.
Prichádza jedna z najfantastickejších častí sna. Vchádzame do kraja, ktorého hlavnými obyvateľmi sú divé prasiatka. Zrejme sme sa ocitli v ich kráľovstve. Ani sa len neunúvajú otvoriť oči, či otočiť za nami hlavu, keď okolo nich bicyklujeme. Prečo by sa však mali strhávať? Veď sú doma. V ich panstve platia ich zákony a všetky sily sa pospájali na ochranu pred akýmkoľvek nepriateľom. Ľudia sú tu prišelci a správajú sa divne: chodia na akýchsi smiešnych strojoch. Normálne je chodiť tu po štyroch, ostošesť sa vŕtať nosom v zemi a krochkať blahom pri všetkom. Pekná zem, taká „salámistická“. Odporúčame navštíviť!
Cez „Čuníkovo“ sa šplháme stále vyššie a vyššie. Zrazu les končí a my sa ocitáme na návrší s veľkým dreveným krížom, monumentálnou bielou sochou ženy a tabuľou so slávnostným nápisom „Col de Vergio 1.446m n.m“.
Vidno, že je to len sen. V skutočnosti by som iste vypľúvala to, čo mi zostalo z duše a nahlas kričala: „NO KONEČNE!“. Vo sne však neveriacky točím hlavou a vravím: „To sme už naozaj tu? Nejako rýchlo a hladko…“
Prichádza želanejšia časť cesty. Kľukatý, dlhý a úplne zimomriavkový zjazd. Kopíruje okraj kaňonu Gorges de Spelunca. Je to znova cesta bez gravitácie. Vynáša nás ponad bezodné kotliny, približuje na dosah príkre svahy… Prežívame cyklistickú nirvánu dlhú 34km.
Neverím (ani v tom sne neverím), že ja – „človek milión“ – letím naprieč touto čarovnou krajinou… Otváram ústa od úžasu. Oči sa mi idú vykotúľať z hlavy, ako sa snažím nimi zachytiť každý detail a v pamäti si uchovať všetko, čo ma oslovuje.
Po prvých desiatich kilometroch sa zastavujeme v horskej dedine Evisa a doprajeme si raňajky kráľov. Kocháme sa pohľadom do hornatých diaľok, ktorý máme po celý čas pred sebou. Všetko je dokonalé, no vôbec nie dokonané… To je to, čo sme v našom sne pochopili. Tu ešte dielo vzniká, Tu cítiť prebiehajúce vrásnenie, eróziu pôdy, pohyby vzduchu, vody, všetkých živlov zohraných do symfónie znejúcej pod taktovkou Tvorcu.
Na úplnom konci vysnenej cesty je more a mestečko Porto. Strážia ho dve veže stojace nad zálivom. Porto je neveľký prístav so stredomorskou atmosférou: plachetnice, korzo s nespočetnými obchodíkmi a terasami kaviarní. Oddychujeme a v tieni prečkávame páľavu poludnia. Sen sa akoby zastavil.
Pokračuje neskoro popoludní. Sadáme na bicykle a odhodlane sa vydávame do strmého svahu dlhého 11km. Ak môj spánok niekto sledoval, iste by potvrdil, že v tejto časti som sa riadne zmietala. Už som si myslela, že to nedosnívam. Ale podarilo sa.
Serpentíny nás dovedú do úchvatného „chrámu“ tvoreného červenými skalami. Les Calanches. Jedno z najmonumentálnejších miest na Korzike.
Obkľúčili nás sochy skamenených rozprávkových bytostí. Nad nami sa vypínajú piliere a klenby prírodnej katedrály. Ak by sme z nej chceli uniknúť, niet kam. Stačí jeden mylný krok a zrútime sa do hlbokej rokliny s pascou tvrdých kameňov a morských vĺn na dne. A tak v úcte a bázni prechádzame naprieč týmto umeleckým dielom.
Autor Malého princa Sain-Exupéry o Korzike povedal niečo, čo sme v Les Calanches zaliatych svetlom zapadajúceho slnka pochopili:
„Korzika? To je ružový kameň hodený do Stredomoria.“
Pred nami je už len pár kilometrov, na konci ktorých čaká nocľah v dedine Piana. Jediný kemp je skrytý mimo hlavnej cesty. Zvoníme pri dverách majiteľa a ….

Tu sen končí. Súčasne sa prebúdzame na stretnutie s človekom. Táto cynická ľudská bodka sa nám stala nočnou morou. Prečo, to sa dočítate o pár riadkov nižšie. Našťastie, ani tomuto poslednému zlému človeku na Korzike sa nepodarilo siahnuť na čaro dosnívaného.

 

Posledný zlý človek a hlúpy pes na Korzike

 

V nasledujúcich riadkoch čiastočne potriem úvahy o inteligencii a priateľskosti korzického národa i živočíšstva. Výnimka potvrdzuje pravidlo. Nebyť tmy, nikdy by sme nepoznali skutočný dar svetla. Podobne tomu bolo pri nasledujúcom príbehu, ktorý nadväzuje priamo na moment prebudenia z predchádzajúcej kapitoly.
Stojíme obaja pred dverami majiteľa kempu v dedine Piana. Otvára nám počerný, nie príliš priateľsky vyzerajúci chlapík. Okrem toho, že je ovešaný zlatými reťazami s príveskami v tvare ostrova a hlavou Maura veľkými ako dlaň, nemá na sebe takmer nič. Pregĺgam rozpaky a pýtam sa čí speakuje po anglicky. S arogantným „of course“ odpovedá a vyzýva ma k chvíľke strpenia. Mám divný pocit, no zatiaľ nič nevravím. Duški pri komentovaní zlatníctva na krku muža prichádza s dedukciou: „Buď je to zarytý národniar, alebo s Korzikou nemá nič spoločné.“ To druhé je pravdou. Bezpečne to bol dajaký zbojník prisťahovalec.
Keď po chvíli vyjde z domu, je už aspoň oblečený, i keď slušnosť si so sebou zjavne nevzal. Pri otázke ceny kempu vysolí cifru, s akou sme sa zatiaľ na Korzike nestretli. Nemieni s nami diskutovať, či je táto cena platná, i keď nerozložíme stan (obyčajne sú v kempingoch osobitné ceny na osobu a na stan). Podrobne, ako nesvojprávnej, mi vysvetľuje, kde sú v kempe sociálne zariadenia, kde je vhodné postaviť stan, aby naň ráno svietilo slnko, kde máme vyniesť odpadky.
Zdôrazňuje pokyn o odpratávaní zvyškov z potravy, nakoľko chce „svoj kemp – svoj hrad“ uchrániť pred rojmi mravcov.
Spočiatku sa snažím tváriť prívetivo, priateľsky. Kladiem doplňujúce otázky, na ktoré on s čistou aroganciou odvŕka a medzi riadkami cítiť nevypovedané: „ …dajte mi pokoj, vy úbožiaci. Môžete byť radi, že Vás tu trpím…“. V jeho akcente cítiť slovanskosť. Bezpochyby je z niektorej z bývalých krajín Juhoslávie. Nepríjemný, chladný až zamrazí – mám z neho strach. Som rada, keď konečne zalezie do domu a nechá nás žiť si.
V kontraste s „bohorovným“ vystupovaním sú samotné podmienky v kempingu (mimochodom, sme tu dokopy dva stany). Tráva pod stromami je síce pokosená, ale strnisko je vysoké a pichľavé až strach. Ako dobre že sme sa rozhodli nestavať stan, ale spať pod širákom. Chudák Stano, iste by nebol obišiel bez trhlín a prebodnutí. Karimatkám to až tak neprekáža. To bude fakírska noc…
Horšie ako so Stanom to však skončí s našou večerou. Blahosklonne nám bolo dovolené najesť sa na terase a využiť erárny záhradný nábytok. Varíme francúzsku polievku, obdivujeme more a delíme sa o pocity z dneška. Polievka je hotová, už len vychladnúť a môžeme večerať. Zabehnem ešte po niečo k bikom, keď tu zrazu počujem zúfalé: „Fuj, necháš to!!!!“ To sa Duški márne pokúša od hrnca s polievkou odohnať veľkého béžového bundáša pána kempgazdu. Predstavte si, že to psisko si omočilo svoj ňufák v našej večeri. Nezastavila ho ani vrelosť jedla, ani Duškiho vyhrážky. Smelo sa pustil do francúzskej Carpathie a teraz si tu samopašne behá s vlajúcimi ušami a vrtiacim chvostom.
A my sme ostali hladní… V bruchách nám cigáni vyhrávajú a v hlavách sa rodia plány satisfakcie za skúsenú krivdu. Pôvodne máme v úmysle odplatiť sa za „dobrotu“ presne tým, z čoho má majiteľ sakramentský strach: rozliať po kempingu zvyšok polievky a prilákať celé roje obávaných mravcov. Nech by zožrali zbojníka aj s čoklom!!! Čo ak by však boli rýchlejšie ako my a pochutili by si do rána aj na nás? Istota je istota. Keďže nás nič šťavnatejšie nenapadá, nechávame nakoniec pomstu na Božie mlyny.

Večer a noc strávené na nepriateľskom území boli krátke. Skoro ráno opúšťame s úľavou kemp a pred jeho bránami nechávame nemilú spomienku na posledného zlého človeka a hlúpeho psa na Korzike.

 

Neuznávame Napoleona

(Piana – Cargese – Ajjacio – Porticco)

 

Nad kopec za horskou dedinkou Piana vychádza v toto ráno nie len slnko, ale aj dvaja cyklisti s plno naloženými bikmi.
Je veľmi príjemné vedieť, že po krátkom stupáku nasleduje niekoľko kilometrový zjazd ešte spiacou krajinou, pre ktorú budeme možno práve my budíčkom. Mám pocit, že nebyť nás, možno by celá Korzika zabudla vstať do nového dňa. A to by bola naozaj škoda…
Slnko nám svieti do chrbta a my fičíme nadol. Vyberáme zákruty s pohľadom upretým do kotliny po ľavej ruke a na spústu vody pred nami. Takmer celý deň nám bude príjemnú spoločnosť robiť more. Táto skutočnosť teší nielen mňa, ale zjavnú radosť má i more. Od rána sa hojdá a strieka na pobrežie bielu penu vĺn. Na útese za mestečkom Cargese si dáme frištuk. Hryzák mora do pevniny máme ako na dlani. Sledujeme, ako sa hladina so stúpajúcim slnkom odbaľuje zo žltého pozlátka a ostáva úplne nahá – pulzuje v nej tmavomodrá šľachtická krv.
Musíme obísť celý veľký záliv a potom ďalší a ešte ďalší, kým dorazíme do cieľa dnešného dňa, hlavného mesta Korziky – Ajaccia.

Matematicky by sme mohli cestu vyjadriť nasledovne:
Cargese + (hore + dolu)2 + 6km výnimočnej roviny + 17km(stúpanie + zjazd) = Ajaccio.

Cestou do Ajaccia sa po prvýkrát stretáme s komerčnou tvárou Korziky. Na pobreží sa nachádza množstvo viliek s označením „privat“. Cesty sú lemované kempingami, penziónmi, reštauráciami, kaviarňami, obchodíkmi a krčmami zvanými „auberge“. Nepôsobí to však odpudzujúco, či snobsky. Vôbec nie. Skôr pohostinne a prívetivo. Taká otvorená náruč a … nastavené vrecko.

Ale my už vlietame do rodného mesta najslávnejšieho Korzičana Napoleona.
Prvé a jediné čo som kedysi o Korzike vedela, bolo, že odtiaľ pochádza tento generál a imperátor. Čítala som o ňom pár kníh, z ktorých sa k môjmu srdcu najviac priblížila Desireé. Síce sladký románik, ale akú-takú hodnotu mu uprieť nemožno. V ňom som si k Napoleonovi vybudovala vzťah a teraz som sa celkom tešila, že odhalím miesta priamo zviazané s jeho životom. Zaváňa to tu trošku kultom osobnosti, no hlavne históriou.

Musela by som byť však byť do Napoleona beznádejne zamilovaná, aby som na prehliadku jeho rodiska nestratila v tej tropickej teplote a dopravnej špičke chuť. Odšťavení z tekutín, energie i chuti spúšťame kotvy na lavičkách priamo za chrbtom jedného z Napoleonových súrodencov, konkrétne jeho menovca III. Poblíž stojí studňa so studenou vodou. Viac nám netreba. Civilizácia – necivilizácia, od studne odchádzame v polomokrých tričkách a s prúdmi vody stekajúcimi z vlasov. Neviem si predstaviť nič príjemnejšie, ako zdroj chladnej vody po niekoľkohodinovom škvarení sa na slnku. A neviem si predstaviť nič nepríjemnejšie, ako keď ma pri čľapkaní sa v studni sledujú vyvoňané paničky distingvovane popíjajúce na terase blízkej kaviarne svoj drink. No povedzte, čumím ja im do pohárov, čo pijú? Tak prečo oni na mňa hľadia ako na ôsmy div sveta? Nemajú inú robotu? Čo tak baviť sa napr. o referende za nezávislosť…
No nájdu sa i takí, ktorí sa na nás a naložené bicykle dívajú s neskrývaným obdivom. My si polosediac – pololežiac vychutnávame siestu na lavičke a oni nás na diaľku zdravia úsmevmi a kývaním hlavou. Takéto zraky sa znášajú podstatne ľahšie.
Podľa mapy mesta by mali byť pamätihodnosti koncentrované na pár blízkych námestiach a avenues. Zaujíma nás najmä rodný dom Napoleona, kaplnka, v ktorej bol krstený, rodinná hrobka, socha v antickom štýle, citadela pri mori…
Po dvojhodinovej prestávke si na hlavy narážame širáky, na oči slnečné okuliare a plne odhodlaní prežiť „príjemné popoludnie“ sa vydávame na cestu po stopách Napoleona.
Páni, s tými bicyklami to je riadna fuška… Asi po pol hodine mám dosť. Strácam všetku túžbu po poznaní. Duški na tom nie je o nič lepšie. V bočnej uličke odpadávame na lavičku a pokračujeme v prerušenej sieste. Premýšľam nad tým, prečo sme sa sem vôbec trepali. To nám skutočne ten despotický diktátor stojí za námahu? Veď kvôli nemu zahynuli stotisíce ľudí (a my dvaja sme ich zástupy takmer rozšírili), zbedačil celé národy, vo svojej genialite vojenského stratéga bol posadnutý mocou a okrem toho všetkého ublížil aj mojej obľúbenej hrdinke Desireé. No nevykašleme sa naň?
A veruže áno! Sadáme na bicykle a ideme kadiaľ nás oči a dopravné návesti vedú. Chceme odtiaľto čo najskôr vypadnúť.
Široká štvorprúdovka s pásom pre cyklistov nás vyvádza mimo mesto.
Po druhýkrát v rámci nášho pobytu máme tú česť bicyklovať po rovine (prvý raz to bolo dnes predpoludním). More nám šumí po pravej ruke, nad ním nepohnute visí zapadajúce slnko. Ráno sa „do šichty“ príliš neponáhľalo, no ani do perín sa mu nežiada. Duški mi plní túžbu napísanú po celý deň na čele, v očiach a medzi riadkami všetkého, čo hovorím: Poďme sa vykúpať!!!
Na pláži posypanej kamienkami veľkosti ryže parkujeme stroje a končíme v rozbúrenom mori. Vlny si nás kolíšu, jedna podáva druhej a mne sa nedá nesmiať (napriek slanosti, ktorá sa mi dostáva do úst). Čo sa týka ubytovania, sme kľudní. Je síce pokročilý čas, no pri pláži je značka ukazujúca 2km ku kempu. Sadáme späť do sedla a vyrážame za nocľahom.
Aby sme to nemali až také jednoduché, zisťujeme, že kemping neexistuje. Na tacháči stovka a my celí zasolení a túžiaci po horizontálnej polohe hlucho krútime pedálmi. Dúfame, že dajaký kemp sa už len nájde.
Ani nie 10km narážame na spásonosnú tabuľu so šípkou Camping Europa. Velikánsky, „bezprizorný“ kemping. Stojíme na recepcii a čakáme, kým si nás niekto všimne a my budeme môcť zaplatiť za nocľah. Nikoho neinteresujeme. To sú mi veci… Ešte päť minút chýbajúcich k akademickej štvrťhodinke a odchádzame. Máme čiastočne čierne svedomie, no prepierame ho prísľubom, že ušetrené peniažky dáme zarobiť drobným korzickým podnikateľom. Ostanú teda v krajine, len v iných rukách.
Sme uťahaní ako štence. Na jedálnom lístku je vďaka štádiu únavy jediná ponuka: pôstne jedlo cyklistov.

Korziku zalieva tekuté striebro noci.
Bol to zvláštny deň, iný ako dni predchádzajúce. Veľa ľudí, hluku, áut a svetskosti. Ale aj veľa novôt a paradoxov. Nástojčivá vternosť civilizácie nás vyčerpala.
Dnes sa z nás stali vynútení rebeli – voči Napoleonovi i voči korzickým kempgazdom. Určite nie úmyselne, ale oboch sme odignorovali dôsledne. Zaspávame „načierno“. Sny z nočného programu sú však farebné tak, ako všetko ostatné, čo nás obklopuje.

 

Recept: Pôstne jedlo cyklistov

 

Dôležité upozornenie: jedlo je určené jedine pre ľudí, ktorí sa podieľajú na jeho príprave, t.j. cyklistov. Iným konzumentom neodporúčame – nechutilo by.
Suroviny:
suchá bageta
plechovkové pivo
Pomocné nástroje:
bicykle
karimatka
Čas prípravy: minimálne ½ dňa – od poludnia do večera
Postup:
Predpoludním kúpime bagetu a plechovkové pivo. Kvôli nedostatku priestoru v batožine prepravujeme zabalenú bagetu v stočenej karimatke. Pivo vopcháme do spacáku.
Bicyklujeme jak blázni – čo to dá. Potom nájdeme kemp, v ktorom stočenú karimatku rozložíme. Zasadneme do tureckého sedu, lámeme bagetu a zapíjame pivom vytiahnutým zo spacáku.
Pivo otvárame opatrne, rozhrkané a teplé má tendencie skôr ako v hrdle skončiť všade naokolo.
Suchá bageta a prehriate pivo v kombinácii so súmrakom, bezvetrím a pocitom bohatého dňa sú tým najvýdatnejším bohémsko-asketickým pokrmom
Vy všetci, čo ho vyskúšate, nám určite dáte za pravdu.
Na zdravie!!!

 

Zimomriavky vprostred leta

 

Akokoľvek mierne a pacifisticky na nás Korzika pôsobila, predsa sa našli dve skutočnosti, ktoré nám napriek pečúcemu slnku naháňali zimomriavky.
Korzika je kolískou vendety – krvnej pomsty. Táto bola po celé storočia nepísaným, ale dodržiavaným zákonom. Objavuje sa už od roku 1000n.l. a svoj „rozmach“ dosiahla v 14.-18. storočí.
Pre korzický národ od nepamäti skúšaný porobou zo strany národov snažiacich sa podmaniť si ho, bola rodina vždy niečím posvätným a nedotknuteľným. Priam povinnosťou každého dospelého Korzičana bolo pomstiť urážku svojho príbuzného vraždou. Nasledoval únik pred justíciou a rodinou zavraždeného do macchie a údel banditu po zvyšok života. Životná náplň Korzičana celé storočia vyzerala vcelku proste: láska k rodine – urážka (vražda) príbuzného – vražda z pomsty – útek do pustatiny – prenasledovanie rodinou zavraždeného – smrť. Dnešní mládenci sa sťažujú na pár mesiacov, ktoré musia prežiť na vojenčine… Čo by si počali pred pár storočiami na Korzike?
Paradoxom je, že zločin vedený čistou láskou voči svojim najbližším, bol považovaný za absolútne morálny a správny. Na rozdiel od toho bola krádež odsúdeniahodným a nečestným činom. Smrť (i keď násilná a predčasná) bola chápaná ako prirodzená súčasť života. Nebola dôvodom k nárekom a zúfaniu. Veď nebožtík vlastne unikol pred pozemskými problémami na lepšie…
Aby vám zimomriavky ešte chvíľku vydržali, dodám už len toľko, že vraždenie medzi znepriatelenými rodinami, ktoré sa združovali do celých klanov, trvalo častokrát i celé storočia – až do úplného vyhladenia jednej strany.
„Milá“ tradícia sa zrodila v Sartene a oficiálne bola zrušená v roku 1834.

Z dávnej minulosti sa prehupnime do súčasnosti, k ďalšiemu bežnému obrazu Korziky, z ktorého sme spočiatku mali husiu kožu. Na Korzike nenájdete snáď jednu dopravnú značku, ktorá by nebola rozostrieľaná ako rešeto. O pôvode tejto svojráznej súčasti korzického folklóru nemáme až toľko informácií ako o vendete (žiaľbohu, alebo bohuvďaka?). Zbytočne sme nepátrali po podnetoch militaristikých prejavov, ktoré si odniesli plechové tabule. Niekedy je lepšie vedieť menej.
Je známe, že poľovníctvo je na Korzike veľmi rozšírenou záľubou. Prečo ju však domorodci napĺňajú takto? Že by bolo málo zveriny? Alebo sa pri streľbe na stojaci terč rozcvičujú?
Sprvoti sme rozderavené značky vnímali a hodnotili: kto mal lepšiu mušku, kto musel mať riadne nervy, keď mu značka „skočila“ pred hlaveň…. Neskôr sme ich už ani neregistrovali. Povedali sme si, že pohľad na pár dier do plechu a oškrabanú farbu je vždy menej morbídny, ako vidieť dajakého čuníka ležať v krvi pri ceste.
Ja som si vykonštruovala svoje osobné vysvetlenie pre rešetovité značky:
Korzický poľovník si nakúpil guľovnicu, náboje a vybral sa na lov. Ako si tak kráča lesom, uvidí stádo pasúcich sa divých korzických prasiat. Úlovok ako na zlatom podnose. Lovec zacieli. Cez ďalekohľad na hlavni pušky sa zadíva na svoju obeť – chutného bravka. Ten ho svojim nevinným pohľadom zhypnotizuje a odzbrojí. Poľovník skláňa pušku k zemi, po špičkách sa vzďaľuje od stáda a stráca poslednú štipku krvilačnosti, ktorá ho na lov vyhnala. Hypnotizujúca moc zveri však funguje, len pokiaľ je nepriateľ na jej území. Akonáhle sa vymotá z lesa von, chytí amok, že zlyhal. Rozzúrene schytí pušku a vystrieľa nábojnicu na najstatickejší a najnápadnejší objekt v dohľade. Väčšinou ním je farebná dopravná značka. Tá drží „jak hluchá“ a v duchu sa raduje, že svojou plechovou existenciou dokáže ochrániť prednešťastím nielen ľudí, ale i nemé tváre…

 

Pokazené kopce

(Porticco – Propriano – Sartene – d´Ortolo)

 

Z kempu Európa neďaleko Porticcia vyrážame veľmi skoro s vidinou príjemnej cyklistiky. Vieme, že cesta bude dlhá, no mapa nenaznačuje žiadne hrôzostrašné prevýšenia. Tešíme sa, že si fajn zabikujeme. Omyl! Dnešný deň rozhodne nepatrí k „malinovým“, skôr naopak.
Ústredným bodom programu je návšteva pirátskeho mesta Sartene. Pohľad naň a prechádzka v jeho starobylej atmosfére budú vykúpené kýbľami nášho potu a sústavným hryzením do jazyka (pri zadržiavaní nadávok na cestu, ktorá k nemu viedla).

Prvých 12km to ide hladko. Mierne stúpanie, od vnímania ktorého nás odvádza pohľad na pokojné more a osady popri ňom. Potom nás hlad „ukecá“ k prestávke a miniraňajkám.
To, čo nasleduje, nás sakramentsky zaskočí.
Pokazené kopce – správnejší výraz mi nenapadá. Doteraz sme každý stupák (s výnimkou 4km zabijaka k Haut de Asco) zvládli bez problémov. Doposiaľ vždy, keď sme zo seba vydali viac, ako sme tušili, že v nás je, dostali sme darček v podobe krásneho, do bezvedomia dlhého zjazdu. On všetko zahojil.
Tieto hory sa však vyznačujú škótskou skúposťou. Nedarujú nám nič, vôbec nič. Cesty strmé, rovné, nekonečné; bez serpentín, bez tieňa. Po prvýkrát mi na bicykli nestačia prevody. Keď najviac potrebujem prehodiť na menšie kolečko, nie je už kam. Leda tak prehodiť bicykel cez plece a šľapať po vlastných. Normálne mi prichádza mdlo. Ako naschvál, s akýmkoľvek (čo i len krátkym) klesaním výrazne klesá i kvalita vozovky. Nieto šance vydýchnuť si a poriadne sa vynadívať na okolitú scenériu lesnatých kopcov, či zálivov mora.
Len buchot srdca, lapanie po dychu, horúčosť a silný protivietor. Čertovské kopce, ešte aj vetrisko drží s vami! Kartografom z firmy Michelin, ktorí sa podpísali pod našu mapu, sa musí riadne štikútať. Nespomíname ich málo a už vôbec nie v dobrom. Sakriš, prečo tam riadne nezaznačili, aké príšerné sú prevýšenia cestou k Sartene? Keby sme na mape videli aspoň zopár veľavravných šípok naznačujúcich stúpania, minimálne by sme sa na cestu lepšie naladili. Ale takto je to trauma nielen fyzická, ale i psychická. Vyčerpanie dosahuje taký stupeň, že Duški v obave o mňa plynulou francúzštinou vypýta od domorodcov fľašu čerstvej vody. Vôbec si pritom nevšimnú, že nie je Korzičan… Krízové situácie, zdá sa, prebúdzajú v ľuďoch i lingvistické schopnosti.
Keď už máme pocit, že zásoby energie sú vyškriabané až na dno, vietor nám udelí amnestiu. Prepúšťa nás spoza svojich neviditeľných mreží, ba dokonca sa nám na rozlúčku opiera do chrbta. Desať rozhodujúcich kilometrov absolvujeme s jeho pomocou.
Zlietame opäť k moru. Dnes je nahodené, akoby malo narodeniny (a možno i malo…). Zdraví nás príbojom a oslepuje tmavomodrými diaľkami. A tá vôňa: kombinácia slnka, soli, stôp štedrovonnej macchie…
Pri prestávke na pobreží poblíž mesta Propriano si dožičíme odmenu za podaný výkon a kopcovito doplníme energiu. Máme pocit, že dnes si to zaslúžime dvojnásobne. Veď boj skončil víťazne…
No krajina sa tvári, že zatiaľ nie je dôvod na oslavu. Diabolských 45km za našim chrbtom má ešte 18km dlhé pokračovanie.

Keď sa pirátske mesto Sartene na obzore objaví po prvýkrát, napadnú nás dve veci:
To je paráda!!!
Do kelu, prečo tak vysoko….?!?!

Pri pohľade na nekonečnú štreku plaziacu sa stále vyššie a vyššie v sebe automaticky vypínam tlačítko paniky. Miesto toho dávam do chodu zotrvačník, na ktorom sa vyškriabem do kolísky vendety. Až po brány Sartene si uvedomujeme každý jeden záber do pedálov.
Traduje sa, že v roku 1815 prakticky celé Sartene rozdelila vendeta na dva tábory. Neľútostné vraždenie rodinných klanov trvalo celých tridsaťtri rokov, až kým nebola krvná pomsta oficiálnym dekrétom postavená mimo zákon. Pirátstvo sa so Sartene spája rovnako neodmysliteľne ako vendeta. V dnešných časoch je mesto známe silným nacionalistickým hnutím.
Na rozdiel od svojej temnej povesti však vyzerá veľmi romanticky: kamenné neomietnuté domy s červenými strechami, hradby, klenutý most pri vstupe do mesta, zvonica kostola, úzke uličky dláždené mačacími hlavami, ruch života na námestí. Nad tým všetkým sa vznáša nesmrteľný duch minulosti, o ktorom si noc čo noc šepkajú múry storočných budov. Jediné, čo k dokonalosti tajomna postrádam, je tlupa typizovaných pirátov (páska cez chýbajúce oko, šatka na zarastenej hlave, drevené noha, miesto ruky zakrivený hák, na pleci farebný papagáj a za pásom dýka…). Ak by sme takúto fajtu v Sartene skutočne stretli, zrejme by náš spánok počas popoludňajšej pauzy nebol taký pokojný.

Po dlhšej prestávke v podvečer absolvujeme niečo vyše 20km smerom na juh. Zaplaťpánboh, prevažne z kopca.
Skončíme v nenápadnom kempe v osade d´Ortollo. Tu sa vracajú spomienky z minulého roka na super kemping vo švajčiarskom Chateu d´Oex. Na rozdiel od neho je to tu skromnejšie, komornejšie, a o to lepšie.
Aj tu majú bazén s tyrkysovou vodou a pri plávaní v ňom sa dá nadchýnať výhľadom na západ slnka a panorámu hôr. K tomu všetkému tu panuje srdečná atmosféra, ktorá priam pozýva na originál korzickú večeru. V rodinnej reštaurácii splatíme náš dlh za nocľah „načierno“ z predchádzajúceho dňa. Kemp v Ortollo je neočakávané prekvapenie, akoby bonus navyše.

Korzika dnes naše sily riadne preverila. Pri odmeňovaní za preukázanú vytrvalosť však bola štedrá. Sme bohatší o dojmy z cyklistiky pri mori (na hory radšej zabúdame), o zážitok z posedenia pri sladkom desiato-obede na pláži, spoznali sme záhadné Sartene a vo finiši dňa našli poklad v mieste dnešného odpočinku. To všetko predstavuje cenu, za ktorú to škrípanie zubov a zatínanie pästí určite stálo.

 

To musela byť super akcia

 

Cyklisti na Korzike nie sú zvlášť rozšírenou rasou, a tak nás celkom potešil pohľad na skupinu asi šiestich chlapcov, ktorí s karimatkami a spacákmi na zadných nosičoch prášili po ceste našim smerom.
Prvýkrát sme si ich všimli počas prestávky pri mori cestou do Sartene, asi 10km pred mestom Propriano. Nevyzerali na cykloturistov križujúcich krajinu, skôr na partiu, ktorá sa vybrala na nejakú dobrú akciu či festival. Zaujali nás, no nebyť toho, že pri stúpaní k Propriano sme dvoch z nich stretli znova, neboli by sme si na nich viac spomenuli. Jednému z nich – strapatému blonďákovi-independenťákovi – sa totiž na biku pretrhla reťaz. Bicykel tlačil popri sebe a jeho kolega zo solidarity rovnako. Keď nás uvideli, blonďákovi sa rozžiarili oči. Veril, že mu budeme vedieť pomôcť. Duški sa na závadu pozrel, no skonštatoval, že oprava je nad jeho sily a možnosti. Žiadal sa cykloservis. Smutnú dvojicu sme nechali za sebou. Dúfala som, že v neďalekom Propriano sa nájde slušný servis, ktorý im umožní plánované dobrodružstvo naplniť.
Na kopci nad mestom nás oslovil benzínkár, či sme náhodou nestretli chalanov s problémom s bicyklom. Nebolo pochýb, že hovorí o „našich“ (správy mal zrejme od zvyšku partie). Už sme si boli takmer istí, že pomoc nešťastnej dvojice je na dosah ruky – možno priamo na čerpacej stanici. Potom sme už mali dosť roboty sami so sebou. Čakalo nás drastických 11km do Sartene.
Vychutnávajúc si zaslúženú siestu v parku za bránami mesta som pozorovala dianie naokolo. Dušan spal. Neverila som vlastným očiam, keď sa na ceste, objavili siluety známej dvojice. Je to možné? Tí chalani si popri bicykloch odmakali celú cestu až sem? To sú blázni…
Duški sa práve prebudil a okomentoval pohľad na nezlomných výletníkov nasledovne:
„Vieš, aká to musí byť dobrá akcia, na ktorú sa vybrali… Odšľapať si tú diaľku cez všetku smolu, ktorá sa na nich nalepila. Rád by som bol s nimi pri tom…“
Zvláštne, to mi nenapadlo.
Viac v nich nevidím loserov, ale správnych členov, ktorí si v túžbe po zážitkoch hoci aj nohy zoderú. A tá solidarita, ktorej sa blonďákovi dostáva od kamoša… Na pohľadanie. Ja byť na mieste blonďáka, hodím bicykel do jarku a znechutená si stopnem auto. Pochopiteľne, že smerom vzad. A byť na mieste kamoša, tiež neviem, ako by som v skúške obstála.

Je výborné, keď sú ohnivká priateľstva pevnejšie ako reťaz na bicykli. Je obdivuhodné, keď je dobrodružstvachtivosť silnejšia než sklamanie z prekážok, ktoré sa vynoria a plány komplikujú. Je vzácne, keď omylný tvor menom človek potvrdí, že je naň väčšie spoľahnutie, než na vymoženosti vedy a techniky.
Verím, že „vybojovaná“ akcia sa vydarila. Ak to záviselo len na partii, tak niet pochýb. No a prvé pivo, čo si naši vytrvalci s kamošmi po dorazení do cieľa dali, to muselo chutiť tak, ako žiadne predtým ani potom…

 

Mesto na skalnej nôžke

(Ortolo – Bonifacio – Porto Vecchio)

 

Hviezdy sotva zašli. Svetlo ešte nestihlo poriadne zaklapnúť budík a my už balíme veci na bicykle. Hlavnou témou dneška je Bonifacio. Najmalebnejšie, najtypickejšie a najjužnejšie mesto ostrova. Na fotkách vyzerá romanticky: žiarivo biele útesy, kamenné múry balansujúce nad morom, skaly bizarných tvarov vyčnievajúce nad hladinu. Takto sme ho poznali zo sprievodcu a pohľadníc.
Cesta skorým ránom vedie raz tesne popri, raz povyše mora, no stále cez súvislý koberec macchie pichľavý na dotyk, voňavý na vdych. Postupným zdolávaním niekoľkých colov sa posúvame stále bližšie a bližšie k Bonifaciu. Tu máme v úmysle absolvovať nákup raňajok, prestávku, prehliadku starého mesta a zistenie odchodov trajektov z Bastie späť na kontinent.

Hneď pri plnení prvej úlohy sa vyskytnú neočakávané komplikácie. Zjazdujúc k vyhliadnutému supermarketu sa veľmi elegantne vrhám z bicykla na cestu, priamo pod kolesá za mnou idúceho auta. Našťastie, vodič má dosť duchaprítomnosti a zabrzdí skôr, ako sa mohlo prihodiť niečo horšie. Ihneď vyskakuje z auta a ponáhľa sa mi na pomoc. Rozrušený Dušan rovnako pohotovo opiera bike a beží ku mne. Pána razantnosťou svojho kroku zastraší tak, že len zaspätkuje a sadá späť do auta. I keď Duški pôsobí dojmom „niekto za to vyfasuje“, jeho úmysly sú čisto humánne. Odprevadí ma na parkovisko, odborne vydezinfikuje šrámy na nohe, rozbité koleno a odretú ruku. Hrozne fajn je, že ma vôbec neľutuje, neutešuje. Ak by čo i len náznakom prejavil niečo ako súcit, istotne by som sa rozfňukala. Takto to prekonávam statočne. Obviazaná ako vojak z napoleonovej výpravy sa vyberám na nákup. Bolesť pominula a uvoľnila priestor tomu, kvôli čomu sme tu.

Bonifacio je rozprávkovým miestom na skalnej nôžke. Na kriedových útesoch sa drží snáď len silou vôle. Obkolesujú ho hradby, má nezvyčajne pekný prírodný prístav a Sardíniu na dosah ruky. Strážené je hlavami skamenených obrov vykúkajúcich z mora tam, kde končí mesto i Korzika. Nadýchame sa tajomnej atmosféry vlastnej len pirátskym mestám a pokračujeme v púti.

Po krátkom svižnom zjazde sa „zahryzneme“ do 27km rovnej cesty kopírujúcej východné pobrežie ostrova a ústiacej v Porto Vecchio. Rovinu bez prevýšení a zákrut si vychutnávame poctivo cyklisticky. Až na jednu pitnú prestávku ju sfúkneme na jeden nádych.
Ani Porto Vecchio v pôvaboch neostáva svojej domovine nič dlžné. No Bonifácio nasadilo latku privysoko. Pomotáme sa v kamenných uličkách, zladíme krok s tempom spavého popoludnia a po krátkom uvažovaní odsúhlasíme, že pre dnes by aj stačilo.
Pod mestom je kemp, v ňom bazén, v ňom fantastická voda a teraz už aj my. Zregenerovaní, plní dojmov a polievky pod holým nebom očakávame spásonosný spánok. Zajtra nás čaká horská etapa. Tešiac sa na pohoria vnútrozemia si stretnutie s nimi v sne „na nečisto“ preskúšame.

 

Búrka v atramente

 

Už tri dni sa prevážame popri mori. Nie sústavne, no každodenne ho máme na dosah. Pri pohľade na rozihranú hladinu, sýtu farbu; pri vnímaní šumu a vône diaľok, vždy bojujem s nástojčivou túžbou skočiť doň. Aspoň na chvíľočku. Len pár temp…
Prečo však musíme ísť popri mori vždy predpoludním? Vtedy treba ujsť najväčšiu diaľku a nieto času na kúpanie. A prečo musí byť práve teraz tak neodolateľne rozbúrené?
Moje rácio a Duški mi vysvetľujú, že na kúpanie ešte bude času a času. Moje emocionálno mi vháňa slzy do očí, keď počujem a vidím všetko, čím ma k sebe láka. Hrdinsky odolávam a bicyklujem ako šarkan.
No a potom, keď si urobíme na pláži krátku prestávku, snažím sa zachytiť do zošita všetky obrazy, ktoré po ceste zbierame. Zisťujem, že mám v písaní trojdňový odstup od reality. Robím jasný pokus na druhú polovicu cykloexpedície: „Duški, bicyklujme pomalšie, nestíham písať! Poďme sa vykúpať…“
A my ideme.
Búrka v atramente sa prenáša z mora do mňa a končí v hrote pera kĺzajúceho po prázdnych stránkach nášho denníka…

 

Ako na ihlách

(Porto Vecchio – Piscia di Gallo – Zonza – Quenza)

 

Z mapy sme vyčítali, že nás čaká prekonanie 40km takmer súvislého stúpania. Métou dneška je dedinka Zonza učupená v skalnom masíve pohoria Bavella. Ona pre nás predstavuje „vysokocyklistický“ zážitok.
Úvodných 17-20km je riadne ostrých. Cesta rýchlo prekonáva výškové metre. More, náš východiskový bod 0, je stále na dohľad. Serpentíny nemajú konca kraja, no vzhľadom na doteraz odšľapané to nie je šok. Prvý míľnik predstavuje horské jazero (pleso) čisté ako slza. Je vlnkované od zúriaceho vetriska, ktorý nás prinúti zo dna tašiek vytiahnuť šušťáky a bundy. Akoby túto slzu vyronili borovicové porasty a bralá, ktoré jazero obkolesujú. Kúsok nad ním si doprajeme pauzu od bicykla, no nie od pohybu.
Bicykle si so zvolením bufetára necháme v malej reštaurácii pri parkovisku a vyberáme sa na túru k vodopádu Piscia de Gallo. Pekná prechádzka. Škoda len, že vodopád je vyschnutý. Okrem samopašných kaskád tu objavujeme i zvláštne skalné útvary a množstvo turistov. Peripetie počas túry k vodopádom nás len utvrdzujú v teórii rafinovaného značenia turistických trás na Korzike. Akokoľvek krátku prechádzku po horských chodníkoch vedia značky žuvačkovito natiahnuť…
Vraciame sa k bikom a pokračujeme v robote. Do Zonzy ostáva ešte 12km, no tentokrát už i s pasážami klesania a rovinky.
Zonza nás víta svojou populárnou scenériou: kamenné domce v pozadí s pohorím zastrúhaným došpicata. Zonza si tu sedí „ako na ihlách“. Prenesený význam tohto prirovnania sa však na ňu zďaleka nevzťahuje. V Zonze sa život a čas nikam neponáhľa. Zato vetrisko zúri ako besný.
Skrýšu pred ním nájdeme na námestí s kostolom uprostred. Tu zalomíme.

Pookriatí si skočíme kúpiť niečo pod zub. Nesmie chýbať vrcholová prémia – plechovka gaštanového piva menom „Pietra“. Absolútna špecialita Korziky. Tmavé silné pivo horko-sladkej chuti v krémovo sfarbenej plechovke. Grády má, len čo je pravda. Po jeho vypití zalomíme druhýkrát.
Okolo štvrtej popoludní sa vyberáme do susednej dediny Quenzy. Špalier okolo cesty nám robia korzické svinky. Tu však nie sú krotké a nebojácne. Sú ďaleko plachšie a ušatejšie ako predchádzajúce exempláre z Col de Vergio.
Po dorazení do Quenzy, s rovnako rozstrapkanou kulisou hôr, som zrelá do spacáka. V malom parku si varíme večeru a dumáme, kde to dnes zapichneme. Vtom k nám pristúpi staručký obyvateľ najbližšieho domu a radí nám, aby sme na tráve v tomto parku i prenocovali. Možno mu pripadáme ako rarita, možno len fandí cyklistom, no určite to s nami myslí dobre. Pohrávame sa s jeho ponukou (a otázkou, či jeho návrh neprichádza ako výstraha pred nočným nebezpečenstvom v lese), no len chvíľku. Aj noci na Korzike chceme mať originál. Spánok v lese pod holým nebom nám nikdy nebude môcť byť nahradený nocovaním pod stanom v kempe, či v parku uprostred dediny… Dnes máme zvlášť chuť na prírodnú nocľaháreň.
Po dlhšom hľadaní narazíme na prístupnú čistinu v lese poniže Quenzy. Mám strach, že nebudem môcť od únavy zaspať, no omyl. Jasnačka, že po toľkých kilometroch smerom nahor a dlhej prechádzke som o chvíľu ako poleno. Duški sa v noci zobudí na šuchot lístia a dupot kopýtok. Netušíme, že sme zakotvili priamo v čuníkovskej spálni. Na tejto rozprávkovej lúčke zvyknú spávať naše obľúbené živočíchy. Rodinka prasiat obchádza začudovane okolo nás. Majú tu votrelcov, a tak idú hľadať náhradný nocľah. Ja ich nočnú návštevu prežijem v hlbokom sne.

Ráno nás okrem budíka zobúdza i chlad. Teplota 12°C je zrejme najnižšou na našej ceste. Horúca káva, dlhé nohavice a rukávy to istia. Chladné ráno razom premieňajú na svieže prebúdzanie v náručí hôr.

 

Orientácia po korzicky

 

Povedzme si otvorene: turistické cesty na Korzike sú vyznačované úplne zle.
Spočiatku sa síce tvária spoľahlivo. Prvých 50m značku nájdete na každom kúsku. Postupne sa frekvencia farebných škvŕn na kmeňoch stromov a skalách znižuje, až sa stratí úplne. Niekedy oficiálnu značku dopĺňajú kamenní mužíci postavení samotnými turistami. Brať ich vážne je v niektorých prípadoch riziko. Akoby si každý, kto túru absolvoval, pokladal za povinnosť na pamiatku zanechať svoju skalnú pyramídku. V zásade hocikde. Tým nás – turistov, ktorí prídu po ňom – úplne popletie a často dostane do slepej uličky končiacej strmým zrázom, evidentne neschodným.
Domnievam sa, že domorodci sú tak spojení s prírodou, že vedení len silou svojej intuície bezpečne trafia vždy do cieľa. Značky sú pre nich zbytočnosť. Nuž a podľa seba súdia i návštevníkov svojej vzácnej domoviny. To je však príšerný omyl. My, úbohí civilizáciou skazení turisti, nepočujeme to volanie prírodných dominánt a bez jasného značenia sa zatúlame. V konečnom dôsledku sa dá vždy vymotať, no stojí to dosť nervov a hlavne času, ktorý je pri dlhých túrach veľmi dôležitý. Kvôli korzickému štýlu označovania turistických trás nám zostup z Monte Cintu trval o hodinu dlhšie, ako mal. Aj „túra pre začiatočníkov“ k vodopádu Piscia di Gallo sa stala bludiskom.
Duški v amoku strateného turistu prišiel na definíciu, ktorá dokonale vystihuje prístup Korzičanov k orientácii v ich horách: „…majú to tu značené jak u Mongolov na dvore…“

 

Pár metrov do neba

(Quenza – Col de Bavella – Solenzara – Aléria)

 

Veľmi zvláštny pocit… Naozaj zvláštny. Viem, že pred sebou máme 10km súvislého stúpania na druhý najvyšší horský priesmyk Korziky. Nechytá ma však panika, ani triaška z toho, či to zvládnem. Do popredia emócií vystupuje niečo úplne nové, nové v tejto súvislosti.
Je mi ľúto. Je mi ľúto, že je to posledných 10km dychčania do kopca. Je mi ľúto, že potom budú nasledovať len trasy z kopca, popri mori, bez výraznejšieho stúpania do pohorí vnútrozemia. Je mi ľúto, že dnes zdoláme (a ja viem, že zdoláme) poslednú vyslovene horskú etapu na Korzike.
S takýmito myšlienkami pedálujem. Každý meter mi príde slávnostným a pamätným. Ako keď otáčate posledné stránky obľúbenej knihy a nechce sa vám rozlúčiť s jej hrdinami a dejom. Viete však, že pokiaľ ju nedočítate, nedozviete sa rozuzlenie príbehu a posolstvo ostane bez konca. A preto mi je jasné, že plnosť zážitku bude skutočná až v najvyššom bode priesmyku.
Je len niečo po ôsmej hodine rannej a naše bicykle sa doštverali do výšky 1.218m n. m. Priesmyk cez národný park horstva Bavella nesie rovnaké meno – Col de Bavella. Ihlovo špicaté štíty ozdobené tmavou zeleňou stromov sa vynímajú na pozadí belasej oblohy. Zvláštnu mystiku priesmyku dáva mohyla s bielou sochou na vrchole. Na skalách navŕšených do vysokej pyramídy sa belie socha ochrankyne turistov, horolezcov, vandrákov, teda i nás. Je to socha Panny Márie. Na mohyle sú poukladané mramorové tabuľky s ďakovnými textami a pod sochou horia sviece. Hneď, ako sme sa zo sprievodcu dozvedeli, že v Bavelle je toto miesto, sľúbili sme si, že tu našej patrónke svoju úctu a vďaku náležite vyjadríme. Pod sochou na mohyle nechávame po sebe dva plamienky. Veľavravné, úprimné, horúce. Akoby sme boli len pár metrov od Neba. A naokolo raj na Zemi – Korzika. Nebo nám deň čo deň približuje a poučnými príbehmi nás učí, ako doň vojsť. V Bavelle naše „Zbohom!“ korzickým masívom spečaťujeme obrazne i doslova. Kvapkami vosku.
Času dnes máme na rozdávanie. Čaká nás už len 30km zjazdu a potom nejakých 35km popri mori, čiže rovinka. To najhoršie už máme iste za sebou.
Zjazd z priesmyku nie je zďaleka takým pôžitkom, ako sme si mysleli. Cesta samý hrboľ, výmoľ, zákruta. Omínajú ma palce od kŕčovitého zvierania bŕzd. Stále sa musím obzerať za seba v snahe vryť si do pamäte hory, ktoré opúšťame.
Dostávame sa hlbšie do rokliny a spoločnosť nám začína robiť koryto rieky. Miestami je vyschnuté, no miestami bujaro žblnká tyrkysovou vodou. Duški navrhuje ísť sa vykúpať v jednej z tôní horskej rieky Solenzara. Zastavujeme pri väčšej zátoke, ktorá vytvára prírodné kúpalisko. Domorodci sa sem vybrali v celorodinných zostavách a plávajú, skáču zo skál, šalejú vo vode. Pridávame sa k nim.

Oddýchnutí sa púšťame do posledného úseku zjazdu. Dnešné počasie pod mrakom dovoľuje bicyklovať i uprostred dňa. Zostup končíme v meste Solenzara. Tu v supermarché nakúpime a na blízkej lavičke hodujeme. „Přiměřeně“ sa vykŕmime a znovu sadáme na bicykle a na plné obrátky sa rozbiehame cestou vedúcou paralelne s východným pobrežím ostrova. Našou cieľovou stanicou pre dnes je mestečko Aléria. Do nej to máme cca 35km. Východný okraj ostrova sa od západného veľmi líši. Žiadne prevýšenia, drsná členitosť terénu nad morom. Tu je pobrežie široké, ploché; cesta rovná bez zákrut a stúpaní. Viac ako zo scenérie máme pôžitok z jazdy. Bicyklovačka jak sa patrí!!! Intenzívna, sústavná, rýchla.
V Alérii je veľký prímorský kemp, kde si vyhliadneme miesto pod rozkvitnutým oleandrom. Chceme sa ísť okúpať do mora, no ono nás odradí svojim „obsahom“. Nevadí, veď vody bolo dnes už dosť. Poberieme sa späť pod ružovú oleandrovú strechu cez ktorú na nás pozerá 924.837 hviezd.

 

Cesty ako víno

 

Zastavme sa chvíľu pri téme: korzické cesty. Reč nebude o cyklocestách, pretože o nich na Korzike zatiaľ niet chýru ani slychu, ale o klasických cestách pre všetkých účastníkov cestnej premávky. Našťastie, dopravný ruch na drvivej väčšine z nich je pre cyklistov únosný.
Vodiči sú tolerantní. Voči cyklistom prechovávajú skôr sympatie ako nevrlosť. Zvlášť pri tiahlych stupákoch, keď sme už jazyky vliekli za sebou, zvykli nám autíčkari zúrivo aplaudovať a povzbudzovať nás vo víťaznom ťažení na vrchol kopca. Bolo to milé, no vždy som v sebe zaháňala tieň podozrenia, či ich priazeň nie je skôr provokáciou alebo výsmechom…. Ale nie. Korzičania sú dobrí ľudia, takí hraví. Iste to mysleli úprimne a ich sympatie neboli pretvárkou, či obdobou sarkazmu.

Ďalším špecifikom korzických ciest je, že sú veľmi členité – vertikálne i horizontálne.
O vertikálnych prevýšeniach (dlhých i krátkych; strmých i miernych; bezbolestných i na nevydržanie) sme sa v predchádzajúcich kapitolách často zmieňovali. Nezriedka boli peklom, no akonáhle ste sa prehupli cez priesmyk, stali sa rajom vo výhľade, rýchlosti a úľave. Na zjazdoch Korziky sa mi páčilo, že pri nich nebola zima. Snáď len na jednu výnimku – zjazd do Zonzy – mi cesta z kopca vždy prišla maximálne príjemná. Prúd vzduchu si nás hladkal a vôbec sa nevyhrážal prechladnutím. Sušil pot z čiel, víril hladinu adrenalínu a privieval podnety na víťazné pokriky a oslavné ódy. Skvelé bolo, že za chladnejšieho rána sme väčšinou absolvovali zahrievajúce stúpania, a keď prišiel čas na spád dolu brehom, bolo už popoludnie a pretek s vetrom výborne osviežil.

Členitosť horizontálna bola sprevádzaná akustickou kulisou. Tú tvorili klaksóny áut blížiacich sa k neprehľadným zákrutám, ktoré skrúcajú korzické cesty do obrovského klbka. V kuse sme počuli tutúkanie pred sebou, za sebou, vedľa seba. Aj tak sme nikdy nemali istotu, či sa ktosi hluchý spoza zákruty nevyrúti. No, ako som už spomenula, hustota premávky na Korzike je znesiteľná.
Vo všetkých prípadoch to dopadlo k všeobecnej spokojnosti. Šoféri sa cítili zodpovedne, my sme si na trúbenie zvykli. Mimochodom, okrem nás i tak často nemalo iného poslucháča (protiidúce vozidlo bolo v bezpečnej vzdialenosti od zákruty).
Najväčšej kritiky je hodná kvalita ciest na Korzike. Prirovnanie „ako víno“ sa hodí na stupeň ich klesania či stúpania (12 – 14%), no rozhodne nie na hladkosť povrchu. Sem – tam sme si riadne zanadávali. Niekedy bol koberec vozovky tak záludne drsný, že sme len ťažko odhalili, že pod nízku rýchlosť našej jazdy je podpísaný práve on. Inokedy boli výmole a hrče na ceste tak zjavné, že zjazdovať takýmto terénom sa rovnalo pokusu o samovraždu. Navyše, pri jazde hrboľatou cestou sa nám veci na bicykloch úplne rozhrkali a mohli sme ich každých pár kilometrov znovu a znovu napevno uväzovať na nosiče.
Boli i úseky, kedy sa bicyklovalo maslovučko, napr. taká cesta Agriatskou púšťou. Ukážková funglovka, bez jedného hrboľčeka.
Na kvalitu ciest sme si rýchlo zvykli. Brali sme ju ako štandard. Vnímali sme už len pozitívne výchylky. No na jednu trasu nezabudneme: zjazd z priesmyku Bavella. Sľubovali sme si od neho životný cyklistický zážitok, no skoro sme zo seba dušu vytriasli… Ono, životný zážitok to bol, len trošku inej kategórie. Miesto plynulého klesania nás čakalo kŕčovité brzdenie; miesto navôkol seba sme museli ostriť na vozovku, či nám pod koleso „nevbehne“ zákerná jama. Záverečných 10 km sme už šli takmer krokom. Cesta bola posypaná drobným štrkom, ako stvoreným na kvalitný šmyk a kĺzačku s katastrofickými následkami. A tak sme tento raz išli z kopca pomalšie ako do kopca…
To sme si teda nezaslúžili, Korzika!!!
Vďaka oným krušným chvíľam sme sa obohatili o pamätné výroky, ktoré zahnali chmáry z tvárí a rozšteklili nás do výbuchov smiechu. Jeden aj pre vás:
„Dobre, že som vbehol do toho otvoreného kanálu, keď som sa vyhýbal jamám na ceste. Stále lepšie, ako skončiť v jednej z nich.“

 

…a vstúpiš trikrát do tej istej rieky

(Aléria – Corte – Ponte Leccia)

 

Sme na východnom pobreží Korzika v meste Aléria. Tu začína civilizácia, ktorá sa tiahne na sever celým brehom a vrcholí v Bastii. Bastia znamená koniec nášho stredomorského dobrodružstva, a tak sa nám do nej ponáhľať nežiada.
Včera večer, predtým ako sme v kempe uľahli pod ružový oleander, dumali sme, kadiaľ povedie naša dnešná cesta. Rozhodovali sme sa medzi sľubne rýchlou cyklistikou popri mori a cestou späť do vnútrozemia, kde sme už raz boli. Cesta po pobreží je takmer rovná, no hlavná a preto i dosť frekventovaná. Naopak cesta smerom na Corte je mierne do kopca, teda menej rýchla, ale pokojná a ponorená do prírody. Odchod z Bastie do Talianska sme si naplánovali na stredu. Máme tri dni na to, aby sme si pozreli nielen niečo nové, ale i to, čo si nás už raz získalo.
Nečakané návraty na zamilované miesta, s ktorými som sa už raz rozlúčila (možno i naveky), ma fascinujú. Môcť sa znova ocitnúť na dotyk k divokému horstvu ostrova, spať tu naposledy pod holým nebom…veď to by bola rozprávka. Napriek tomu, že cenou za to mali byť kopce a s nimi spojená námaha, neváhame. Jednoznačne vyhráva druhá možnosť – tlkot srdca Korziky.

Od šiestej ráno fujazdíme ku 50km vzdialenému Corte. Ide to podozrivo rýchlo, akoby sme ani nešli stále hore brehom. Nestačíme sa diviť, ako pekne cesta plynie. Mierumilovné stúpanie. Asi v polceste si na jednom z tisíc korzickým mostov dávame sušienkové raňajky a na tomto skromnom pokrme vydržíme bikovať až do Corte. Keď sa pred nami objaví jeho pevnosť, nechcem veriť vlastným očiam. Skutočne sme tu opäť? Keď sme sa s týmito výhľadmi naposledy lúčili, Korzika sa nám zdala byť takou veľkou a cyklisticky náročnou, že sme vôbec nepredpokladali, že nám zvýši čas na luxus viazania uzlíkov v podobe návratu na už spoznané miesta. O to vzácnejšie je to teraz.
Po prestávke v parku pri železničnej stanici sa pohýname smerom na Ponte Lecciu. Pôjdeme vlastne tou istou cestou, ktorou sme po prvýkrát do Corte z Ponte Leccie prišli.
Pamätám si, že to ráno po zahanbujúcej porážke s Monte Cinto a lekcii od kaňonu Asco, bolo dosť mastné. To by znamenalo, že teraz pôjdeme lepšou stranou, viac z kopca. Po 50km od mora sem (441m n. m.) je to celkom príjemná predstava. Ešte príjemnejšia je skutočnosť.
Nasledujúcich 23km máme dostatok času, správnu rýchlosť a uhol pohľadu, aby sme si dosýta užili krás korzických hôr, pohľadov na „hračkársku“ železničku a množstvo klenutých mostov, ktoré nás sprevádzajú do Ponte Leccie. Nemienime zakotviť tu, ale presunúť sa na naše tunajšie „prechodné bydlisko“– mrňavú pláž pri vodách Asco asi 8km ďalej
Po meganákupe a učebnicovom obede (s energiou prinajmenšom na zvládnutie Col de Vergio) sme sa doslova odkotúľali do známej tône pri rieke Asco.
Prvýkrát nám bola oázou po prechode Agriatskou púšťou.
Druhýkrát azylom pred diktatúrou jeho veličenstva Monte Cintu.
Tretíkrát sa stáva bezpečným pelíškom, v ktorom sa cítime ako čistokrvní rodáci.

Vychutnávame si pocit domova, niekoľkonásobné kúpanie a romantickú noc priamo pod Mliečnou dráhou. Všetko nám je dôverne známe… Na kúsku piesočnej pláže máme spálňu, na kamennom ostrovčeku v strede prúdu rieky práčovňu so sušiarňou, pod stromami predsieň pre bicykle a ja na skale pri brehu pracovňu – pisáreň denníka.
A tak sa stalo, čo nepredpokladali ani antickí filozofi. Vstúpili sme tretíkrát do tej istej rieky. I keď každá z kvapiek, ktoré nás tentokrát obmyli, bola iná, všetky boli súčasťou jednej rieky. Rieky, ktorá nám prinášala len dobré a lepšie veci. Pri uspávanke vlniek Asco sa spalo dokonale. Nevedela som sa dočkať, ako vhupnem v rannom šere synchrónne so zvonením budíka do vody. Dočkala som sa, i keď teraz mi je to skôr ľúto. Môcť sa tak z čarovného sna nezobudiť, to by bolo celkom fajn. Ale to, čo priniesli ďalšie dni, za prebudenie stálo.

 

Cyklovandrácka megalománia

 

Do mesta Ponte Leccia sme dorazili slepí od hladu. Viac ako pýcha mesta, klenutý most z janovských čias, nás zaujíma miestny supermarché, do ktorého záverečnej ostávala polhodina. Necháme si teda históriu ako „múčnik“ a za „predjedlo“ si vyberáme nákup s oprávneným prívlastkom MEGA. Máme v úmysle kúpiť tradičné bagety, syr, dve jablká, nejakú sladkosť (veď je nedeľa) a v prípade dobrej ceny i plechovkové pivo na večer.
Prechádzku medzi regálmi začíname pri akciovej sekcii s multipackmi plechovkového piva. Bez povšimnutia ju míňame ako nedostupnú zónu. Aj keby sme veľmi chceli, nevedeli by sme pivo odniesť. Pri oddelení ovocia a zeleniny nám do oka padne dvojkilové balenie jabĺk za cenu, za akú bežne kupujeme dva kusy jabĺčok. S myšlienkou na ľahké skazenie sa ovocia v taškách odchádzame i odtiaľto naprázdno. V košíku končí klasická zostava: bageta, syr. Mali sme chuť i na niečo sladké…žeby zmrzlina? Hneď oproti „syrárne“ sú boxy so zmrzlinou, kde si po krátkom dohadovaní dovoľujeme jeden malý veľký výstrelok. Kúpu MEGAporcie zmrzliny – dve litrové balenia ovocných mrazených krémov (čo ak by nám jedno bolo málo?). Na niečo takéto sme si už od začiatku výletu brúsili zuby. Cena litrových zmrzlín je veľmi lukratívna, prehriatie našich organizmov a ich maškrtnosť zasa veľmi vysoké, takže spolu vytvárajú ideálnu kombináciu pre originálne menu nedeľného obeda.
Naša nákupná horúčka sa stupňuje.
Po ceste k pokladniam míňame akciové jablká a svedomie nám nedá: keď už sme ochotní vyhodiť prachy za číro prázdne kalórie, vyvážme to následne vitamínmi. Ku zmrzlinám putuje dvojkilové vrece jabĺk a ja v duchu premiestňujem veci v taške tak, aby ich bolo kam napchať.
Cyklovandrácke megalomanstvo dosahuje maximum pri sekcii s pivom. Nevieme, kto rozhodol, nevieme, kto do košíka naložil, nevieme, kto odniesol k pokladniam, no zrazu platíme za 15-pack plechoviek piva. Sme blázni!!! Veď takýto nákup nerobím ani keď idem na aute do hypermarketu. A teraz chceme to obrovské nezmyselno naložiť na naše chatrné biky s plnými taškami a vliecť vlastnou silou?
Niet však cesty späť. Pri východe zo supermarketu si nás všimne jeden pán. Pri zistení, že miesto k rodinnému automobilu (hodného nášho nákupu) sa blížime k odloženým bicyklom, sa mu spodná sánka dotkne pracky na opasku. Neverí vlastným očiam. A my (nadávajúc si do šialencov) lámeme svetový rekord v balení nákupu na bicykle. Určite sme ho v tento deň zdolali… Nevedno ako, ale všetko sme do tašiek, karimatiek a spacákov napratali (dokonca k Duškimu by sa ešte dve plechovky zmestili…). Musíme sa poponáhľať, veď sa nám rozpúšťa obed!
A tak si v toto sviatočné poludnie, kedy sa naše rodiny doma kŕmia pečenými kurčatami alebo šnicľami, vyberáme úroky sľubov daných detskými rokmi. Spoločnou lyžicou bágrujeme z plastových vaničiek smotanovú lahodu a je nám hrozne smiešne. Povedzte mi, že vy ste ako deti netúžili zbaštiť na nedeľný obed miesto predpísaných dvoch chodov a konzervatívneho koláča celý kýbeľ zmrzky… Neuverím, že nie. Skúste si to niekedy dopriať. Neoľutujete, sľubujem. Možno vám bude chvíľu zle (zvlášť, keď budete nútení všetko dojesť na posedenie, lebo mraznička je, ako v našou prípade, pojem neznámy), no nie je to nič nebezpečné. Spomienky na lepkavé menu ostanú sladké rovnako ako ono samo a ako všetky návraty do liet bezstarostnosti. Vážne, tak blízko detstva som nebola už … radšej nepoviem koľko rokov.
Funiac sa presúvame o pár kilometrov ďalej k Ascu. Tu nasleduje povinná konzumácia piva v záujme odľahčenia tašiek. Ach jaj, samé „nepríjemné“ povinnosti… Ktože by už s nami menil, že? Viete čo, neprehovárajte. I keby sa podobné típky našli, my sami by sme slávnostný MEGAobed nedali za nič na svete.

 

Rozlúčka s divočinou

(Ponte Leccia – Bastia – Miomo)

 

Najspoľahlivejší budíček, aký si viem predstaviť, je vkĺznutie do vody. Najskôr je to brutálne, ale potom dobréééééééééé !!! Zrazu sa celý svet vynorí z hmly a je priezračný, jasný, s viditeľnosťou na desať rokov dopredu.
Sľubovali sme si, že sa ešte pred opustením tohto notoricky známeho údolia vrátime k ústiu kaňonu Asco a urobíme pár záberov na fotogenický most.
Tých pár kilometrov, ktoré k mostu vedú, sa ani nezdá byť do kopca. Tak ako každé ráno, keď je ešte pary nadostač. Zatiaľ čo Duški zaostruje objektív, hrá sa s priestorom a svetlom, ja opretá o nízky múrik hľadím na výšky ementálových kopcov, modrú oblohu nad nimi a na kľukatú cestu utekajúcu ponad rieku hlbšie do hôr. Vyhrievajúc sa na čerstvo prebudenom slniečku vediem s údolím nemý dialóg. Lietam očami ponad jeho celok i detaily, uvedomujem si hodnotu tohto momentu. Spomínam na všetko, čo nám Asco ukázalo a naučilo nás. Cítim sa tu taká doma, blízka všetkému, čo ma obklopuje. Náručie, v ktorom sa dá cítiť rovnako v bezpečí ako v ohrození. Závisí na tom, ako človek divočinu prijme. My sme si z nej vybrali to lepšie, materinskejšie. Teraz náruč hreje, vonia, rytiersky ochraňuje. Je mi z tej krásy (a hlavne s rozlúčky s ňou) do plaču… Do kelu aj s nostalgiou!
Vraciame sa späť do Ponte Leccie a potom naberáme smer Bastia. V Bastii sme sa s Korzikou zoznámili a hodláme v nej prežiť i náležitú rozlúčku s touto zasľúbenou krajinou.
Odhodlane ťaháme. Z výšky zostupujeme opäť k moru. To, čo sme si predchádzajúci deň vyšľapali nahor, teraz zúročujeme v zrýchlenej jazde smerom nadol. Ale nie je to ktovieaký pôžitok. Cesta patrí medzi rušné a hlučné. No zatíname päste, zuby, opierame sa do pedálov a ani nevieme ako, pred nami je Bastia. Periféria je snáď nekonečná. Vyvedení z rovnováhy dosahujeme centrum mesta. V prístave kupujeme lístky na zrýchlený ranný trajekt na pevninu. Odchod je naplánovaný na stredu, takže pred sebou máme ešte jeden a pol dňa rozplývania sa nad a splývaním s Korzikou.
Zakempujeme v osade Miomo. V tom istom kempe, ktorý nás prichýlil v prvú korzickú noc. Po popoludňajšej sieste vyrazíme na nákupy darčekov do Bastie. Davy ľudí a vozovky plné áut nás neľútostne vťahujú do reality.

Na posledný deň je plánovaná cyklotúra ako zo škatuľky: dosiahnutie najsevernejšieho cípu Korziky Cap Corse. Kus cesty tým smerom sme už prešli pri prvých lekciách cyklistiky na Korzike. Pamätám si svoju eufóriu z týchto chvíľ, a preto od vzrušenia ledva zaspávam. Predstava nedozernej hladiny mora, nad ktorou preplávame počas zajtrajška, ma vovedie do sna. Ani korzické kravy či ovce predtým netreba rátať…

 

Romantika & Cyklistika & Profika

(Miomo – Cap Corse – Miomo)

 

Zdanlivo deň ako každý iný. Zdanlivo možno aj nudnejší, nakoľko sa ráno nedvíhame aj so stanom a nepresúvame po krajine o kus ďalej. Zdanlivo ani niet prečo skoro vstávať, veď sa ideme len tak previezť. Zdanlivo by sme si dnes mali oddýchnuť, zregenerovať sa. No to všetko je skutočne len zdanie.
Dnes nás čaká kapitola, ktorú do denníka hrdo zapisujem s titulkom: „Romantika & Cyklistika & Profika”.
Svojim spôsobom je dnešné ráno návratom na úplný začiatok nášho objavovania Korziky. Návratom do dňa, kedy sme sa po prvýkrát prebudili na ostrove a zoznámili s anglickými susedmi. Prekvapuje ma, že pri vykukunutí zo stanu nevidím ich mikrostany. Plán, ktorý máme, je veľmi podobný prvému dňu. Aj vtedy sme mali v pláne smerovať na sever Korziky a dosiahnuť jej najsevernejší bod Cap Corse. Po zohľadení časových a vzdialenostných kritérií sme si povedali, že skôr nás bude mrzieť, ak neodhalíme niektorú z riečnych tôní, či horských priesmykov, ako to, že nedosiahneme najsevernejší cíp ostrova. A tak sme v ten deň urobili len „škrt” cez vystrčený prst Korziky a Cap Corse sme si odpustili. A urobili sme dobre. Dnes si ten nevychovaný palec smieme podmaniť úplne v kľude, na cyklo-profícky spôsob: bez naložených bicyklov a potreby hľadania nového nocľahu. Dnes sme len cyklisti, žiadne rikše či šoféri nákladných bicyklov.
Zvyknutí na sparťanský režim s nefalšovanou poslušnosťou, ba priam ochotou, vstávame o neľudských 5.00. Ako naprogramovaní absolvujeme ranné rituály. Odpadá nepopulárne balenie stanu, spacákov, nakladanie cyklotašiek. Nosiče na bikoch sú len pre parádu. Vyfučané cyklotašky sa tvária urazene. Akoby stratili na dôstojnosti. Až na doklady, peniaze, cyklobalíček poslednej záchrany, opaľovací krém, vodu a foťák všetko nechávame v kempe. Na prvý pohľad toho nie je až tak málo, no v porovnaní s nákladom, na aký sme zvyknutí (predovšetkým Duški), sme teraz ľahulinkí ako vtáky. Vyrážame na 100km okruh.
Korzika je ako rozbalený darček. Celý čas, čo sme tu, sme si ju po kúštičkoch odbaľovali a po dúškoch ochutnávali. Postupne sme si z darčeka zabaleného v mori a pozlátku slnka, previazaného stužkou ciest, zobrali všetko, čo pre nás mal. Nebolo toho málo, no nič nebolo zbytočné. Dnešok je prehliadkou plne obnaženého pokladu. Poznáme sa navzájom tak dôverne, že sa niet prečo ostýchať. Korzika je pred nami nahá a my sme pripravení nechať sa jej spoznať do poslednej bunky v špiku kostí. Zahrávame sa s ňou rovnako, ako ona s nami. Vieme už, aké finty na nás skúša a sme proti nim obrnení. Zrezka fičíme po ceste nad morom a nechávame sa oslepovať odrazom slnka na hladine.

V Marine di Luri robíme rekonštrukciu rána z 24. júla 2003: nakupujeme u obchodníka s „veľkým vysmiatym srdcom“ a v driemkajúcom prístave raňajkujeme. Ale tentokrát pokračujeme na sever. More na nás hádže ligotavé prasiatka. Kôrka Korziky pečená na slnku a solená morom je tichá a pustá. Zelené pahorky sa s blízkosťou pobrežia menia na skaly. More je tu neprístupné všetkému s výnimku týchto brál. Žiadne pláže, len prudké zrázy, ostré kamene a námornícka modrá. Pustatina na severe má odlišný charakter ako tá v srdci Korziky. Vo vnútrozemí bola samota a divočina drsná, suchá, pichľavá. Tu sa topí v belasosti mora a zeleni pobrežia, no napriek týmto prejavom života pôsobí sentimentálne a pokojne. Cez rozvlnenú pláň sa dostávame až do cieľa cesty, ktorý je presne uprostred naplánovanej vzdialenosti.
Cap Corse je štrkovitá pláž, za ktorou už je len more a malilinký fliačik zeme – ostrov s majákom. V podstate nič zvláštne. Keby sme si svoju polohu nevedeli presne ukázať v mape, žiadne extra pocity by sa nás nezmocnili. No ľudí všeobecne nadchýnajú miesta s prívlastkami „naj“. Pokiaľ nie sú spojené so špeciálnym výdajom energie, teda sú dostupné i dopravnými prostriedkami, sú vždy vďačnými a bohato navštevovanými métami.
Podľa našich odhadov mal byť Cap Corse niečo na tento spôsob. Čítali sme o ňom v sprievodcoch také ódy, že sme očakávali davy turistov tiahnúce sa v súvislom páse pozdĺž pobrežia. No Cap nás svojou nenápadnosťou zaskočil. Je to skromné „naj“ miestečko. V kombinácii s mrňavou rybárskou osadou Barcaggio (poslednou na severe Korziky) pôsobí ako insitný obrázok.

Fotoaparátom Korzike odoberáme jeden „odtlačok prsta“, a otáčame biky smerom vzad, na juh.
Ani sa nenazdáme a o pol tretej si už na konto môžeme pripísať presnú stovku kilákov. V priehradkách pamäte starostlivo archivujeme novoobjavené podoby kamarátky Korziky. Je to beťárka. Ešte ráno nás nechávala na omyle, že ju už poznáme naspamäť…. A o pár chvíľ po kúzelnícky vytiahla z klobúka svoju tvár v dosiaľ nepoznanej úprave.

Po popoludňajšej sieste, ktorú poslušne odspíme v tieni kempu, sa vyberáme na rozlúčkovú párty s morom. Večer pokračujeme v lúčení smutne slávnostným štrngnutím korzickým bielym.
Ale to už symbolicky zvoní zvonec a korzickej rozprávky je koniec….

 

Udobrovanie s morom

 

„Vždy, keď pozoroval more alebo oheň, bol schopný stráviť celé hodiny v mlčaní, nemyslieť na nič, ponorený do nesmiernosti a sily týchto živlov.“
(Pablo Coelho: Alchymista)

Nedokážem definovať, čo spôsobuje moju nenásytnosť po mori. Nie je to len vzťah vnútrozemca k čomusi vzácnemu, nedostupnému. Cítim, že k moru ma ťahá viac ako vidina dovolenkovej pohody, exotična. Viem, že i keby som ho mala priamo pod oknami, jeho magnet nezoslabne.
Keď som bola dieťa, bolo mi more ihriskom, v ktorom možno plávať, ponárať sa po mušle. S pribúdajúcimi rokmi získala na hodnote i pláž obmývaná vlnami, obdarovávaná škebľami a správami vo fľašiach. Dnes mi je more vzorom vášne a sily. Nikdy ho nepochopím a o to viac ma priťahuje. Večné tajomstvo. Akoby mi niekto kedysi tristopäťdesiat životov späť prezradil čosi veľmi podstatné o mori a svete. A ja som to tajomstvo v toku dejín zabudla. Možno úmyselne, zo strachu, že by som ho mohla v slabej chvíli prezradiť.
Možno tak, ako obyčajne zabúdame na dôležité veci. Vždy keď som v mori, kontúry tej záhady sa vyplavujú k prahu vedomia. Ja sa zrazu cítim strašne ľahulinká, oslobodená od tela a všetkého svetského. Na Korzike som objavila, že toto všetko sa dá vychutnávať nielen ponoriac sa do morských vĺn.
K moru som prišla s chúťkami dieťaťa. Veľmi rýchlo som bola zahriaknutá. Hneď pri prvom stretnutí, ešte Taliansku, som schytala prvú lekciu od domorodkyne medúzy. Pri ďalších kúpaniach som musela raz čeliť plytčinám, potom znepríjemňujúcej spúste rias a nakoniec ma špinavé more na východnom pobreží od plávania úplne odradilo. Mala som naň kvôli jeho nehostinnosti zlosť. Medzi nami začínala rásť bariéra.
Našťastie ja nemám vo zvyku sa lúčiť v zlom. A so stvoreniami, ktoré obdivujem a vážim si, už vôbec nie. Posledný večer na Korzike v dedine Miomo, sme si s morom vzájomne vstúpili do svedomia a všetko vysvetlili. V tom akte som pochopila to, čo som už takmer tri týždne žila. More nie je len o kvapalnom skupenstve. K tomu, aby som si ho vychutnala, sa nemusím zakonzervovať soľou na x rokov vopred. Na udržanie vzťahu s ním stačí očný kontakt. Netreba brať zvnútra. V jedom z mála prípadov je i obal podstatným, ba úplne postačujúcim.
Len vnímať, obdivovať, inšpirovať sa. Skúmať kde má začiatok a koniec, snažiť sa definovať meno modrej farby, mať v očiach odlesk z jeho hladiny…
Pocit, že som si „neužila mora“ len kvôli tomu, že som v ňom nebola namočená dvadsať dní po desať hodín, sa nenávratne stratil. Už chápem, že mora si berieme toľko, koľko znesieme. Každá minútka v jeho prítomnosti, i keď len vzdialenej, z nás robí priateľov. A nie hocakých – dôverných. Pri slávnostnej rozlúčke s Korzikou, v ten posledný večer v Miomo, sme sa s morom udobrili na život a na smrť. A naveky….

 

Slovník výrazov ktoré na Korzike BUDETE potrebovať

Dobrý deň Bonjour bonžúr
Prosím… S´ il vous plait sil vú ple
Ďakujem Merci mers
ano / nie oui / non ui / no
Prepáčte Excusez moi ekskyze mua
Hovoríte po anglicky? Parlez vous anglais? parle vu angle
Nerozumiem Je ne comprends pas že ne comprá pa
Dovidenia! Au revoir! o revuár
Dobrú chuť! Bon appétit! bon apetit
pani / pán madame / monsieur madam / mesié
Pekný večer! Bonne soirée! bon suá
Ako ďaleko? A quelle distance? a kel distáns
Koľko to stojí? Combien est-ce kombjé es
pitná voda aqua potable akva potábl

 

Slovník výrazov ktoré na Korzike NEBUDETE potrebovať

 

dážď
rozsiahla rovina
jednotvárna krajina
neochotný / nechce poradiť
lakomý
dotieravý
ponáhľa sa
nepoškodená dopravná značka
priviazaná krava
hlúpy pes
vypasené prasa
Je mi zima.
Ako vyzerám?
Tá bageta so syrom mi nechutí.
Tu nevonia žiadny strom, krík ani bylina.
V potoku je znečistená voda.
Robiť táborák povolené.

 

Ako vietor dodržal slovo

(Miomo – Bastia – Livorno – Florencia)

 

„A nastalo ráno osemnásteho dňa…“
Čaká nás šíre more a za ním po trojhodinovej plavbe starý kontinent. Definitívne opustenie kempu v Miomo už prežívame bez clivých emócií. Víťazom nad nami sa stáva nervozita a kazisvetstvo: v chvate balenia úspešne lámeme ďalší unikátny rekord, a síce v likvidovaní zipsov.
Ja na cyklotaške zruším dva z troch zipsov (ten tretí je už po generálke a stal sa „nepokaziteľným“). Dušanove skóre = 1 : 3 (zasa som raz v niečom lepšia…). Jeho úlovok pochádza z príručného ruksaku, ktorý už od začiatku dovolenky vyzeral „na odchod“. Nemilosrdné zaobchádzanie vydržal až dodnes. Hryzieme si do jazykov a vynaliezavosťou hodnou McGaivera ako-tak všetko zničené pripravujeme na bezpečný päťkilometrový tranzit do prístavu.

Tentokrát máme väčší predstih ako naposledy v Livorne. Naša megaferry s kresbou veľryby na boku čaká pokojne v prístave. Zvonku vyzerá rozvážne a veľkoryso voči všetkým sortám pasažierov. V jej útrobách panuje totálne odlišná atmosféra.
Vstupujeme do mraveniska, v ktorom práve prebieha najsamväčšie upratovanie. Na rannom trajekte Bastia – Livorno je viac personálu ako cestujúcich. Pri troške odvážnej fantázie sa dá dúfať, že nás celú plavbu bude ovievať párik livrejovaných plavčíkov. No figu borovú. Všade sa leští, vysáva, glancuje zametá, posúva nábytkom. Najskôr sa bavíme. Veríme, že akonáhle zdvihneme kotvy a vyplávame z prístavu, všetko sa skľudní, hlas kapitána v reprákoch zaželá pokojnú plavbu a všade nastane idylka ako urobená na dospanie krátkej noci. Zabudnite! Keď Taliani a Korzičania makajú, tak makajú. To ste ešte nezažili, ako okolo jedného kresla obskakujú s vysávačmi, kefami a tepovačmi traja členovia upratovacej čaty, štvrtý sa ženie robiť im odborného poradcu a ďalší dvaja sa pozerajú. Divím sa, prečo sa nedostavil i hlavný kormidelník, veď jeho prítomnosť mohla veľa zlepšiť.
Stávajú sa z nás pasažieri na úteku pred upratovačmi a čistiacimi prostriedkami. Vždy, keď sa vedomie prepadá do hladiny alfa, prirúti sa vrndžiaci vysávač a agresívne nám naznačuje: „Uhni, tu sa ide upratovať!“. Po treťom nedobrovoľnom premiestnení pohľadom vyvraždíme celú posádku a chuť na spánok definitívne hádžeme cez palubu. Zvyšok cesty strávime na najvyššom podlaží, vonku pod holým nebom. Burácanie motorov lode, nárazy vetra, priame slnko – to všetko sa nám zdá menšie zlo ako čokoľvek, čo sa vo vnútri trajektu snaží o dokonalú sterilnosť.

Pred jedenástou trajekt vpláva do Livorna. Obaja trpíme alergiou na industriálne centrá, a tak berieme nohy (vlastne kolesá) na plecia a sledujeme návesti s nápisom „Firence“.
Potrebujeme sa zorientovať a nájsť tú najvhodnejšiu cestu do 70km vzdialenej Florencie. Pôvodne sme nemysleli, že je šanca dosiahnuť ju ešte v tento deň, no jeden doposiaľ škodoradostný živel nám nachytal príjemné prekvapko. Vietor. Doposiaľ s ním máme nevyrovnané účty. Vždy, keď mohol, sa nám drzo smial do tváre. Jedinký raz sa zľutoval, ale vtedy už nemal na výber. Bolo to v čase, keď sme v „pokazených kopcoch“ strácali od jedu vedomie. No dnes vietor plní sľub daný rodu cyklistov: byť aspoň raz záchranou v poslednej chvíli, v rozhodujúcom momente. Duški s radosťou opakuje: „Ja som to vedel…. Raz to muselo vyjsť. Raz ho musíme mať v chrbte. A dnes ho potrebujeme najviac. Bez neho, s takýmto medzičasom, by sme do Florencie prísť nedokázali.“
A vietor sa s nami naháňa. Opiera sa do chrbtov a energiou z fľaše vypusteného Gina nás posúva v ústrety Florencii. Ideme tými istými cholerickými cestami ako pred troma týždňami. Bezmála zabudnuté mestečká, dediny, polia, lúky, parky, námestia, kostoly, obchodíky, kaviarne….

To všetko letí okolo nás a my sa ani nepristavujeme. Tak nás preteky s vetrom bavia, a tak sa bojíme, že ho nahánka omrzí. Ale jeho zrejme baví rovnako. Rozlúči sa s nami tesne pred bránou Florencie.
Je podvečer a my víťazne tiahneme do „dobytého“ mesta. V samotnej Florencii ešte nabeháme 20km, no to už vietor nepotrebujeme. Chudák, ešte by v tej džungli ulíc, semaforov a áut poblúdil. A nemohol by ísť na pomoc ďalšej svorke dvojkolesových dobrodruhov, ktorí jeho masáž chrbta práve potrebujú a vedia doceniť tak ako my.

 

Naša tajomná Florencia

 

Vo Florencii sme už raz boli. Našim hlavným zámerom vtedy bola prehliadka pamätihodností: starobylé katedrály, radnica, námestie, Michalangelov Dávid, Zlatnícky most, galéria Uffici… Klasický program osemhodinovej návštevy v rámci poznávacieho zájazdu.
Teraz tu stojíme na sklonku cyklovýletu s úplne iným úmyslom. Vedľa seba naložené bicykle, nad nami bronzový David, pred nami ako na dlani Florencia. Dnešnú noc je nám hostiteľom mesto, v ktorom sa romantika a jej vlastná sestra renesancia narodili. Je to sľubná predstava, len keby to nemalo trvať tak dlho (vlak na Bolognu ide až 4,30 ráno). Uvidíme, kedy sa vypĺňanie času zmení z príjemného na nepríjemné, a kedy sa náš zmysel pre romantiku stratí v chladných, prázdnych uliciach. Zajtrajšia cesta domov naprieč Talianskom obnáša päť prestupov. Treba sa na to správne naladiť a obrniť škrupinou dojmov z jedného z najkrajších miest Talianska. Hor sa do zakukľovania v zážitkoch!
Pri bronzovom Davidovi je rušno. Je tu nespočetno autobusov s fotografovania chtivými turistami. Sympatickejšie pôsobia mládežníci oblečení do leta, s remienkovými sandálmi na nohách. Priamo na vyhliadke sa koná hudobný festival Michealangelesca. Národa na zbláznenie…
Pre nemotorizovaných, k tomu aj nemotorných bikerov tu niet miesta. Dávame si lepší pozor na cyklotašky, vrecká a so súmrakom i na cestu. Vozovky sú frekventované a úzke. Uprednostňujeme pešie zóny vedúce z vyhliadky až do samotného centra mesta. Z bikov schádzame a kráčame pešo. Námestím sa ozýva recitál pouličného speváka, ktorý chrlí evergreen za evergreenom: Beatles, Simon & Garfunkel, Queen, Beach Boys, Sting, Doors, ABBA… Vybrali by ste si. Okolo „uličníko-umelca“ sa zoskupujú hlúčiky ľudí. My si sadáme obďaleč, odkiaľ akustický zážitok ostáva zážitkom a biky nachádzajú oporu v stene jednej z mála budov, ktorá tým na cti neutrpí. Po chvíli sa dvíhame a viac maškrtní ako hladní brázdime uličky lemované dobrotami od výmyslu talianskeho sveta: kopce farebných a strapatých zmrzlín, polia pizze, jazerá vína, aleje ovocia… Už z pohľadu na to sme najedení a opití.
Medzi desiatou a polnocou nastane vzduchoprázdno. Počas neho ako ťahmi štetca renesančných umelcov zachytávame výraz Florencie a nás. Štetcom nám sú všetky zmysly, ktorými v pamäti výtvor zvečníme. Dielo ostane zamknuté v privátnej galérii našich spomienok. Opisovať ho nezasväteným nemá zmysel. Originál o nás, pre nás. Názov: Naša tajomná Florencia.
Pomaly svetlá hasnú, vyhasína i teplo ulíc a my sa pohýname k železničnej stanici. Strážcovia bezpečnosti nás z haly vyháňajú, a tak s desiatkami mladých turistov a florentských bezdomovcov ulíhame na trávnik pred stanicou. Vyoperovanie strachu je služba, ktorú ponúkajú v každom veľkomeste na železničnej stanici. Nechali sme si ho vyštiknúť len tak narýchlo, bez narkózy. Inak by sme túto noc nemali šancu prežiť. Zabalení v spacákoch bojujeme s hodinami do odchodu vlaku. Tak hrozne sa chce a nedá spať…. Ešte pár minút a môžeme ísť stepovať pred bránu stanice, ktorá by sa mala každú chvíľku otvoriť. Toto tu je rozhodne adrenalínovejší zážitok ako nocľah v tom najhlbšom korzickom lese.

 

Guinessova kniha rekordov sa trasie v základoch

(Florencia – Benátky – Tarvissio)

 

Netuším, či železničný transport Florencia – Nitra so siedmymi prestupmi je hodný zápisu do Guinessovej knihy rekordov. Asi nie. I keď latku trpezlivosti a odhodlania sme v sebe museli posunúť na skutočne ambicióznu výšku. Tejto cesty sme sa začali obávať už pri dorazení do Florencie. Vtedy mi personál informačnej kancelárie po úpornom snažení vtisol do ruky papier so siahodlhým zoznamov vlakových spojení umožňujúcich prepravu bicyklov z Florencie až na hranicu s Rakúskom – do Tarvissia. Ďalej dosah ich „písíčiek“ nesiahal.
Zoznam vyzeral nasledovne:
Florencia 4,33h – Bologna 6,05h
Bologna 7,50h – Benátky 9,53h
Benátky 15,50h – Udine 17,34h
Udine 17,45h – Tarvissio 19,08h

Pokračovanie (s nevedno koľkými prestupmi) mohlo byť ešte vzrušujúcejšie.
Tarvissio (odchod nevedno kedy) – možno priamo do Viedne, alebo zasa na etapy cez celé Rakúsko
Viedeň – Bratislava (veríme, že niekedy v piatok ráno alebo predpoludním)
Bratislava – niečo smerom na Nitru (snáď do večera domov prídeme)
Počas dovolenky sme sa snažili na hrôzostrašný plánik nemyslieť. Dnes sa však stával neodvratne aktuálnym.

Vo Florencii svitá nový deň. My sa staviame do radu čakajúcich na otvorenie brán železničnej stanice. Vrútime sa dnu a upaľujeme na nástupište vlaku do Bologne. Urýchlene nakladáme biky a o chvíľu už spíme. Teraz už v bezpečí vozňa (len keby tí sprievodcovia tak neotravovali). V Bologni máme času akurát na prezlečenie sa do kraťasov, rannú hygienu a vypátranie správnej koľaje. Zatiaľ čo ja sa motám po staničnej hale, Duški pred stanicou stráži biky. Ako si tak stojí a čaká, kým prídem, oslovia ho okoloidúci karabinieri. Autoritatívne ho upozorňujú, aby si preparkoval auto. Duški nechápavo hľadí a snaží sa pochopiť, o čo im ide. Karabinieri ukazujú na Porshe zaparkované na mieste vyhradenom pre taxíky, hneď vedľa našich „šporťákov“. Duški sa začína baviť. Priznáva sa k naloženým bicyklom opretým o múr a od trápneho auta sa dištancuje. Karabinieri odchádzajú s dlhým nosom. Pokuta sa nekoná… Celkom by ma zaujímalo, či sú majitelia kabrioletov v Taliansku skutočne zameniteľní s cyklistom v kraťasoch, pokrčenom tričku a s kruhmi pod očami po takmer prebdenej noci. Možno o pol noci v čiernom rohu miestnosti bez okien. Zdá sa však, že ostražitosť a prezieravosť talianskych strážcov poriadku pripúšťa i túto absurditu.
Cestu do Venezie prespíme. Musíme dohnať v noci zameškané, i keď nepredpokladáme, že by pobyt v Benátkach mal byť náročný. Trošku sa poprechádzame, povozíme uličkami a dačo nafotíme. Tešíme sa, že to vyšlo takto pekne. Môcť spojiť príjemné s užitočným a zároveň nevyhnutným, je presne to, čo nazývame maximálne využitým časom.
Keby sme my boli bývali vedeli, ako sa nám šlofík vo vlaku zíde…

V Benátkach vystupujeme takmer v centre utopeného mesta. Najskôr sa snažíme zorientovať a zadovážiť si mapu. Nech tu, prepánajánakráľa, nepoblúdime. Sme limitovaní časom a neradi by sme na stanici (alebo v nejakom kanále) trávili ďalšiu noc. S mapou v ruke vyrážame v ústrety námestiu sv. Marka s bazilikou a tonou holubov.

Na Benátkach je príjemné všeličo, medziiným i to, že tu nejazdia autá. Ale to je pre cyklistov prvé a zároveň posledné pozitívum. Prichádzame na to veľmi skoro, no že to tu bude až také tvrdé…
Mesto je vychýrené tým, že je tu asi tak milión päťsto kanálov, cez ktoré vedú kamenné klenuté mosty v x-násobnom počte. Nuž a všetky tieto mosty, s výnimkou jediného priamo pri stanici, netvoria klenbu plynulým zahnutím ale škodoradostnými schodmi. Naša púť naprieč Benátkami k námestiu sv. Marka vyzerá tým pádom takto:
Duški prenáša so zaťatými zubami svoj 45kg bicykel cez most. Opiera ho na najbližšom vhodnom mieste, uteká späť cez most ku mne. Ja mu podávam svoj 30kg bicykel a šprintujem cez most k jeho opretému biku. Tu počkám, kým príde funiaci Dušan. Následne sa každý chopíme svojho dopravného prostriedku a posúvame sa o 20m k ďalšiemu mostu, kde sa celý proces opakuje. Pochopiteľne, že to všetko sa deje v nepredstaviteľnej mase ľudských tiel a horúčave.

Skúste si mosty od železničnej stanice k námestiu sv. Marka porátať (menej ako pätnásť ich nie je) a vynásobte ich štyrmi. Dopracujete sa k výsledku hovoriacemu, koľkokrát Dušan prenášal bicykle.
Vynásobte počet mostov dvoma a potom sedemdesiatimi piatimi a vyjde vám počet kilogramov, ktoré v tento deň zdvihol a musel s nimi prejsť cez mosty. Obidva výsledky sú hodné zápisu do Guinessovej knihy rekordov. Vôbec nás neprekvapilo, že sme nestretli ani jedného cyklistu.
Musel by byť šibnutým, vysadeným tu vrtuľníkom, alebo kulturistom vo výslužbe, aby ho napadla taká absurdnosť, ako „špacír“ po Benátkach s bicyklami. Sprvoti sme sa aj divili, prečo na nás tri štvrtiny davu hľadia tak nechápavo. Iste sme tu boli prvými a na dlho i poslednými cyklonávštevníkmi.
Inak, mesto to bolo skutočne jedinečné, krásne, len tie hlúpe schody…. Náš kuriózny zážitok z prechádzky Benátkami predčil ostatné dojmy: maľované karnevalové masky, jemne cifrované fasády budov, gondoly, stotisíce holubov a turistov. Mám vážne podozrenie, že samotné Benátky by sa kľudne mohli uchádzať o titulok v guinessovke minimálne s dvoma rekordnými číslami – koncentrácia turistov a holubov na m2.
Duški mal popoludní ruky vyťahané ako gorila. To si teda nepomyslel, že z cyklovýletu sa vráti so svalovkou na rukách. Úprimne som ho po celý čas ľutovala. Touto cestou mu vzdávam hold, že to s nami všetkými (mnou a dvoma bicyklami) vydržal nie len cestou k námestiu, ale aj späť na stanicu.
Neviem, ako treba postupovať pri podaní žiadosti o zápis do Guinessovej knihy rekordov. Mám zlého tušáka, že sme o to mali požiadať vopred, aby sme mali očitého svedka. Nuž, čo už. Tá sláva a publicita nám rozhodne nestoja za to, aby sme náš originálny rekord chceli zopakovať. (Teda ja by som sa na to možno aj dala, ale Dušan určite nie…).

Je večer. Po štyroch úspešných prestupoch sa už nachádzame v Alpami obkolesenom Tarvissiu. Obávali sme sa, že nás odtiaľto do Viedne znova budú posielať len regionálnymi Zugmi s päťdesiatimi prestupmi. Ale naši cestovní anjeli strážni si nás počkali a zaúradovali. Rakúski sprievodcovia bez mihnutia očkom schválili prepravu bicyklov v rýchliku, ktorý na to oficiálne nie je uspôsobený. Je to tak dávno, čo za nás u železničiarov orodovala pani Mária Magdaléna… Náš prejav radosti a vďaky vnímajú sprievodcovia s výrazom: „Veď až tak veľa sme toho neurobili…“ Ale hej, páni. Ani neviete, aký kameň ste nám odvalili z (cyklo)duší.
Naobliekaní sedíme na stanici v Tarvissiu a ja dopisujem v denníku posledné riadky. Krátim si čas do príchodu polnočného vlaku a odháňam pomyslenie na neodvratný záver dovolenky. Ešte že nemám plniace pero. Určite by miesto mňa na papier vyronilo dve obrovské atramentové slzy. Večné pero môže leda tak zaškrípať, to je však zvuk, ktorý je spájaný s hnevom a nevôľou. A to je to posledné, čo v sebe máme. Najlepšie bude bilancovať a hodnotiť s odstupom – až doma. A tak zatváram denník, odkladám pero a teším sa, ako doma napíšem záverečnú kapitolu našej kroniky krížom-krážom Korzikou.

 

Prišli sme, videli sme, prebicyklovali sme

 

Predsavzali sme si, že ešte predtým, ako sa na Slovensku rozlúčime, niekde si v kľude sadneme a zrekapitulujeme najkrajšie momenty našej dovolenky. Nemáme však šťastie. Nijakú „lenprenásstvorenú“ lavičku sme nenašli. A tak musí účel splniť terasa krčmy len na kilometer vzdialená od rodičovského domu. Nič lepšie sa po ceste nevyskytlo. Vyberáme si miesto a opierame bicykle. Tentokrát ich už nenechávame odložené bez zamknutia. Tunajší kraj, tunajší mrav….
Sedíme oproti sebe a vôbec sa nám nechce dvihnúť a ísť každý svojou cestou. Po spoločne prebicyklovaných 1300km ani niet divu. Snažíme sa vyloviť v pamäti všetko hodné spomienky, poďakovania, zasnívania sa. Zisťujeme, že je toho priveľa na pár chvíľ, ktoré sme si v dnešku vyčlenili. Budeme potrebovať veľa času, aby sme v repríze prežili ešte raz všetky momenty šokujúceho šťastia i zaskočenia z nečakaných komplikácií. Zdá sa mi, že na rekapituláciu by boli ďalšie tri týždne málo.

Ideme si po pivo a pán krčmár sa zvedavo pýta:
„Všimol som si, že ste na bicykloch. Ste na výlete?“.
„Hej, práve sme sa vrátili.“
„A kde ste boli?“
„Na Korzike.“
„Fíha, tak ďaleko. A to ste išli z Nitry na bicykloch až na Korziku?“
„Nie. Do Florencie sme šli vlakom z Viedne. A do Viedne z Bratislavy – tiež vlakom. A potom už na bicykloch.“
“Ale veď Korzika, to je tuším ostrov, nie? To ako ste sa naň ako dostali.“ (Hmmm, ujo má prehľad!)
„Na lodi. Z jedného talianskeho mesta premávajú trajekty na Korziku. Takým sme sa cez more preplavili.“
Krčmár so záujmom pokračuje vo výsluchu:
„Ale to vám muselo trvať dlho, však?“
„Dlho. Tri týždne. Vlastne, strašne krátko…“
„A to ste si všetko niesli so sebou na bicykloch?“
„Pravdaže.“
Skúmavo si nás premeria a urobí za dialógom bodku: „Aj tak neverím.“
Krútiac nedôverčivo hlavou podáva cez pult načapované poháre, my zaplatíme a s úsmevom sa poďakujeme.

Pán krčmár, ani my neveríme. Neveríme, že sme svoj sen dokázali premeniť na skutočnosť. Že sme boli tak ďaleko… Že sme stretli pani Máriiu Magdalénu a hromadu ďalších jej podobných rozprávkových bytostí…. Že sme napriek komplikovanosti prišli s bicyklami až na samotný ostrov…. Že sme prebrázdili jeho východné i západné pobrežie, dotkli sa jeho srdca skrytého v tiesňavách horských riek, dosiahli na jeho dušu visiacu nad najvyšším vrchom korzických Álp… Že sme na vlastnej koži mohli ucítiť, čo je pustatina, divočina… ale i sloboda. Že sme sa bicyklovali pod palmami a voňavými oleandrami… Že sme priamo z bicyklov mohli skočiť do morských vĺn… Že sme spoznali toľko nádherných miest – na Korzike aj v Taliansku.
Neveríme, že napriek všetkým úskaliam a rizikám, s vedomím (i bez vedomia) ktorých sme do dobrodružstva šli, sa nám nič nestalo….

Ale mali by sme uveriť. Veď sme tu: živí a zdraví, s myšlienkami píšucimi v predstavách názov ďalšej túžby…. My totiž veríme, že stavať vzdušné zámky (na pevnom podklade prípravy a zodpovednosti) sa oplatí.

„Nikdy ti nie je dané prianie, bez toho, aby ti súčasne nebola daná sila ho splniť.
Možno však pre to budeš musieť ťažko pracovať.“
Richard Bach

Prišli sme, videli sme, prebicyklovali sme.
Korzika a čas s ňou prežitý nás utvrdili v jednom veľmi dôležitom poznaní:
Na svete je jedna reč, ktorú všetci chápu, a preto sa ňou oplatí dorozumievať. Je to jazyk nadšenia robiť veci s láskou a chuťou, s túžbou dosiahnuť to, o čom snívame alebo čomu veríme, a za čím je skrytá len dobrá vôľa.
Skúste niekedy prehovoriť týmto jazykom. Zrazu vo vašich plánoch a nevyslovených prosbách budú čítať všetci navôkol – i bez tlmočníka. A čo je najlepšie, úplne prirodzene vám začnú prejavovať svoje sympatie, podávať pomocnú ruku.

So srdečným želaním ochoty rozprávať, počúvať, rozumieť, ale hlavne používať a rozširovať univerzálnu reč sveta sa s vami lúčia

 

Sylvia & Dušan

 

Galéria všetkých fotografií

Napíšte komentár