Leto na vlastný pohon

Napísal(a) júl 31, 2011 v kategórii Európa, Švajčiarsko | 3 komentáre

Leto na vlastný pohon

 

Na začiatku bola túžba,

nasledovalo odhodlanie,

ďalej stačila už len vôľa.

Nič z toho by však nenašlo svoj zmysel, nebyť ľudí. Nás dvoch.

 

Túžba

 

Bola na úplnom začiatku. U Dušana nástojčivá a uvedomelá, v mojej zaneprázdnenej duši driemajúca, no bola. Bez nej by sme nikam neodišli. To viem.

Cyklotúru sme si sľubovali celé dva roky, odkedy sme spolu absolvovali päťdňový výlet po myjavských kopaniciach a Valticko-Lednickom areáli.

Bicykel je našou spoločnou láskou. Dušan jej dáva viac času aj energie, ale môj vzťah k nej je rovnako vrúcny (len na tachometri zriedkavejšie a pomalšie naskakujú číslice).

Pri úvahách nad letnou dovolenkou sa Dušan dopátral k faktu, že cyklistika vo Švajčiarsku nie je žiadny nepochopiteľný úkaz, a že aj „kancelárska krysa“ ako ja, by to mohla zvládnuť.

U mňa zafungovalo to, čo som už niekoľkokrát uviedla – túžba. Prekonala všetky racionálne argumenty, nedala pochybnostiam šancu. Vôbec nepripustila, aby som si preštudovala čosi viac, hlbšie sa zamyslela a prišla na to, čo som postupne zisťovala na vlastnej koži – že to nie je až také jednoduché a ľahké. Mala som čistú túžbu ísť a dôveru v Duškiho slová, v to, ako ma pozná. Doteraz som vďačná za oba tieto pocity. Viem, že keby nebolo ich, ale viac času skúmať a rozmýšľať, vôbec by som sa na cestu neodhodlala…

 

Odhodlanie

 

V tejto fáze sme už vedeli, že chceme ísť. Bolo však treba položiť základy, na ktorých budeme budovať hmatateľnú podobu našich plánov. A tak sme začali k veci pristupovať racionálne: plánovať termín odchodu (čo sa neobišlo bez hádok), zoznam vecí, ktoré budeme potrebovať, približnú trasu (skutočne veľmi, veľmi približnú).

Každá cesta musí mať cieľ. V Dušanovom prípade tým cieľom bol Matterhorn.

Ja som sa skôr nechávala viesť filozofiou: „I cesta môže byť cieľ“ a mojou jedinou ambíciou bolo prežiť, vrátiť sa celá a šťastná. Každý ako sa cítil…

Ja som sa k svojej méte priblížila viac, no úprimne povedané, hanbím sa, že môj zámer bol taký nekonkrétny. Dušanov bol podstatne vzletnejší a ambicióznejší. Čo na tom, že si ho prenáša do budúcna. Túžbu a odhodlanie má, takže nič nie je stratené.

 

Vôľa

 

Prvýkrát sa moja vôľa a cieľavedomosť prejavili pri kúpe cestovných lístkov na vlak z Bratislavy do Mníchova. Táto mašinka (lepšie povedané „mašinéria“) mala byť prvým kľúčom k  bráne nášho sna, no takmer nám tú bránu „zabuchla pred nosom“. Našťastie, mám užitočnú vlastnosť na všetko zlé a nepríjemné zabudnúť, a tak si zo strastiplnej zhánky po lístkoch a prekombinovaného prevozu bicyklov nepamätám takmer nič. V každom prípade sa mi slovenské železnice zaslúžili o viacnásobné zdvihnutie adrenalínu a vyvolanie pochybností, že na nejakú dovolenku vôbec odídeme.

Neuveriteľné sa na koniec stalo pravdou, predchádzalo tomu však zopár dramatických scén.

Sebadisciplínu, vzájomné presvedčovanie, že na to máme, že nám bude dané všetko, čo budeme potrebovať, sme praxou počas cesty dotiahli takmer k dokonalosti.

Vzájomne sme si boli najväčším prameňom vôle a sily a najmä chýbajúcim kúskom toho, čo ten druhý práve potreboval: optimizmu, energie, dôvery v seba, nádeje v lepšie počasie…

Vôľa môže mať veľa podôb, no jednou z najkrajších je tá, ktorej zdrojom / dôvodom je človek, ktorého milujete.

 

O balení

 

Pri balení na cyklocestu si treba uvedomiť, že tu neplatí formulka veci uľahčujúca pri iných zájazdoch: veď auto / autobus to odvezie.

Vedeli sme, že to budeme iba my, kto celú batožinu povlečie na bicykloch. A tak sme k baleniu pristupovali vysoko prakticky. Nakoniec však s pýchou môžem skonštatovať, že sme skutočne nič dôležité nezabudli. Všetko, čo sme mali so sebou, sa nám zišlo a nič, čo sme nemali, sme nepotrebovali. Pri pohľade na naložené „primitívne“ dopravné prostriedky, sme si pripadali ako slimáky. Aj my sme si niesli svoje domčeky so sebou.

Tak máličko potrebujeme, aby sme boli šťastní, spokojní, pokojní. Tak málo.

Sami sme si všetko dokázali naložiť a odniesť na bicykloch po cestách – necestách dlhých 1.800 km, cez päť krajín Európy, žili sme z toho počas dvadsaťjeden dní a skutočne nám nič nechýbalo.

A nechýbalo by, ani keby to celé malo trvať desaťnásobne dlhšie.

Skutočné bohatstvo človeka je ukryté v uvedomení si, koľko málo hmotných vecí potrebuje ku šťastiu. Čím viac si životy plníme matériou, tým ťažšie sa nám nesú, tým viac sa obávame o nedostatok, stratu, tým menej si uvedomujeme, aké iné dary nám ležia na dosah ruky, a ako vysoko dokážeme vzlietnuť.

 

O cestovnej horúčke

 

Teraz budem úplne úprimná. V ráno dňa, kedy sme mali odísť, som sa cítila viac než zle. Vďaka cestovnej horúčke ukazujúcej veci v pravom svetle.

Zrazu mi začali dochádzať všetky pochybnosti, neistota, strach, nedôvera vo vlastnú silu a schopnosti. Prerastali mi cez hlavu a premáhali ma.

Východisko som hľadala v manuálnej práci, nekoordinovanom balení, návšteve rodičov. Tí s úžasom (v negatívnom slova zmysle) zaregistrovali informáciu, že odchádzam na tri týždne.

Ja som sa tvárila hrdinsky a nedala na sebe nič znať. Dosť čo som sama zmierala strachom, ešte ho nahnať aj im. A potom prišlo, ako tradične, zastavenie sa na cintoríne pri babičkinom hrobe a požiadanie o príhovor za nás tam hore: prosba o dostatok sily, „lahkého znášáňá“ všetkého, čo nás čaká, Božej ochrany, šťastného návratu.

V tom tichom rozhovore mi zrazu prišlo nad slnko jasnejšie, že nič zlé sa nemôže stať. Veď mám pri sebe Dušana, on mňa a obaja Boha… S takouto výbavou sa smelo môžeme vybrať na cestu.

Vyrážame!

 

Začalo to celkom dobre… Prvýkrát sme zmokli na ceste z Nitry do Leopoldova na stanicu, odkiaľ sme mali nasadnúť na vlak do Bratislavy.

Naivne som si pri poslednom dôkladnom sprchovaní doma nahovárala, že pocit čistoty mi vydrží aspoň dva dni. Veď najbližšie ma komfort domova čaká až o tri týždne…

Veľmi skoro som sa však prebrala do reality. Š1apali sme do Leopoldova ako závodníci. Bicykle naložené, búrka v pätách (alebo skôr na obzore), prvá pitná prestávka a netrpezlivé pohľady na hodinky: „Stíhame vlak???“ Stíhame, no aj búrka stihla nás, i keď len okrajovo. Veľké kvapky dažďa však stačili na to, aby sa zaprášený povrch cesty dostatočne navlhčil a okoloidúce autá nás mohli „vysprchovať“ šedou teplou vodou. Pocit čistoty mi vydržal kvalitnú ¾ hodinu. Do Leopoldova som doputovala šedo-čierno-bodkovaná ako katarinka.

To však nebol koniec. Po príchode na stanicu sme začali vybavovať prevoz bicyklov. Kúpili sme lístky na plánovaný vlak, ktorý mal na hlavnú bratislavskú stanicu doraziť s takmer dvojhodinovým predstihom od odchodu vlaku zo stanice v Petržalke do Brucku (mestečko kúsok od Viedne). Krátko po zakúpení lístkov milý hlas v amplióne oznámil, že náš vlak má meškanie 35 minút, čo sa však ešte stále môže zmeniť. Aj sa zmenilo, pochopiteľne, k horšiemu. Vláčik svoje právo na meškanie využil a prišiel až o 45 minút neskôr. Len tak-tak, aby sme v Bratislave boli jednu hodinu pred odchodom vlaku z Petržalky.

Hneď ako sme v Bratislave vystúpili, kolekcia katastrôf sa rozrástla o ďalšiu: prietrž mračien. Teraz už poriadna. V pršiplášťoch, s ťažkými bicyklami a v dosť intenzívnej podvečernej premávke sme sa pustili do šialenej cesty na petržalskú stanicu. Dobicyklovali sme mokrí ako myši, tieklo z nás, z bicyklov, tašiek, pršiplášťov… V pohľade colníka som zúfalo hľadala súcit a pochopenie a nie zdesenie a snahu vyhostiť nás z vlaku skôr, ako nastúpime. Chlapík bol fajn. Pustil nás a my sme mohli začať ďalšiu kapitolu tranzitu.

Vystúpili sme na stanici v Brucku. Tu sme si mali zakúpiť lístky na bicykle, pretože v Bratislave sa dajú kúpiť iba po Viedeň. Moja predstava rušnej stanice s množstvom okienok, informátorov, ochotných sprievodcov bola opäť naivnou. O desiatej večer bola ministanička v Brucku pustým miestom s niekoľkými koľajami (po ktorých sa sporadicky prehnal závratne rýchlo a hlučne vlak) a pár odovzdanými čakajúcimi. Čo teraz? Koho sa spýtame, kde si kúpime lístky, ako zistíme, kam treba bicykle naložiť? Kto nám s nakládkou pomôže? Dúfali sme, že vlak bude mať v Brucku dlhšiu prestávku (ako napr. v nenápadných Lužiankach alebo v tom prekliatom Leopoldove). Náhodne okoloidúci sprievodca nás však ubezpečil, že vlak stojí v Brucku tak dve – tri minútky… Nuž, na všetko, čo sme potrebovali vybaviť, dosť krátka doba. Vzájomne sme sa povzbudzovali, spoločne odháňali podozrenie, že všetky tie zážitky z úvodu cesty sú výstražnými signálmi. Stavím sa, že počas dvojhodinového čakania v Brucku by sa v nás krvi nedorezal ani profesionálny chirurg.

V zúfalosti sme si pripravili i náhradnú variantu dovolenky pre prípad, že by nás vlak nevzal, alebo by sme nestihli nastúpiť. Ostaneme v Rakúsku, nájdeme si nejaké kopce a jazierko a to budeme dokoliečka obchádzať, fotiť a všetkým doma budeme hrdinsky tvrdiť, že Alpy vôbec nie sú náročne: „Je to brnkačka, veď sme sa ani poriadne nezapotili…“

No dopadlo to fajn. Stihli sme všetko, čo sme potrebovali. Pred polnocou sme už spokojne sedeli v nemiestenkovom kupé vlaku do Mníchova, okolo nás batožina naprataná v igelitových vreciach, bicykle v nákladnom vozni a naše hlavy späť na krku.

Snáď vás od pokračovania v čítaní neodradí, že v tomto momente sme už mali to najhoršie skutočne za sebou.

 

O ceste z Mníchova

 

Do Mníchova sme dorazili v nedeľu ráno okolo šiestej. Stanica už v túto skorú hodinu pulzovala čulým životom.

Z nočnej cesty vlakom veľa zážitkov nemáme. Mimo jedného spojeného s našimi spolucestujúcimi v kupé vlaku. Volajme ich „Japončíci“. Pristúpili do kupé vo Viedni.

Ledva som ich zaregistrovala a hneď som upadla do zaslúženého spánku. Duški mi potom rozprával, že traja ázijskí mládenci pomedzi „ťing-ťangovanie“ veľmi intenzívne, no najmä hlučne mľaskali pri jedení banánov (to, že to boli banány, Dušan vydedukoval v tmavom kupé podľa vône). Keďže o podobne vyzerajúcich Japončíkov nebolo vo Švajčiarsku núdza, vždy sme si na túto historku spomenuli a pousmiali sa nad ňou. Odvtedy v našich asociáciách platí nie len rovnica: černosi = banány, ale i Japončíci = banány.

No vráťme sa na stanicu v Mníchove. V ľudskom mravenisku sme sa motali asi hodinku, kým sme zistili, ktorá cesta nás vyvedie z Mníchova smerom na juh. Dušan zabodoval, trafili sme sa na prvýkrát. Ešte predtým, ako sme opustili stanicu, sa mi naskytol veľmi povzbudzujúci obraz.

Na stanici sme stretli štvorčlennú rodinku, mama, tato a dvaja drobci. Všetci na bikoch s tučnými cyklistickými taškami, v plnej cyklovýstroji, no najmä absolútne v pohode. Na tvárach žiaden stres, priam opačne – rutina. Pri pohľade na nich mi neostávalo nič iné, ako sa ubezpečiť, že naše veľké dobrodružstvo možno ani nebude takým veľkým, keď v Nemecku si ho doprajú aj malí štuplíci.

Mníchov je v letné nedeľné ráno veľmi príjemný a priateľský. Premávka i mesto, na rozdiel od stanice, ešte spinkajú a podmienky pre „v cudzine čerstvo vyliahnutých“ cyklistov sú optimálne. Veľmi rýchlo sme naďabili na cyklotrasu vedúcu z mesta na jazerá, okolo ktorých sme potrebovali prejsť. Kým sme opustili brány Mníchova, mali sme v nohách už 15-20 km.

Slnko sa postupne rozhodlo, že nás bude sprevádzať a ja som sa postupne rozhodla, že akosi nestíham, nevládzem. Dosť nepríjemný pocit, hlavne, keď ho získate v prvý deň, a to po slabých 40 kilákoch. Myslela som, že s únavou bojujem sama, no s návrhom prestávky okamžite súhlasil i Dušan. A tak sme si našli prvú „lenprenásstvorenú“ lavičku, kdesi v milionárskom teritóriu s tenisovými kurtmi a ktoviečím ešte. „Bacli“ sme si len na minútku…od 12.00 do 14.00.

Neverila som, že dokážem tak rýchlo a hlboko zaspať: na pravé poludnie, na tvrdej lavičke a k tomu ešte s obavami, čo bude ďalej. Po asi hodinovej minútke som precitla a špekulovala, ako si dopomôcť k energii a nepostrádateľnej vôli. Spásonosné riešenie malo meno káva. Tá istá káva, ktorá mi v práci už ani nezaberá. Silná, čierna, sladká a veľa… Duški síce musel vybaľovať plynový varič o čosi skôr, ako predpokladal, no zrejme pri pohľade na mňa pochopil, že splniť mi želanie napísané v očiach, bude menšia námaha ako hľadieť na mňa nemohúcu a zdesenú zo seba i z toho, čo ma čaká.

Oplatilo sa! Po vypití čierneho moku som vystrelila ako struna a až do cieľa dňa – kempu v Obergarten – som dorazila s prehľadom a pri zmysloch.

Hlavný prínos uvedeného zážitku bol v tom, že v káve sme objavili podstatne viac, ako sme čakali: ja jej priam zázračne fungujúci účinok a Dušan prostriedok, ktorý nevrlú a nekomunikatívnu osobu zmení na veselú, odhodlanú, ale hlavne pravú Syu – tú, s ktorou na výlet skutočne šiel.

 

O dennom rozvrhu

 

V samom úvode sme hovorili o vôli ako o súčasti trojice nepostrádateľných prvkov, ktorých zlúčením môže vzniknúť takýto výlet. Jedným z dôkazov zavádzania vôle do života bola i naša snaha o „železnú vojenskú disciplínu“ v dennom harmonograme. O tom, koľkokrát sa nám ho podarilo v ideálnej podobe dodržať, sa zmieňovať nebudem. Dôležitejšie ako vyčíslenie úspešnosti je, že svoj cieľ a  denný plán sme mali stále na pamäti. A keď sme ho aj neplnili, aspoň sme o ňom hovorili.

Nuž, a ako to vlastne malo v optimálne sparťanský deň vyzerať?

 

Budíček o 6.30

Ranná hygiena, balenie vecí v stane, stanu samotného, nakladanie batožiny na velocypedy

Odchod z kempu o 8.00

Rezkým tempom prejsť aspoň 15 – 20km

Prvá prestávka spojená s nákupom raňajok

Raňajky kdesi na „lenprenásstvorenej“ lavičke

Od 9.30 pokračovanie v ceste s kratšími prestávkami

V prípade horúceho dňa o cca 13.00 dlhšia prestávka, ideálne spojená s kúpaním a obedom v podobe sladkostí, neskôr i polievky

Okolo 15.00 pokračovanie v ceste

Podvečer (cca 18.00) zakempovanie s pocitom najazdených 100 km a hory obrazov, zážitkov ešte plynúceho dňa

Večera – ak sa mi chcelo aj teplá…

Zaľahnutie k spánku okolo 22.00

 

Ako na vojne, však? Keď to vidím pekne zoradené v stĺpci, hovorím si: „Kto by už stál o takúto dovolenku?“ Avšak, všetko zo zoznamu bolo každým dňom iné, hravé, prekvapujúce. Suchopárne to vyzerá iba v tejto forme.

V reáli bolo vstávanie o odstrašujúcej pol siedmej sprevádzané slastným vylihovaním v spacákoch, psychickým podporovaním sa do ďalšieho dňa, zdieľaním nočných snov, odhadovaním počasia, humorom nad tým, čo už máme za sebou, a „hrôzou“ čo pred sebou.

V tých uplakanejších dňoch sme nemo počúvali dážď bubnujúci na steny stanu a ďakovali mu za to, že ho máme, a že nás otcovsky ochraňuje. A nie len to. Niekedy mám pocit, že náš stan má akúsi mieru, dokedy ho „dážď baví“. Keď je toho priveľa, zavelí:„Stop!“ a dážď, čuduj sa svete, počúvne a prestane… Náš stan je ako živý priateľ. Veď aby nebol, keď už s nami prešiel taký kusisko sveta. Meno mu prischlo zrejmé: „Stano“ a staráme sa oň aspoň tak, ako on o nás. Veď jeho ranné balenie bol hotový rituál: citlivé a dôsledné sušenie, skladanie do úhľadného balíčka, upevňovanie na bicykel. Nehovoriac už o tom, že Stano nám bol i verným strážcom pokladu – fľaše Demänovky. Spinkala si pohodlne v jeho taške a miesto troch týždňov nakoniec vydržala iba jeden a pol. Dezinfikovali sme sa ňou dôslednejšie ako bolo nevyhnutné, ale ktovie, čo by sa bolo stalo, keby sme tak nerobili…(dobrá výhovorka, nie?). Minimálne by sme prišli o pár príjemných večerov s ľahším zaspávaním a optimistickejším pohľadom na život.

Skokom som sa dostala od ranného vstávania až k večeru. To, čo bolo medzi tým, bolo veľmi výrazne ovplyvnené počasím, trasou, prítomnosťou vodných plôch a intenzitou nášho hladu, prípadne potreby odpočinku.

Pomyselný rozvrh dňa bol akoby kmeňom našej výpravy, my sme boli jej koreňmi. Bez nich by nenarástli konáre s listami a plodmi – jednotlivé dni. V nich sa odkrýva pravý charakter stromu, zároveň jeho ohybnosť i slabosť. Nezakorenený kmeň bez vetiev a naopak by nikdy neožili. Tak, ako by sa túžba a odhodlanie nikdy nestali realitou, nebyť vôle pretavenej do pomyselného denného rozvrhu.

 

O prvej méte –zámok

 

Duški sa tešil, ako ma prekvapí darčekom v podobe výletu k rozprávkovému zámku Neuschwanstein, ktorý nám ležal v ceste na bavorsko-rakúskych hraniciach.

Keďže už mníchovská stanica bola zasypaná pohľadnicami s tisíckami podôb pýchy Bavorákov, nemohla som to prehliadnuť a spýtať sa, či sa k zámku pôjdeme pozrieť. Z prekvapenia teda nebolo nič. To však neznamená, že sme si zážitok zo vzhliadnutia zámku o čosi ukrátili.

K Neuschwanstein sme dorazili hneď predpoludním druhého dňa cyklocesty.

Poznali sme ho obaja z úžasných obrázkov vtáčej perspektívy.

Možno preto som si stretnutie s ním predstavovala ako zjavenie pevnosti zo slonovinovej kosti v Nekonečnom príbehu. To, ako sa nám objavil, nás ale priviedlo do rozpakov.

Áno, bezpochyby to bol veľký zámok, aj lesnaté kopce za ním boli neodškriepiteľné. No chýbala mu krehkosť, fantazijná členitosť na vežičky a výklenky žiadostivo sa načahujúce po oblakoch. Chvíľku sme váhali, či je to skutočne on, potom asi desaťkrát nazreli do mapy.

Následne sme sa v duchu začali zmierovať s tým, že náš „Ruženkin zámok na stračej nôžke“ je podstatne masívnejší. Nanešťastie, bol k nám otočený svojou najmenej fotogenickou stranou a aj obloha za ním bola pochmúrna a smutná. Napriek tomu bola krása tohto produktu vyšinutej, rozmarnej mysle nepopierateľná. Snaha o prenesenie rozprávky do sveta ľudí úplne neminula svoj cieľ.

Keď vidíte zámok Neuschwanstein na obrázku, máte pocit, že vznikol na pokyn čarovného prútika. A keď ho vidíte naozaj, konštatujete jeho svetský pôvod – s miernou ľútosťou, no v sprievode pýchy a hrdosti na dielo rúk človeka.

K zámku sme sa dostali cez mestečko Schwangau, v ktorom sťa na stráži bdel ďalší zámoček, tiež veľmi pekný. Z centra vedie k Neuschwanstein asi tridsať minút dlhá cesta do kopca. Po boku s naloženými bikmi, predierajúc sa pomedzi zástupy turistov, ktoré v nás vyvolávali pochybnosť, či nie sme náhodou v Tokiu, to nebola žiadna slasť. Hore sme sa vyškriabali zmorení, no neľutovali sme. Satisfakciou nám bolo vedomie, že sme na mieste, ktoré pre mnohých predstavuje vrchol romantiky a fantázie. Na zámku a v podzámčí sme urobili sme pár fotiek a vybrali sa v ústrety ďalšej krajine na našej ceste.

Rakúsko nám pripravilo niekoľko prekvapení zviazaných do kytice stužkou rieky Lech.

 

O rieke Lech

 

Narazili sme na ňu náhodou. Lepšie povedané, nevenovali sme jej pri študovaní mapy takú pozornosť, akú si zasluhovala. A pri tom sa stala ozdobnou nitkou prepletenou cez úvod i záver našej cesty.

Na začiatku bola neuveriteľne tyrkysová (ako modrá skalica), dravá, veselá a verne nás sprevádzajúca tirolskými Alpami. Bola ako naše očakávania… Svojím pastelovým korytom odvádzala pozornosť od faktu, že v podstate neustále mierne stúpame. Iste bola zdrojom našej energie a modrozelenej nádeje.

Pri ceste späť už nevyzerala rozprávkovo: zošedla, zdivela, niesla z Álp správy o búrkach, nepokojnej oblohe. Vtedy už v nás nevyvolávala obavy. Hory sme mali za chrbtom a išli sme po jej prúde. Prinášala nám tak pôžitok z príjemnej jazdy a pocit svetáctva: tadiaľto sme už raz šli a s riekou Lech si dôverne tykáme.

 

O Rettichu

 

Na tento zážitok spomíname obzvlášť radi a často. Minimálne pri každej návšteve oddelenia zelenina-ovocie v potravinách.

Nevinná etudka začala v jedno tirolské ráno, keď sme z Häselgähru vyrazili smerom na horskú osadu Lech. Po poctivo odšľapaných dvadsať km sme sa rozhodli ísť kúpiť raňajky. Zastavili sme v dedinke Steeg, kde sme v malej samoške medzi dvoma regálmi (ako tradične) rozhodovaním strávili aspoň pätnásť minút. Aj tak sme kúpili to, čo vždy: syr, chlieb a ja som dostala záchvat potreby niečoho zdravého – vitaminózneho. Zamierila som k regálom so zeleninou. A tam samé lukratívne možnosti: akciová paprika (cena, za ktorú by som na Slovensku kúpila snáď aj papaju) a neodolateľný „1 Stück Rettich grátis“. Len pre vysvetlenie, „Rettich“ je biela reďkovka, dlhý, veľký, biely akoby petržlen, v našom prípade mierne zvädnutý. To nás ale nemohlo odradiť (dokonca sme uvažovali, že budeme akože na nákupe každý samostatne – vtedy by sme mali nárok každý na 1 Stück grátis). Ale zobrali sme iba jeden a zadŕžajúc smiech vyšli z obchodu. Kde ale tú 40 cm bielu  maškrtu napraceme? Na obzore žiadna lavička a tašky plné. Navrhla som Rettich prepoliť, potom by sa preň miesto v taškách našlo. Lenže zlomiť akciový Rettich, to vám je ťažká úloha. Je totiž ako z gumy – ohybný, elastický (sprievodné znaky jeho akciovosti). Chvíľu sme bojovali so záchvatmi smiechu, potom spoločnými silami Rettich zlomili. Rýchle sme našli „lenprenásstvorenú“ lavičku pri múre cintorína, a tam na slniečku, hľadiac na kopce tirolských Álp, milý Rettich zjedli.

Keď sme sa vracali zo Schweizu, šli sme opäť cez Steeg. Ja som sa neuveriteľne tešila, ako si na chvíľku sadneme na našu lavičku, zasmejeme sa na tému „Rettich“ a ja vyroním nostalgickú slzu pri pomyslení na to, že som vôbec nedúfala, že sa sem ešte niekedy dostanem. Kvôli nepriazni počasia som si svoju vysnívanú zastávku v Steegu neodžila, no určite to bolo správne. Asi by som sa príliš rozcitlivela a pripustila neodvratný koniec našej cesty. Lavičke som venovala dlhý pohľad a v duchu sa kompetentným zhlboka poďakovala za všetky tomuto zážitku podobné omrvinky, ktoré v skutočnosti tvorili sýtosť našej cesty.

 

O čítaní mapy

 

Mapy, konkrétne mapa Rakúska a dve mapy Švajčiarska (jedna z nich s popisom k cyklocestám), nám boli po tri týždne jediným predmetom čítania, a to čítania veľmi intenzívneho. Denne sme do mapy nazreli asi päťdesiatkrát. Nečudo, že sa z cesty vrátili riadne ošumelé, vychodené, ošľahané vetrom, dažďom, skropené našim potom (a nadávkami), zahalené závojom prachu ciest a vyblednuté od slnka. Myslím, že ostatné mapy im môžu len závidieť. Ja byť mapou, určite by som nechcela ostať sterilnou a vzorne zloženou. Oveľa radšej by som mala tú správnu cestovateľskú patinu, ako napr. naše mapy.

Naučiť sa z nich čítať však nebolo jednoduché. Spočiatku sme sa sústreďovali najmä na to, kam sa chceme dostať, aké kilometre nás do cieľa čakajú, kde môžeme nájsť kemp, prípadne, či popri ceste tečie rieka, ktorá by mohla byť zárukou toho, že stúpania nebudú príliš „neľudské“ (vodopády = výnimka). Po zážitku, ktorý sa chystám opísať, sme si dávali sakra pozor i na drobné čísla avizujúce horské prechody a ich výšku.

Po kvalitných rettichových raňajkách sme pokračovali v ceste, v ústrety slnečnému dňu, ktorý bol takmer celý pred nami. Vedeli sme, že nás čaká krátky (asi 3 km) stupák do mestečka Warth. Z neho sme sa chceli dostať cez malinké strediská Lech a Zurs na trasu smerujúcu priamo do Lichtejnštajnska. Túto cestu sme si naplánovali (naivne) ako najkratšiu a najschodnejšiu variantu k ťahu vedúcemu želaným smerom. Podľa mapy sa zdalo, že pomerne dlho pôjdeme popri rieke Lech. To veštilo len samé pozitíva…

Keby som ráno tušila, čo nás čaká, iste by som sa buď na cestu neodhodlala, alebo by som celú noc nespala a psychicky sa na všetko dôkladne pripravovala. V lepšom prípade by som  zostala sedieť na raňajkovej lavičke pri cintoríne. Všetko však bolo presne tak, ako má byť. Ako vždy. Napriek našej bláhovosti, nepriazni počasia a všetkému ostatnému, čo sme mali pred sebou, spomínam na tento deň so skutočnou radosťou a kúskom pýchy.

Takže: žalúdky plné, energie nadostač, prečo nenastúpiť hneď za prahom Steegu na náročnú, ale predovšetkým nekonečnú trasu vedúcu až takmer do nebies.

Stále som si navrávala, že za najbližšou zákrutou začne kopec klesať, že keď vyjdeme z tunela, určite tam bude koniec stúpania, že…, že…, že. Pravdou bolo, že do mesta Warth sme mali prekonať 6km stupák o stúpaní 8%. To nevyzerá hrôzostrašne, ale sme iba na začiatku. Počasie nám zatiaľ prialo. Do Warthu som prišla s jazykom takmer zamotaným v špicoch. Vonkoncom mi nebolo do reči, čo Duški vytušil a ani sa nepokúšal so mnou komunikovať. Vo Warthe bolo nádherne: luxusné hotely a penzióny, plno rekreujúcich sa dôchodcov, panoráma alpských kopcov. Ja som mala chuť tomu všetkému zakričať, nech sa dá vypchať, že na to absolútne nie som zvedavá. Ale ovládla som sa a hrdinsky som po krátkej prestávke nasadla späť na bike a ťahala ďalej, pochopiteľne, do kopca. Ďalšou zastávkou bolo mestečko Lech, ešte gýčovejšie a snobskejšie ako Warth. Tu sa nad Alpami obloha zatiahla. Tesne po opustení brán Lechu sa spustil dážď. Duški zavelil „čelom vzad!“. Zakotvili sme pod strechou supermarketu, kam na nás nešľahali neľútostné kvapky ani vietor. Prestávku sme tipovali na 20-30 minút, kým neprejde lejak a trošku neuschnú cesty. Avšak ani po uplynutí predpokladaného času nič nenasvedčovalo koncu dažďa. Z tašky sme vybrali keksíky a začali obedovať. Výdatné, čokoládou plnené maškrty nám trpké čakanie osladili.

Nevedela som pochopiť, ako môžu ostatní ľudia brať to nešťastné počasie pokojne a chladnokrvne. Normálne sa nechali zmoknúť, chodili len v kraťasoch a tričkách (vtedy som už na sebe mala takmer celý obsah tašky…mimo zubnej kefky…). Po chvíli som prišla na zdroj ich kľudu: oni predsa z toho nečasu prídu do útulných, vykúrených a suchých hotelových izieb alebo reštaurácií, dajú si teplý kúpeľ a čaj… Zrazu mi bolo dosť (ale dosť) divne. Predstava, že mi už bude len chladnejšie a mokrejšie, že si všetko navlhnuté nebudeme mať ani kde vysušiť, že budeme spať v chladnom stane (kuse látky, ktorá je vodeodolná len po určitý bod), to všetko mi začalo naháňať zimomriavky. Dušan bol skvelý. Čeril hladinu mojich neveselých úvah vtipnými poznámkami druhu: „Sya skús si nacvičiť základné frázy po nemecky, napr. prespíme aj na uhlí…“.  Topiac sa v daždi, slzách smiechu i strachu som nacvičovala.

Asi po hodine sa nad nami nebo zľutovalo a dážď si dal prestávku. Presne takú dlhú, aby sme sa spod strechy supermarketu bezpečne dostali do tunela. Teda, time management k závideniu! Tunel bol dlhokánsky (asi 2-3 km) a z jednej strany otvorený. Popri pachteniu sa do kopca sme si mohli vychutnať i pohľad na usmoklené hory a smutné nebo. Zásluhou stúpania nám prestalo byť zima. Cesta tunelom vôbec nebola príjemná – vďaka otrasným decibelom a prievanu vyvolaným okoloidúcimi autami.

Na konci tunela sme znova museli skonštatovať, že do dažďa sa nám ísť nechce. Asi hodinu sme pri východe postávali, posedávali, ja podriemkavajúc snívala o šálke teplej kávy. Tá by mi prinavrátila energiu a snáď i optimizmus. Dušan môj návrh na varenie kávy v tuneli vyhlásil za „haluz roka“. Ešte nevedel, aké ďalšie šialené návrhy sa vo mne do konca cesty zrodia. Závideniahodný titul musím zdegradovať na „haluz týždňa“.

Všetko zlé raz končí, v našom prípade si dá pauzu. Náš milý tunel sme opustili a ozlomkrky uháňali vpred. Nepršať vydržalo približne 2-3 km, čo stačilo na to, aby sme prehrmeli cez zahmlený, ufňukaný a nepohostinný Zurs, až k tabuli s prekvapujúcim nápisom: Flexenpass 1773 m n.m. Vážení, mali sme za sebou prvý horský priesmyk, a ani sme nevedeli, že smerujeme k takémuto výkonu… Za to všetko môže naša neskúsenosť v čítaní mapy. Úplne nám ušlo, že zdanlivo neškodný úsek o dĺžke 23 km sa vyšplhá do spomínanej cifry, a že v takej výške i počasie zvykne byť riadne vrtkavé.

Dážď nás dobehol znova. Tentokrát sme si dopriali vrcholovú prémiu – prestávku v malom hostinci priamo v srdci priesmyku, kde som si vypila vytúženú kávu a Duški sa posilnil gulášom. Boli sme v teple, na najvyššom bode trasy, akurát počet hodín a počasie za oknami nám kalili radosť. Najbližší kemp bol vzdialený asi 20 km. Rozhodli sme sa zariskovať ďalšie zmoknutie a v prestávke medzi mrholením a riadnym lejakom sme vyrazili. Cesta smerujúca nadol sa tvárila priateľskejšie ako obloha. Rovnako i tunely boli milosrdné a poskytli nám ochranu na pomerne slušnom úseku. Znova sa rozpršalo. Trpezlivosti ubúdalo s pribúdajúcim časom. Už nás nebavilo čakať pod prístreškom… Nahodili sme sa do pršiplášťov a, lejak-nelejak, spustili sme sa z uplakaných kopcov.

Kemp v Dallase bol v suchu, no vďaka správcovi to nebola extra výhra. Sediac pred stanom sme si dôkladne preštudovali mapu a našli na nej jasné symboly predznačujúce náročnosť cesty, ktorú sme zdolali. Táto lekcia nám ukázala, že je v nás (a nad nami) viac, ako môžeme dúfať. V  plánovaní, no najmä psychickej príprave ďalšej cesty boli podstatne obozretnejší. Žiadny iný horský prechod sme už nezdolali takou náhodou ako práve Flexenpass.

 

O Dažďoštajnsku

 

Náročný deň, ktorý nás skúšal nielen stupákmi pri prechode Flexen Passu, ale aj nepriazňou počasia, bol len akousi predprípravou na deň nasledujúci. V ňom nás okrem prejazdu rakúskych hraníc a takmer celého Lichtenštajnska čakala najväčšia skúška nervov. Dážď nás prenasledoval nonstop. Nevedeli sme súvislo prejsť ani 20 km. Vodou naplnené mračná si takmer párali bruchá o telegrafné stĺpy, z okolitej hornatej prírody sme vďaka hmle nemali nič. Museli sme bicyklovať v nepremokavej turistickej obuvi, čo mne osobne na pohodlí a výkone určite nepridalo.

Tu som po prvýkrát spoznala, aká som meteosenzitívna, čo sa týka fyzickej výkonnosti. V bežnom živote registrujem predpoveď o vplyve počasia na organizmus veľmi okrajovo.

Zvyčajne si všímam len pojmy ako „sklony k depresiám, psychická labilita…“, no tu som s hrôzou zistila, že nízky tlak v daždivom počasí zo mňa robí úplného leňochoda. Vydávala som zo seba maximum, no nie a nie sa riadne rozbehnúť. Nedajbože, ak sa pritrafil nejaký briežok, či kopec… Vzhľadom k mojej vtedajšej „indispozícii“ som v kútiku duše uvítala, že nemôžme bicyklovať naplno, ale furt kdesi prečkávame dážď – v autobusovej čakárni, na stanici, pod stromom…

Vaduz, ako hlavné (a aj jediné) mesto v tomto krpatom kniežatstve, nie je škaredý, ale obdivovať ho spod kdejakých prístreškov po celý deň, nie je žiadne terno… Vrcholom všetkého bola viac ako dvojhodinová nútená prestávka asi 5 km pred kempom, v ktorom sme sa chceli ubytovať. Nevedeli sme sa konca lejaku dočkať, ba zdalo sa, že ešte zosilnieva. Nebolo pomoci: obliekli sme pršiplášte a uháňali v ústrety kempu zahrabaného kdesi úplne od veci. Recepčná neverila vlastným očiam…Boli sme ako vodníci – pri vypisovaní papierov k vstupu som jej tie doklady celé rozmočila. Skutočným „pôžitkom“ bola stavba stanu v neprestávajúcom daždi, do ktorého sme sa celí mokrí nasúkali a s hrôzou sledovali, kedy stan premokne skr naskrz. Bolo naozaj bezútešné vedieť, že väčšina vecí (oblečenie, obuv, spacáky…) je navlhnutá, až mokrá, že to nie je kde vysušiť, že aj stan už má namále. No hlavne, ten hlúpy dážď nie a nie prestať. Normálne som sa pristihla, že ma opúšťajú posledné tiene nádeje a entuziazmu. Ani tímový duch akosi nefungoval – myslím, že Dušan mal tiež hlavu v smútku a bál sa, čo bude ďalej, ak sa počasie neumúdri.

No naše modlitby boli vypočuté. V noci dážď ustal.

Ráno sme veci ako-tak presušili, pozbierali zvyšky síl a elánu, všetko nabalili na biky a vyslovene zutekali z toho prekliateho nehostinného kniežatstva.

Lichtenštajnsko, tak toto sme si, veru, nezaslúžili. I keď si sa na záver predsa len nad nami zľutovalo, pri ceste späť sme ťa radšej zďaleka obišli.

 

O cyklocestách

 

Mapa Rakúska, ktorou sme disponovali už z domu, nám slúžila dobre nie len v Bavorsku (to bolo na nej takmer celé), v Rakúsku, ale i v Lichtenštajnsku a zobrazovala i kúsok východnej časti Švajčiarska. Po prechode „Dažďoštajnska“ sme boli pripravení, že si obstaráme mapu hlavného zámeru našej expedície – Švajčiarska.

Skôr, ako sme to stihli urobiť, narazili sme pár kilometrov za švajčiarskymi hranicami na vynikajúcu orientačnú mapu cyklotrás. Švajčiarsko je cyklistický raj. Cyklocesty sú maximálne bezpečné, udržiavané a prehľadne označené. Predstavte si, že tu majú dokonca špeciálne tunely pre cyklistov… Cyklistické trasy sú buď úplne samostatné alebo je pre cyklistov vyhradený dostatočne široký pruh na krajnici vozovky.

Špeciálne cesty sú užšie, idú paralelne s hlavnou cestou, v obci po chodníku, niekedy poza dedinu po lúkach a poliach tak, aby stihli cyklistom predviesť bohatstvá kraja. Celé Švajčiarsko je týmito „Veloroutes“, ako ich nazývajú, zosieťované. Okrem toho sú geniálne zosúladené so švajčiarskymi železnicami: ak by niekomu došiel dych, pohodlne nasadne na vlak a potom sa už môže len viezť z kopca.

Každá route má svoj názov a niečo ako koncepciu – tematiku, ktorú pri jej absolvovaní objavíte. Trasy sú farebne odlíšené. Na mapách je k nim stručný popis uvádzajúci dĺžku trasy (+ dĺžku cesty neasfaltovanej), čo všetko na nej možno vidieť, na čo sa treba sústrediť.

Stáli sme s otvorenými ústami pred tou mapou a úlohou rozhodnúť sa kadiaľ ďalej.

Bolo to ťažké, pretože každá z trás bola lákavá niečím iným. Zároveň sme pri výbere museli zohľadniť jej dĺžku, možnosti vrátenia sa späť v prípade nepriazne počasia, a kvôli mojej maličkosti – aj náročnosť terénu.

Rozhodli sme sa teda pre „Seenroute“, čo v preklade znamená „Jazerná cesta“. Prepája východnú časť krajiny so západnou. Tiahne sa popri takmer všetkých vnútrozemských jazerách – od rakúsko-nemecko-švajčiarsko hraničného Boden See až k Ženevskému jazeru na juhu vo francúzsky hovoriacej časti krajiny. To, že šla popri jazerách, sľubovalo zdolateľný terén a v popise boli spomínané i výhľady na panorámy Álp. Veď nakoniec, tu je jej skrátený popis:

 

9. Seenroute: Cyklocesta prepája spolu 16 jazier. Medzi vodnými plochami sa vyskytujú menšie i väčšie stúpania, takže by mohla byť označená za náročnú. Avšak, táto cesta poskytuje i možnosť prekonať prevýšenia prostredníctvom železnice, ktorá ju sprevádza v jednotlivých mestách. (no, a tie železnice sme si my odpustili…). Poskytuje možnosť výhľadu na nádherné panorámy Álp i vykúpanie sa v jazerách.

Seenroute sa stala našim sprievodcom v podstatnej časti expedície. Bola skutočne skvelá – odporúčame. No postupne sme ju kombinovali i s ďalšími cestami, s ktorými sa v určitých miestach stretávala.

Za dva týždne, ktoré sme vo Švajci strávili, sme ho prekrižovali postupne od východu na západ, tam sme sa spustili na juh, zvrtli späť na východ, prešli alpským pásmom z juhu na sever a následne už držali iba kurz severovýchod.

Naša kľukatá púť sa ukázala ako to najlepšie, čo sme mohli z tejto rozprávkovej alpskej krajiny za daný čas vyťažiť. A tu je stručný preklad popisov ku všetkým cestám.

 

1. Rhône – Route

Táto cyklocesta spája Ženevu a časť Švajčiarska zvanú Oberwald. Križuje úplne odlišné typy krajiny:

V Gomse je krajina alpského charakteru, väčšinou klesajúca, no s niekoľkými stúpaniami. Od mesta Brig sa rozlieha dolina rieky Rhône a až do cieľa v Ženeve je takmer úplne plochá. V letných dňoch popoludní zosilnieva protivietor a vyžaduje si dostatočnú energiu na jeho prekonanie. Rhône-Route ponúka mnohé kultúrne i prírodné obmeny. Viac-menej plochý profil krajiny túto trasu predurčuje ako najvhodnejšiu pre rodiny s deťmi.

 

2. Rhein – Route

Od začiatku cesty – mesta Disentis – až po kúpele Ragaz je profil krajiny bohatý na prevýšenia, a tým i náročný. Odmenou však je otvárajúca sa pozoruhodná panoráma Álp, divoko romantický tok rieky Rhein, a taktiež bohaté oblasti úrodných viníc. Pozdĺž Bodanského jazera, až po mesto Bazilej sa nevyskytujú žiadne stúpania, zato však mnohé navštívenia hodné miesta. Cesta je veľmi vhodná pre rodiny s deťmi.

 

3. Nord-Sud – Route (Severo – Južná cesta)

Táto cesta ponúka nádherné výhľady na mnohorakosť Švajčiarska: Jura, Mittelland, mesto štyroch jazier, úžľabiny, prechody cez horské priesmyky, zjazdy z vysokých štítov až na úplný juh Švajčiarska s príjemnou teplou klímou.

 

4. Alpenpanorama – Routa (Cesta Alpských panorám)

Kráľovská cesta cyklistov vo Švajčiarsku. Vinie sa od Bodanského jazera až po jazero Ženevké cez 8000 výškových metrov. Ponúka preto maximum výhľadov na panorámu a skutočne športový zážitok. Cesta je po celej dĺžke vyasfaltovaná, preto vhodná i pre cestnú cyklistiku.

 

5. Mittelland – Route (Stredozemská cesta)

Na tejto cykloceste sa nevyskytujú takmer žiadne väčšie stúpania. Jazerá a mestá z nej robia najrozmanitejší zážitok: dolina potoku Toss, hospodárska metropola Zurich, údolie rieky Reus, krajina troch jazier s mestom výstavy Expo 2002 (Biene), obilnica Švajčiarska.

 

6. Graubünden – Route

Žiaľ, príručka, z ktorej vychádzam, neuvádza popis k tejto ceste. Z faktu, že spája viaceré zimné lyžiarske strediská, možno usudzovať, že patrí k tým najhornatejším, najnáročnejším, no zároveň najmalebnejším cyklotrasám.

 

7. Jura – Route

Časť Švajčiarska Jura patrí taktiež k obilniciam krajiny. Sú tu okrem nedozerných lánov i nádherné vinice a početné jaskyne. Cesta spája mesto Bazilej so Ženevským jazerom. Prechádza krajom majstrov hodinárov. Jura-Route je napínavá cesta nie úplne bez stúpaní, no náročnejšie úseky je možné prekonať pomocou železnice.

 

8. Aare – Route

Cyklistická klasika Švajčiarska. Rieka Aare urovnala pre cyklistov cestu. Od mesta Meiringen sa bez pozoruhodných stupákov môžete dostať cez centrum krajiny (Bernský Oberland) až k mestu Koblenz, ktoré predstavuje finále cesty. Tu je obdivuhodným spojenie rieky Aare s mohutným tokom Rheinu. Na tejto ceste, ktorá ponúka zážitok z centrálneho Švajčiarska, je možné spoznať uchovanú podobu jeho provinčnosti, sedliactva, roľníctva a nezameniteľnej prírody.

 

9. Seenroute (Jazerná cesta)

Cyklocesta prepája spolu 16 jazier. Medzi vodnými plochami sa vyskytujú menšie i väčšie stúpania, takže by mohla byť označená za náročnú. Avšak, táto cesta poskytuje i možnosť prekonať prevýšenia prostredníctvom železnice, ktorá ju sprevádza v jednotlivých mestách. (No a tie železnice sme si my odpustili…). Poskytuje možnosť výhľadu na nádherné panorámy Álp i vykúpanie sa v jazerách.

O prvom úplne švajčiarskom dni

V prvý deň, ktorý sme celý strávili na cyklotrasách Švajčiarska (v ten predchádzajúci sme sa ešte vymotávali z „Dažďoštajnska“), sme prišli hneď k niekoľkým zaujímavým poznatkom a príjemným prekvapeniam. Ale pekne po poriadku.

Ráno sme v stanovenom termíne (8.00) vyrazili z kempu v mestečku Rapperswill cez dlhý most ponad jazero. Pred nami sa črtal jasný deň a jasné bolo i to, že sme hneď po pár kilometroch stratili cyklistickú značku. Ostali sme odkázaní na dosť frekventovanú hlavnú cestu, ktorá nás mala doviezť do mesta, kde by sme mali na značku opäť natrafiť. Nechať sa obchádzať autami, ktoré zjavne neboli nadšené našou prítomnosťou na vozovke, nebolo dvakrát príjemné. Ale nemali sme inú možnosť. Hlucho sme šľapali prvých vyše 20 km do mestečka Einsiedeln. Tu sme sa chceli naraňajkovať a dať si prestávku. Pomotali sme sa v supermarkete, nakúpili chlieb, syr, maškrty a vybrali sa hľadať lavičku.

Okrem raňajok nás v Einsiedeln čakali i ďalšie vážne úlohy: doplniť vodu a namazať reťaz na mojom bicykli. Už tretí deň otravne vŕzgala, čo dovádzalo do šialenstva hlavne Dušana.

A tak sme po raňajkách zabočili na malú benzínku, kde som poprosila o vodu. Bola tam staršia pani (akoby upratujúca dôchodkyňa), ktorá mi fľašu ochotne dovolila naplniť. Keď som videla, aká je milá, vysvetlila som jej svoj problém s reťazou, na čo ona pohotovo siahla do skrinky po olejničku. Víťazoslávne som ju priniesla Dušanov a on dal reťaze do poriadku. Medzitým k nám prišla oná milá pani i s krabičkou švajčiarskych cukríkov, ktoré nám s úsmevom a neskrývanou sympatiou venovala. Veľmi nás to prekvapilo a zároveň roznietilo plamienok viery v dobrých ľudí na našich cestách – necestách. Ďakovali sme jej a prehodili pár slov o tom, odkiaľ sme a kam mierime. S veľkou pýchou nám začala odporúčať, aby sme z mesta ešte neodchádzali, pretože je tu čo vidieť – historické centrum, kláštor, katedrála… Einsiedeln je akoby Mekkou švajčiarskych katolíkov. Priniesla mapu a dôkladne nám vysvetľovala, kadiaľ máme ísť, aby sme to našli. Dali sme na jej slová, vďaka čomu sme sa nepripravili o skutočný zážitok z miestnych pamätihodností a zároveň sme našli i stratenú cyklocestu.

Námestie pred kláštorom bolo zaliate slnkom, v strede stála fontána, naokolo stánky so suvenírami. Potulovalo sa tu kvantum turistov. Jeden po druhom sme navštívili katedrálu a hodili očkom do souvenir shopov. Vyhliadli sme si darčeky, ktoré si zo Schweizu odnesieme: kravské zvonce typické svojim cinkotom pre celú krajinu (boli tu asi v 300 veľkostiach a dekoráciách), prípadne i šálku do zbierky s usmievajúcou sa kravičkou. Vedeli sme, že cesta je ešte ďaleká, a tak sme si povedali, že zatiaľ nekúpime nič. Veď obchodíkov bude po ceste iste ajajaj. Omyl! Na podobné námestie plné turistov sme viac nemali šťastie a nakoniec sme si z výletu nepriniesli na pamiatku nič… Teda nič hmotné, pretože spomienok a zážitkov je neúrekom.

V Einsiedeln sme dospeli k dvom významným zisteniam: srdcia bijúce v hrudi Švajčiarov sú z pravej čokolády a ich mestečká sálajú pôvabom a idylickým pokojom.

Po opustení brán Einsiedeln sme už sledovali cykloznačky dôslednejšie a nevychádzali z údivu nad obrazmi, ktoré sa nám otvárali. Kraj tak trochu pripomínal Nízke Tatry: mäkké kopce, lúky a pastviny zelenšie od zelenej, doliny vyplnené lesmi, malé osady a osamotené domčeky s oknami plnými muškátov a s predzáhradkami zakvitnutými tak bohato, akoby sa tu obyvatelia živili pestovaním kvetov. Cesty, po ktorých nás cykloznačka viedla, boli len a len pre nás. Úzke, kľukaté, vinúce sa po kopcoch pomedzi domčeky. Niekedy sme boli poriadne prekvapení, kam nás šípky posielali. Využili každú zákrutu, každý stupák, prešli sme okolo každej maštale a zrátali všetky miestne kravy….

Nevedela som sa vynadívať. Krajina nás vítala vo svojom náručí a získavala si nás čoraz viac. Mne osobne bola bližšia a pochopiteľnejšia, ako majestátne a dych vyrážajúce niekoľkotisícové končiare. Pri nich sa cítim malá, bezbranná, neprijatá cudzinka. Objatie tohto kraja vo mne vyvolávalo dôveru, priateľský pocit spriaznenosti, a tak trochu „šibalskosti“. Akoby sa s nami kopce a cyklochodníčky chceli hrať… Nechávali nás motať sa na pár metroch i niekoľko kilometrov. Ďalšie z poznaní dňa teda bolo: pridržiavaním sa vyznačených cyklociest určite neminieme ani jedno miesto, ktoré stojí za to vidieť. Ak sa však budeme ponáhľať, alebo nestačiť so silami, radšej zísť z cyklotrasy. Pretože tá sa vyšplhá na každý kopec za dedinou, povláči nás chodníkmi, o akých snáď ani miestni nevedia, zabočí ku každej železničnej stanici. A to všetko v záujme čo najpodrobnejšej prehliadky krás Švajčiarska. Prekonanie vzdialenosti medzi dvoma mestami môže nakoniec trvať i dvojnásobne dlhšie, ako keby sme išli po ceste vyznačenej na mape.

Tento raz nás cestičky vyviedli k jazeru Ageri See plnému plachetníc. V závere dňa nás čakal už len niekoľkokilometrový zjazd priamo do mesta Zug. Tu sme ešte stihli okúsiť chlad Zuger See, pripiť si Demänovkou a kvalitne sa vyspať.

 

O kravkách

 

Jedna z prvých asociácií za slovkom Švajčiarsko bude určite charakteristicky voňať, kovovo zvoniť a robiť „múúúúúúúúúúúúúúúúú“.

Švajc je ako bohatý makovník naplnený zvnútra a obsypaný zvonka zrniečkami v podobe strakatých kľudných tvorov. Pasú sa všade, má ich každý, a nik sa za to nehanbí. Sú také poslušné, spomalené a až neznesiteľne užitočné. Nepopierateľne patria k imidžu krajiny.

Veď okrem bánk, hodiniek a nožíkov sa táto krajina hrdí hlavne produktmi pochádzajúcimi z nich – syry, čokolády, cukrovinky.

Kravičkami sú naplnené souvenir shopy, sú vyobrazené na každom druhom výrobku a nedá sa na ne dopustiť. Brali sme ich absolútne samozrejme. Ich prítomnosť by nás neprekvapila snáď ani na hlavnej križovatke v Berne, alebo na horskom priesmyku Furkapass.

Keď sme z hornatej časti krajiny prešli priesmykom Col de Moses na juh k Aigle a Sionu, stratili sa nám kravy na chvíľu z dohľadu. Dušan s veľkým sklamaním skonštatoval: „Toto už nie je Švajčiarsko… Už 2 hodiny som nevidel žiadnu kravu.“ Z uvedeného som vyvodila nasledujúci záver: Originalita a pravosť Švajčiarska sa meria hustotou kráv na km2.

 

O „štangličkách“

 

Pri nákupoch sme hneď v úvode cesty prišli na to, že výdatným zdrojom energie, pôžitku z maškrtenia i náhradou za jeden chod jedla sú keksíky. Mali ich tu nepreberné množstvá. Nebolo vôbec pochýb, že pre akýkoľvek druh by sme sa rozhodli, bol by fantastický. A tak sme postupne skúšali rôzne obdoby našich „disko keksov“, napolitánok, sušienkových party balení. Raz nám do oka padlo akciové dvojbalenie sušienok, ktoré nás zaujali hlavne svojou cenou v prepočte na 100g. A tak sme náhodou objavili najslastnejšiu maškrtu našej výpravy – „štangličky“ (volali sme ich tak preto, lebo v ich oficiálnom názve sa objavilo nemecké „Stangeln“ a hlavne preto, že naša babka robievala kedysi obdobné orechové zákusky, ktoré sme volali štangličky).

Štangličky boli chrumkavé krátke tyčinky z lieskovoorieškového cesta rozplývajúce sa na jazyku a vyrážajúce dych svojou vôňou. Darmo sme si hovorili, že balenie nemôžme zjesť na posedenie. Veď je hriešne veľké. Ako sme balík načali, chrúmali sme, až sme narazili na dno. Aj tie dva dni, počas ktorých sme štangličkami dopĺňali energiu, patrili k skvostom na našej ceste. Keksíkov sme ochutnali veľa druhov, no štangličky držia prvenstvo. Bolo z nich cítiť poctivosť rodinného podniku, v ktorom boli pečené, pracovitosť zlatých švajčiarskych (nehodinkových) ručičiek a čistotu produktov, z ktorých štangličky pozostávali. Ani čokoláda Milka, ani Toblerrone nepredčia v mojej mysli originalitu Švajčiarska, ktorú poskytovali práve naše nenápadné štangličky.

Chceli sme ich kúpiť neskôr opäť, no už sme ich nenašli (akcia skončila L).

Vzájomne sme si však dali sľub, že ak sa niekto z nás niekedy zatúla do Švajčiarska, bez balenia štangličiek sa domov nevráti.

Len aby ten rodinný podnik, v ktorom sa pečú, mal dlhé a zdravé korene v podobe cukrárskych potomkov – dedičov tradície „štangličkárenstva“.

 

O veľkej sobote

 

V to sobotné ráno sme sa cítili ako neviditeľní pútnici v začarovanej krajine.

Vyrážali sme skoro – ešte pred ôsmou. Obloha a teplota predznačovali horúci deň. Nikde ani človiečika, len cvrčky cvrlikali, vtáky spievali a my sme sa hnali čerstvo prebudenou krajinou v ústrety najfotogenickejšiemu mestu Švajčiarska – Luzernu. Po ceste sme mohli obdivovať golfové ihriská, tenisové kurty a špeciálne trasy pre in-line korčuliarov. Športovo sa tu realizovali manageri, ktorí nás pohrúžení do svojich snobských zábaviek absolútne ignorovali. Zvláštne, že sme nestretali roľníkov, traktoristov, ale práve milionárov. Všetka česť, že si vedeli privstať.

Cesta do Luzernu bola máličko dlhšia, ako sme predpokladali a tak, keď sme vstúpili do mesta, boli sme už hladní ako vlci. Zahmleným zrakom sme takmer prehliadali všetky jeho pôvaby. Záblesky barbarstva však boli utopené v dravej vode rieky deliacej mesto. Stihli sme si naplno vychutnať dominanty ako hradby nad mestom, drevené zastrešené mosty spájajúce brehy rieky, štukatúrami zdobené fasády budov.

Bezpečne najsilnejším zážitkom bol práve kapličkový most bohato dekorovaný červenými muškátmi. Jedným z podobných mostov sme prešli na druhú stranu rieky, kde sa práve konal mestský jarmok. Bolo dosť zvláštne prechádzať po moste a pomedzi laty jeho dlážky vidieť a počuť prudkú silu rieky. Všetko jedno mi veru nebolo…

Na jarmoku ste mohli kúpiť kadečo: domáci chlebík, pečivo, syry, sladkosti, vagóny kvetov (slnečnicami bolo mesto priam zaplavené), mäso, med… Vzhľadom k miere nášho hladu sme upustili od základného kritéria pri rozhodovaní o kúpe: cena / objem. Povedali sme si, že keď sme už na pravom švajčiarskom trhovisku, kúpime si originál domáce produkty. A tak sme prišli k fantastickému bochníku čerstvého chlebíka a kusu nefalšovaného syra. Pri jeho kúpe sa zdržím, pretože je jednou z našich už kultových stories.

Treba uviesť, že predchádzajúci večer sme si prali spodné prádlo (už sme nevystačili so zásobami z domu). Keďže noci boli krátke a hlavne vlhké, prádlo nestačilo poschnúť. Vždy ráno sme si ho upevnili pod remene držiace pohromade batožinu na zadnom nosiči, a tam – na vzduchu a slnku – všetko poschlo a bolo postúpené k ďalšiemu noseniu (od 5. dňa výletu sme na zadných nosičoch non stop niečo sušili…). Nevyzeralo to ktovieako imidžovo, ale vandráci ako my sa nad túto predstavu iste povznesú.

Mne v to predpoludnie pod remencami vialo spodné prádlo. Keďže nám sa to zdalo viac-menej normálne, predpokladali sme obdobné reakcie aj od náhodných okoloidúcich. Pán predavač, ktorý nám ponúkal syry, sa však očividne s niečím podobným nestretol. Ochotne nám s pohľadom upreným na moje zadné koleso ponúkol na koštovku špeci syr. Ja som zatiaľ dôkladne obzerala, ktorý zo syrov na jeho pulte vyzerá najlákavejšie. Na jeden som ukázala: „200g bitte.“ Odfaklil kusisko, dal na váhu, ktorá ukázala niečo cez 230g. Ujo zhovievavo podotkol: „Sie zahlen nur fur 200g. 30g gebe ich euch gratis.“ (Zaplatíte len za 200g. 30g dostanete grátis.). Dušan hneď po opustení predavačovho pultu ironicky podotkol: „Teda, nebyť tej tvojej podprsenky na zadnom kolese, žiadnu zľavu nedostaneme.“ Neviem, možno mal pravdu, no táto historka nevošla „do dejín“ kvôli ušetreným frankom, ale kvôli milo pikantnému vtipu. S nakúpenými raňajkami (skôr obedom) sme zakotvili pri Vierwaldstätter See. Vyhrievajúc sa ako jašteričky na slnku sme si nevedeli vynachváliť chuť jedla a hĺbku dovtedajších dojmov. Deň nebol ešte ani v polovici. Plní energie sme vyrazili smerom na juh k Sarnerskému jazeru. Bolo vzdialené asi 30 km, a tak sme k nemu stihli prísť v pravý. V čas ako stvorený na poludňajšiu prestávku, kúpanie a relax v tieni stromov. Sarner je malebné mestečko. Pláž je pekne upravená, tráva na nej sviežo zelená, mäkulinká, prístup do vody vybetónovaný. Po tráve boli v hojnom počte „voľne porozhadzovaní“ obyvatelia mesta, no vo vode ich veľa nebolo. Ale prišla Slovač, a tá sa do ľadových vôd jazera pozberaných z alpských potokov v minúte hodila. Bol to fantastický pocit: všetko môcť odovzdať vode. Čírej a rezkej, zrkadlu začínajúcich Álp, ktoré akoby z nej vyrastali. Bola som si zaplávať až dvakrát a kľudne by som tam aj zostala, no mali sme pred sebou ešte dlhú cestu. Pred rozlúčkou s jazerom sme si na lavičke dopriali kávu so štangličkami. Vtedy sme ešte netušili, ako sa nám z nich načerpaná energia zíde.

Čakalo nás totiž prekonanie viac ako 500 výškových metrov priesmyku Brunning Pass (1.008m n.m.). Najskôr sme sa šplhali po serpentínovitej asfaltke, ktorá vyústila pri čarokrásnom jazere Lungern See. Keď sme sa ako deti hrávali so železnicou, mali sme na trpasličej krajinke medzi chlpatými zelenými kopcami jazierko zo staniolu. Presne tak mi Lungern See pripadalo: stráne ako zo zamatu, jazero sa trblietalo striebrom…

Napojili sme sa z jednej rozprávkovej studne a pripravili sa na brutálny stupák končiaci v priesmyku. Na krk nám už okrem únavy dýchal i čas. Bolo niečo po štvrtej a pred nami nekonečný lesný chodník popri železnici zubačke. Kvôli neupravenej ceste a najmä stúpaniu sme vyše hodiny šli popri bicykloch. Keď sme sa dodriapali do priesmyku, pochopili sme, čo sme si výkonom toho dňa „predplatili“ – omračujúci výhľad na panorámu Álp. Nebotyčné končiare, neuveriteľný pás tiahnúci sa celým obzorom. Zdalo sa mi, že ak natiahnem ruku, dotknem sa tých štítov, no zároveň vyzerali také ďaleké…

Pod nami sa rozkladala hlbokánska dolina, v ktorej sme mali nájsť zaslúžený odpočinok.

Zjazd bol dlhý niekoľko kilometrov a na jeho konci čakalo mestečko Meiringen. Tu sme zakotvili v útulnom kempe, postavili stan na ploche podobnej indiánskemu obetnému miestu a za odmenu si vychutnali pivo.

…a nechcelo sa nám uveriť, že ešte ráno v toho istého dňa sme boli v tak neprekonateľne vzdialenom Luzerne.

 

O vode

 

Najdlhšia cesta, ktorou sme sa vybrali naprieč Švajčiarskom, niesla meno „Seenroute“, čo v preklade znamená „Jazerná cesta“. Voda na nej bola našim nerozlučným sprievodcom. Jazerná voda sa nám stala osviežením v podobe kúpania len zopárkrát. Podstatne viac však musíme ďakovať vode vyvierajúcej v podobe studničiek kdekoľvek sme to potrebovali kvôli uhaseniu smädu, ovlaženiu tváre, namočeniu čiapok, doplneniu zásob vody vo fľašiach.

Studničky mali veľa podôb, no ich voda bola všade zázračne studená, osviežujúca, životodarná. Keď hovorím o blahodarnosti vody, musím zároveň povedať, že aj samotné studne boli darom pre všetkých. Niektoré pramene vyvierali na okraji dedín, prípadne na ich námestíčkach, tie boli evidentne „ľudovým vlastníctvom“. Bez obáv sme sa pri nich pristavovali a používali ich. Iné studne boli priamo pred rodinnými domčekmi, no nik si na ne nerobil výhradné právo. Neboli ani ohradené, ani označené ceduľkou „Privat“. 0päť tu boli pre všetkých: pocestných i domácich; peších, cyklistov i motorizovaných tulákov; pre ľudí aj zvieratá.

Najčastejšie prameň vyvieral z kamennej dosky do kamennej kade, no niekedy boli studne priam umeleckým dielom. Prúd prýštil z fontány v tvare amfory, sochy človeka, zvieraťa, alebo nejakej abstraktnej kompozície. Najviac sa nám však páčili studne samorasty vyrobené z kmeňov odpíleného, kôry zbaveného stromu. Nechýbala na nich dekorácia v podobe

košatých, kvetmi obsypaných muškátov. Keď sa človek sklonil k drevenej kadi, uvidel sa v priezračnej hladine s „ muškátovou svätožiarou“, ucítil na tvári chlad sálajúci z vody

a pichliačiky kvapiek odstrekujúcich z veselého prameňa, polovica smädu a páľavy bola razom uhasená.

A zunovať sa tej „živej vody“? Nemožné! Pred odchodom na cyklovýlet sme mali obavy, či obyčajná voda bude dostatočnou náhradou za „palivo“ cyklistov na Slovensku – kofolu. Boli však úplne neopodstatnené. Voda k nám bola štedrá na všetko, čo mohla ponúknuť: chuť, chlad, množstvo a na vrch – ako bonus – i zážitok z „nádob“, v ktorých nám bola servírovaná.

 

O lenivej nedeli

 

Tak, ako sobota bola priam preplnená silnými zážitkami, deň nasledujúci – nedeľa – nás uzemnil, a to hneď zrána. Zistili sme si, že v nedeľu by sa mali v horách vyskytovať búrky, no verili sme, že až popoludní – z tepla.

Z kempu v Meiringene sme poslušne o ôsmej vyrazili a prvých 13 km sa nám šlo skutočne dobre. Cesta rovná, bezvetrie, aj kondične sme mali „slinu“, no počasie sa rozhodlo, že dnes si nezabicyklujeme. Pri prvom stupáku sa totiž rozhrmelo a cestu skropili ťažké kvapky dažďa. Zastali sme na zákrute zastrešenej hustými korunami stromov a verili, že búrka po pár minútach skončí. Po 15 minútach čakania sme sa začali obliekať do dlhých nohavíc, aj spacáky, karimatky a stan sme „zaodeli“ do igelitov. Po ďalších minútach na mne skončili aj nepremokavé topánky, mikina, a keď už ani listnatá strecha nestačila, prišli na rad pršiplášte. To sme už čakali v lese takmer hodinu a začala to byť riadna otrava. Nadôvažok sme podcenili i stravu – neraňajkovali sme, tašky zívali v tomto ohľade prázdnotou. Jedine cukríky od tetušky z benzínky v Einsiedeln nám boli záchranou. Chlad, dážď, netrpezlivosť, no najmä náznaky zúfalstva nás dohnali k rozhodnutiu pustiť sa i v lejaku hľadať normálny prístrešok. Po slabom 1,5 km sme narazili na útulný hostinec, v ktorom sme zaparkovali seba i biky. Bolo asi 10.30. Domáci náš vodnícky zjav nekomentovali. Usadili sme sa pri stole v kúte miestnosti a zo slušnosti si objednali aspoň niečo teplé k pitiu. Čo sme mohli robiť okrem toho, že sme cez okno hypnotizovali nepretŕhajúce sa mračná? Čítali sme mapu, ja som siahla i po dákych Deutche Zeitung, no najväčšou zábavkou bolo sledovanie domáceho kocúriska veľkosti XXL a hostí. Evidentne sa jednalo o rodinný podnik, v ktorom sa predpoludním zohrievali pri pohárikoch skalní štamgasti. Na obed ich vystriedali rodinky, ktoré sem prišli za účelom nedeľného poobedovania. Vtedy sme už boli ako na ihlách –v hostinci tvrdneme dve hodiny a počasie sa nie a nie umúdriť. Aj s hostinskou sme sa dali do reči a popýtali sa na jej skúsenosti s počasím, no žiadne extra vyhliadky nám nesľubovala. Aspoň že som si fajn posprechtila. Už ma nebavilo ani vymýšľať si príbehy o všetkých hosťoch, ktorí sa hostincom premleli. Čoraz častejšie nám pohľad padal do jedálneho lístka na ponuku jedál. Čo už s takým dňom: polovica je nenávratne za nami, v nohách len pár kilometrov, vonku neustáva dážď, nám dochádza optimizmus a hlad je stále neodbytnejší. A tak sme si povedali, že tak či tak je nedeľa, doma to určite všetko vonia dobrotami …a my tu lačno pregĺgame naprázdno. Čo tak si po týždni dopriať normálne teplé jedlo. Nejakú tunajšiu špecialitu? Prečo nie…

Teda, nebolo to nič extra, druhýkrát by som to jesť nemusela, ale počas obeda sa počasie ako mávnutím čarovného prútika umúdrilo. My sme sýti a oddýchnutí vyrazili.

Stupák pokračoval ešte pár desiatok metrov, potom nám cestička ukázala jeden dobre utajený vodopád v lese a z hmly pod nami sa vynorilo jazero Brienzer See. Zišli sme k nemu a  popri jeho brehoch sa dostali do útulného, ako namaľovaného mesta – Interlaken. Mesto leží medzi dvoma jazerami – Brienzer See a Thuner See. Na kulise zasnežených alpských štítov sa jeho kúpeľno-rekreantský charakter, čistučké ulice a luxus penziónov vynímali priam gýčovo. Obvody jazier, ktoré sme kopírovali, boli nekonečné… Ale milosrdné, čo sa týka prevýšení, kvality ciest i vetra. Celkom fajn cyklistika, keby mne ten prekliaty dážď opäť raz nepripomenul, aká som meteosenzitívna. Nevládala som, ale vôbec. Z ambicióznych 80 km, ktoré sme chceli v ten deň zdolať, sme si mohli zatlieskať po zredukovaných 60-tich. Oddychovali sme (kvôli mne) snáď pri každej lavičke. Pri Thuner See v prístave sme sa na pitnú prestávku zdržali výnimočne dlho a ja som sa už nevládala ani usmievať. Nohy ako z olova, na rovine som vládala ísť maximálne tak 15 km/h a nevedela som v sebe vydolovať ani len náznaky zásob energie ( a to som mala riadny obed!). A tak sme zakempli najbližšie, ako to šlo. Kempu v Oey sme odpustili všetky chybičky krásy – aj cenu, aj bezprostrednú blízkosť železnice…

V predchádzajúcu „veľkú sobotu“ sme si zrejme vyčerpali ako energetický tak i zážitkový preddavok na ďalší deň. Ten sa teda nemohol stať ničím iným, než klasickou „lenivou nedeľou“, akú pravidelne zažívame i doma.

 

O mačkách

 

Nikdy predtým som nevidela také statné a životaschopné mačky ako vo Schweizi. Fakt. Boli to malé tigre – silné, pružné, šikovné v love. Vídali sme ich na poliach strategicky rozmiestnené okolo pomyselného cieľa, zrejme myšacej diery. V štartovacej polohe vydržali desiatky minút nepohnute civieť na jedno miesto. Boli úchvatné a vzbudzovali rešpekt.

Toto bola ich jedna tvár: nekompromisná, dravá a odhodlaná.

Tá ďalšia bola pravý protipól – mäkké, povaľujúce sa, rozmaznané tvory, pre ktoré sú vedené špeciálne schodíky priamo na povalu, ktoré sú rovnocennými členmi rodiny ako pri jedení, tak pri oddychu… I táto ich tvár bola vo svojej elegancii, prirodzenosti a vrodenej suverénnosti obdivuhodná Ani na sekundu ste nezapochybovali, či na komfort majú nárok. alebo nie. Pri pohľade na slobodné zvieracie osobnosti vám muselo byť jasné, že na všetko, čoho sa im dostáva, majú väčšie právo ako ich domáci.

 

O Hauswanderwegu

 

Po lenivom dni a takmer prebdenej noci (viac O kempoch; Na koľaji tretej, pozor!!!) sme vyrazili do dňa, v ktorom meteorológovia sľubovali vyčasenie. Aj kvôli tomu sme si odvážne naplánovali ambicióznu horskú etapu. V tento deň sme prešli typicky vidieckou krajinou, jedným horským priesmykom o výške 1279 m.n.m., vkročili sme do francúzskej časti Švajcu a večer sme si dopriali maximálny luxus v kempingu v Chateau d´Oex.

To, o čom budú nasledujúce riadky, sa týka úvodu našej púte, kedy sme sa striktne pridŕžali vyznačenej trasy. Cyklocesty nás, akoby zo špásu, nechávali motať sa hore grúňom – dolu grúňom, nešetriac ani energiu, ani čas. Ale stálo to za to! Po okolitých kopcoch (mojich obľúbených zelených, lúčnatých, mäkulinkých) sa akoby z Božej ruky vysypali rozprávkové medovníkové chalúpky. Povaľovali sa na stráňach v malých hlúčikoch, prípadne i úplne osamotené. V to jasné ráno pôsobili skutočne čarovne.

Cesta, po ktorej sme si to mašírovali, sa podľa nich aj volala: Hauswanderweg.

Zastavím sa pri popise týchto sídel, pretože stoja za zmienku. S alpskou architektúrou sme sa stretávali už od Tirolska, takže bolo s čím porovnávať. Áno, domčeky v Rakúsku boli nesporne krásne, udržiavané, vycifrované a podobločnice sa pod muškátmi len tak prehýbali. Ale nezdali sa mi….úprimné. Všetko mi to pripadalo vyumelkované, nasilu symetrické, vtierajúce sa.

Pri domčekoch vo Švajčiarsku som mala pocit, že tu vyrástli. Vážne, akoby neboli dielom človeka, ale toho, kto stvoril všetku tú dokonalosť okolo nich. Boli to velikánske (no nie odpudzujúco) domy, so sedlovými strechami, často s  podkroviami. Celé boli z tmavého, staro vyzerajúceho patinovaného dreva. Fasády boli neraz zdobené rezbárskymi ornamentami, vďačným motívom boli napr. medvede (zvláštne, žiadneho sme nestretli). V oknách žiarili kvety, ktoré nedovolili odtrhnúť od nich oči.

Týmto domom ste museli veriť, že sú odtiaľto, že patria sem, len a len sem.

Podarilo sa mi v sebe definovať, čo mi tieto architektonické diela pripomínali: staré vzácne šperky. Aj v nich je kombinované masívne, zájdené zlato s jasnou žiarou vsadených drahokamov. Tak ako kamene v tmavom kove pôsobia zázračným dojmom, tak farebné kvety v oblokoch a záhradkách robia z mohutných domcov vzdušné zámky.

Pravdupovediac, neviem si dosť dobre predstaviť bývanie v takej chalupe, hlavne v zime. Keď napadnú záľahy snehu, prístup je takmer nemožný. Vykúriť obrovský objekt tiež nemôže byť sranda.

A tak sme sa zhodli na tom, že lepšie ako takýto domček vlastniť, je ho obdivovať. To, že MY vernými ctiteľmi tohto kraja a všetkých jeho chalúpok ostaneme, je viac ako isté.

 

O stromoch a kvetoch

 

…a jednou, když se na polích budou pěstovat květiny místo obilí,

tehdy budeme opravdu svobodni…

(Daniel Raus)

 

Milujem kvety a stromy. Kvety sú mi síce bližšie, lebo ich môžem sama pestovať, no stromy ma uchvacujú svojou dôstojnosťou.

O kvety sme núdzu nemali už od začiatku cesty. Cez Bavorsko, Tirolsko, až skr-naskrz Švajčiarskom nimi boli ozdobené dediny, mestá, osady, samoty. Vítali nás pri každej tabuli s názvom obce vo visiacich košoch (ktovie, kto sa o ne stará???). Zdobili každé okno, balkón, predzáhradku. Boli nezameniteľnou dekoráciou prameňov a studní.

Unikátom boli polia kvetov (väčšinou slnečníc, gladiol a kosatcov) so samoobsluhou: zákazníci si mohli sami narezať kvety, presne také a koľko len chceli. Nožnice ležali položené kdesi na múriku a pri nich odkaz na adresu, kde treba za kvety zaplatiť (niekde bol aj stánok s kasou pre farmára). Tak toto by asi na Slovensku fungovať nemohlo, však?

Najrozličnejšie farby, formácie, no len zopár základných druhov. Každý kvet zvádzal k privoňaniu, zastaveniu sa, hlasnému obdivu.

Zhodli sme sa, že príkladne upravené a na kvety bohaté záhrady sú symbolmi blahobytu a oslobodenia krajiny. Nevravím, aj na Slovensku sa nájdu dvory a predzáhradky, ktoré rozprávajú o láske a starostlivosti svojich majiteľov, no niekde ich vymenia za antiromantickú kukuricu, burgyňu, cibuľu, mrkvu…

Vo Švajčiarsku však panuje kult kvetov. Radi sme ho prijali a vyznávali.

Stromov je vo Švajčiarsku rovnako nespočetno ako kvetov a taktiež sa tešia bujnosti, rôznorodosti a kráse. Do pamäte sa mi ich vrylo zopár: košaté lipy na námestíčkach (pod nimi sme zvykli raňajkovať), vysoké ihličnany pri ceste na vrcholy priesmykov, koruny, ktoré nám boli záštitou pred dažďom.

Jeden nezabudnuteľný strom, sa zjavil pri ceste z Oey do Zweisimmnen. Motali sme sa po cestičkách krajinou Hauswanderwegov, kochali v čarovnej architektúre a pri zjazde z jedného briežku sa objavil nádherný listnatý strom: opustený, vysoký, akoby trúchliaci v tej zelenej krajine. Pohľad naň vyrážal dych a vzbudzoval úctu. Toľko majestátnej sily, no zároveň zraniteľnosti.

Dušan bol kdesi predo mnou a mne sa nechcelo kričať, že potrebujem foťák. Keď som ho dolu dobehla, šľapať späť do kopca, z ktorého bol fascinujúci výhľad, sa mi už nechcelo. Doteraz ľutujem…

Bože, ak sa mám raz vrátiť do týchto končín, dovoľ mi nájsť môj strom, ktorý som nebola vtedy ochotná vymeniť za trochu námahy a potu. A možno, keby som ho videla druhýkrát, bola by som sklamaná jeho všednosťou… V to ráno som sa však doň z hĺbky srdca zaľúbila.

 

O uterákoch

 

Na úvod by som chcela chúlostivé nátury, čitateľov so slabším žalúdkom, moralistov a ľudí silne vysadených na hygienu upozorniť, že nasledujúce riadky, napriek nevinnému názvu, nie sú pre nich vhodné. Vy ostatní, prosím, nepohoršujte sa, skôr sa snažte vžiť do našej kože a nad všetko negustiózne sa s humorom povzniesť.

Uteráky, presnejšie osušky, patria do nevyhnutnej výbavy na každú cestu. Reštriktívne opatrenia pri balení dovolili každému z nás vziať si iba jeden uterák. Dôkladne som si preto rozmyslela, ktorý to bude – nejaký kultový. Vyhral veľký tmavomodrý, mäkký uterák, ktorý už so mnou čo-to prešiel a osvedčil sa ako cestovateľský.

S pribúdajúcimi dňami sa nám osušky stávali skôr oštarou ako praktickou súčasťou výbavy. Používali sme ich hlavne večer a ráno. Vlhké počas chladných nocí ani nestihli uschnúť a ráno sme sa do nich opäť utierali. To už nebolo dvakrát príjemné. Keďže boli takmer mokré, nemohli sme ich zbaliť do tašky. Vždy sme ich priviazali pod remence na zadnom nosiči, kde spolu s opratým prádlom, tričkami, kraťasmi celý deň na vzduchu, slnku (a prachu ciest) schli. V prípade, že pršalo, všetko sme popchali do tašiek – mokré ako mokré.

Cez deň sme uteráky využili pri kúpaní, prípadne pri pikniku miesto deky.

Asi po týždni som prehodila, že by bolo vhodné uteráky oprať. Duški na to s radosťou reagoval: „To by bolo fajn. Ja už si doň neodvážim utierať tvár.“ K tomu, aby sme ich oprali, sme však jednoznačne potrebovali: horúcu vodu, dostatočné teplo a hlavne prísť do kempu včaššie, aby stihli pred západom slnka na jeho lúčoch ako tak preschnúť. Túto chvíľu sa nám podarilo vystihnúť až v Chateu d´Oex, t.j. na desiaty deň našej púte. Vtedy sme si už do osušiek neutierali ani tvár ani krk. Ešte pár dní a už by sme si do nich ani bicykle neutreli…

Tak kvalitne ako sa len dá, som uteráky v rukách oprala a asi ďalšie tri nasledujúce dni sme samých seba presviedčali, že ich používanie je aspoň mierne v súlade so základnými hygienickými zásadami. Stále sme však mali pred sebou týždeň cesty. Keďže postupne sa vďaka utieraniu večerná sprcha, ktorá mala byť odmenou, stala skôr trestom, rozhodli sme sa radšej už uteráky nepoužívať. Nebola taká zima, aby sme sa nemohli obliekať mokrí…

Osušky nám slúžili len ako deka, pri kúpaní v jazerách a potoku, prípadne ako prikrývka pri spaní na stanici. Pokúsili sme sa ešte raz ich oprať, no do konca cesty už ani nestihli uschnúť.

Iste chápete, že pre nás oboch sa predstava horúceho kúpeľa a voňavého, mäkulinkého uteráka stala jedným z dôvodov na radosť z návratu domov.

 

O rozhodovaní v ceste

 

Už večer pri príchode do kempu v Chateau d´Oex nás čakala vážna diskusia o ďalšom smere cesty. Mali sme na výber z niekoľkých možností.

Prvou alternatívou bolo, že ostaneme verní Seenroute, ktorá nás dovedie až k Ženevskému jazeru. Tam by na nás čakali nížiny, nekonečná voda a krásna Ženeva. Ďalej by sme sa mohli vrátiť pozdĺž severo-východných hraníc krajiny, kde je už viac lánov obilia ako pastvín, viac nížin ako hôr… Predstava príjemná najmä pre moju kondíciu a istotka, čo sa týka počasia a stihnutia termínu návratu domov.

Ďalšia možnosť bola ísť zo Chateu d´Oex priamo na juh do mestečka Aigle. Odtiaľ by sme prešli aspoň časť Rhôneroute, ktorá sa nám podľa popisov zdala pomerne lákavá. Kopcov mala polovica z nás (tá nežnejšia) už vyše hlavy, a tu nás mali čakať úrodné vinice, sady a krásne povodie rieky Rhône. V meste Sion sme sa chceli otočiť, šibnúť si to do Ženevy a potom už len von zo Švajčiarska – smer Mníchov.

Voľba padla na druhú alternatívu, no jej konečná podoba bola skonkrétnená až v závere nasledujúceho dňa.

Cesta do Aigle cez priesmyk Col de Moses bola úchvatná, úchvatná… Iste jeden z najsilnejších zážitkov (viac O priesmykoch).

Aj samotné Aigle nás milo prekvapilo svojim južanským charakterom. Všade vinice, kamenná architektúra, temperamentnejší obyvatelia (bohužiaľ, motoristi menej ohľaduplní).

Z Aigle sme sa vydali do mestečka Martigny – historického, akoby celého z kameňa.

Akonáhle sme vstúpili do povodia rieky Rhône, začali sme seriózne uvažovať, či chceme skutočne ísť ďalší deň po tejto ceste späť smerom na Ženevu. Totiž, ten priateľský vietor, ktorý sme mali teraz v chrbte, by sa nám v ďalší deň stal úhlavným nepriateľom. Vysoké topole popri rieke sa pri jeho nárazoch ohýbali takmer do 45° uhla. Neustával ani v neskoré popoludnie. Navyše, Dušanovi sa poriadne cnelo za cinkotom kravských zvoncov, spochybnil autentickosť Švajčiarska a ja som s ním musela absolútne súhlasiť.

Nikdy by som neverila, že už pár hodín po prekonaní priesmyku Col de Moses (1448m) a vymotaní sa z „nenávidených“ kopcov, mi začnú tak zúfalo chýbať. Určite, že aj tu sa dvíhali nad kotlinou vysoké hory (chladné, pusté skaly), no vôbec sme si nepripadali ako v prírode. Povodie rieky bolo príliš široké. Vošli sa doň: vinice, tok rieky, priemyselné priestory pre závody a fabriky, diaľnica, cesta pre nás, rozsiahle ovocné sady. Z toho všetkého bolo na jednej strane cítiť úrodnosť a hojnosť kraja. No na strane druhej prílišnú zaneprázdnenosť, komerčnosť – až macošskosť. Tu sme neboli vítaní vandráci, tu sme boli nepovšimnutí votrelci. Tento úsek Rhôneroute nám neučaroval.

A tak sme si pri prestávke dôkladne ešte raz preštudovali mapu a zistili, že ak nechceme druhý deň bicyklovať na mieste v protivetre, máme jedinú možnosť: pokračovať v ceste stále na východ a vojsť späť do Álp „najalpovatejších“. Tam nás neminie vrtkavosť oblohy (ktorá nás nesmie zdržať viac ako 1 deň) a cesty „ako vínko“ (10 – 14%) končiace horským prechodom Grimselpass vo výške 2165m.

Váha rozhodovania bola na mojich pleciach, pretože Duški si bez obáv trúfal. Bol pripravený na psychický tlak vyvolaný neistým počasím a nezadržateľne plynúcim časom. Navyše o jeho kondičných predpokladoch nebolo pochýb. Ja som však musela byť ochotná pripustiť, že budeme možno musieť bicyklovať v daždi, šľapať do nekonečných kopcov, podľa potreby ma bude Dušan naháňať… Nielen že som musela potvrdiť, že do toho dobrovoľne idem, ale tiež sľúbiť, že nebudem pri všetkom fňukať.

Moja túžba po dobrodružstve, kochaní sa v čarokrásnej prírode Álp a iste i snaha vyjsť v ústrety Duškiho snom (čisto teoreticky pri tejto voľbe cesty prichádzala do úvahy i odbočka na Zermatt a vysnívaný Matterhorn) mi pomohla vyriecť slová, ktoré doteraz neľutujem: „Rozkaz, kapitán! Smer Grimselpass.“

 

O ceste do Ulrichenu

 

Presne načasovaní sme sa v jasné letné ráno vybrali zo Sionu smerom na východ v ústrety prvej etapy cesty na Grimselpass. Čakalo nás niekoľko kilometrov v údolí rieky Rhône, aké nám bolo známe doteraz a potom už len stúpanie a stúpanie a stúpanie… avšak čarokrásnou krajinou. Vzdialenosť pekne odbúdala a tentokrát som to bola skôr ja, kto veril, že sa do vytýčeného cieľa dostaneme. Do mestečka Brig, kde mal končiť ľahší úsek cesty (bez prevýšení), sme dorazili v časovom limite. Našli sme si akúsi botanickú záhradu (alebo park?), a tu zložili unavené „telesné schránky“. Presne si pamätám našu velikánsku lavičku. Vošli sme sa na ňu obaja, ako širokí tak dlhí, a schuti si vyčerpali minúty poludňajšej prestávky. Blížili sme sa opäť k horám. Teplo bolo viac domyslené ako ozajstné. Vďaka slniečku sme však mali pocit ozajstnej letnej horúčavy, a tá nás príjemne uspala. Prebrali sme sa s vedomím, že nás čaká ambiciózny športový výkon – viac ako 40 km do kopca. Nemali sme však veľmi na výber, a tak sme vyrazili.

Po prvých pár kilákoch som Dušana prehovorila na kávu a sladkosti. Neporušili sme tradíciu „kamikadze“ varenia kávy. Tento raz to bolo v prachu, na polenách dreva kdesi v blízkosti píly („…tady máš sirky a běž si hrát do stohu…“).

Požiar sme nezaložili len číročírou náhodou, doteraz nechápeme… No a srandičky definitívne skončili. Naša cyklocesta bola totožná s hlavnou cestou, našťastie neveľmi frekventovanou. Vinula sa naďalej popri toku rieky Rhône, ktorý sa prepadal čoraz hlbšie…, alebo to my sme stúpali stále vyššie…? Vracali sme sa do náruče alpských hôr. Napriek tomu, že sme im takmer jeden celý deň boli neverní, obracali sa k nám svojou čoraz krajšou tvárou. Serpentíny nás viedli pomaličky, bezbolestne do potrebnej nadmorskej výšky. Z nej sa nám otváral prekrásny výhľad na okolitú krajinu. I keď sme dávkovali dĺžkové i výškové metre po primeraných dúškoch, do prvej méty popoludňajšej cesty sme sa dostali pomerne skoro. Sami sme boli prekvapení, že sme už tak vysoko. Duškiho presvedčenie v úspech našej snahy naberalo na ostrých kontúrach. Moja istota a viera na sile. Po prvom medzicieli v nadmorskej výške 1.050m n.m. nás čakalo posledných 18 km do dedinky Ulrichen, kde sa mal nachádzať kemp a v ňom náš nocľah.

Kľukatá cestička sa stávala stále rozprávkovejšou…. V širokej a dlhej kotline bola rieka Rhône len malým potôčikom. Vinula sa pomedzi zelené stráne oblých kopcov a smerovala kamsi do diaľky, priamo k masívu veľhôr, ktorý nás čakal v ďalších dňoch. Zelená. zelená, zelená….na zbláznenie zelená. Cesta spájala dedinky – jednu malebnejšiu od druhej: drevené chalupy, kvety v oknách, ľudia na dvoroch, prekvapenia v podobe drevených sôch. Nebolo sa kam ponáhľať. Bolo by hriechom prefrngnúť cez tieto medovníkové osady bez obdivu a zastávky. A tie sme potrebovali. Úseky medzi dedinami boli nekonečnou pastvou pre kravy a naše oči – tráva, kvety, háje, byliny… všetko vlniace sa vo vetre a slnečných lúčoch. Ten deň bol neuveriteľne dlhý a milosrdný. Ešte pred západom slnka sme dorazili do cieľa.

Okrem radosti z hladkého priebehu náročného dňa ma zvláštne tešilo vedomie, že som doň vstupovala s presvedčením o zdare. Jednoducho som nemala najmenšej pochybnosti. Odbremenená od obáv a strachu som dokázala vnímať všetko to čarovno naplno a bezozvyšku pozorne – s radosťou dieťaťa.

 

O zaslúženom voľnom dni

 

Nezadržateľne sme sa priblížili k miestu, ktoré pre nás znamenalo niečo ako krst ohňom – priesmyk Grimselpass. Po príchode do kempingu v Ulrichene sme sa zásluhou zamračenej oblohy, odporúčaniam pani na recepcii a možno aj vlastnej pohodlnosti rozhodli, že si dáme jeden deň voľno. Dôveryhodne vyzerajúca recepčná s  istotou tvrdila, že na druhý deň bude v Alpách veľká hmla, dážď a nič by sme z nádherného priesmyku nemali – ani výhľad, ani pôžitok z jazdy, ani sucho v topánkach…

Nakoniec, veď doma sme pri úvahách o expedícii pripúšťali, že ak si to počasie vyžiada, budeme bicyklovať len polovicu dní. No a máme takmer dva týždne cesty za sebou a zatiaľ sme boli v sedle každučký deň. A tak sme si z recepcie zobrali zo šesť kíl propagačných materiálov o kraji, v ktorom sme sa nachádzali a naplánovali sme si na druhý deň aktivít zhruba na týždeň.

Zaspávali sme s úplne novým pocitom –  vedomím, že ráno nebude zvoniť budík a „nejde sa do roboty“. Predtým sme otvorili fľašu švajčiarskeho, ľahkého a opojného bieleho vínka. Bolo z povodia rieky Rhône, z tých viníc, ktorými sme prechádzali. Keď sme si potom neskôr kupovali víno, vždy sme si overili, či pochádza z tohoto nám dôverne známeho kraja.

…a ráno nás nič nezobudilo. Vylihovali sme asi do deviatej. Potom sme zistili, že s počasím to vôbec nevyzerá tak tragicky, no na odchod už bolo príliš neskoro (kým by sme sa vymotali, bolo by už iste 10 hodín). A tak sme pozvoľna začali neplniť plány z predchádzajúceho večera. Nestačili sme sa čudovať, akí sme zrazu leniví. A pri tom, keby sme vedeli, že treba makať, iste by sme nemali ani pomyslenie vyvaľovať sa…

Napísali sme pohľadnice domov. Pre Dušana to bol heroickejší výkon ako zdolanie Grimselpassu. Konečne sme si vymenili úlohy a ja som mohla popoháňať jeho. Navarili sme obed, čo-to poprali a šli na dlhšiu prechádzku. Do dediny na poštu a potom, cestou ktorou sme predchádzajúci večer prišli, asi do 4 km vzdialenej dedinky.

Bola to krásna prechádzka, len akosi pomalá Úplne sme si odvykli na rýchlosť chôdze. Vážne, ja som niekedy mala pocit, že zabudnem chodiť. Veď príležitostí postaviť sa na rovné nohy bolo pramálo: v kempe „prechádzka“ na sprchy a toalety, stavanie stanu, nákup a niekedy pri tlačení bicyklov do kopca. Pri prestávkach (a v noci) sme väčšinou sedeli, alebo ležali. No v tento voľný deň sme si dali riadnu lekciu chodenia. Po tých ani nie 10 km sme boli ustatí ako v ktorýkoľvek iný deň.

V dedinke sme urobili nákup, ktorý sa neobišiel sa bez rhônskeho bieleho vína.

Asi to vyzerá, že sme sa v kuse ožierali, ale pre nás bolo toto „kultivované konzumovanie alkoholu“ poetickou múzou, leštidlom zmyslov. S nimi sme celú prebiehajúcu rozprávku a jej tajomstvá vnímali ostrejšie, jasnejšie. A večer sa zaspávalo tak sladko …

Do Ulrichenu sme sa nevracali asfaltkou, ale lesnou cestičkou. Viedla nás poza dediny a potok. Tu sme objavili malú jaskynku zdobenú kvetmi a horiacimi sviecami – svätyňu panny Márie. Opäť nie náhoda. Spolu sme zapálili kahance ako vďaku za všetko, čo sme dostali, a prosbu za to, čo sme sa chystali prijať. Po tomto stretnutí som už aj ja verila, že i keby som ten Grimselpass mala podliezť, na jeho druhú stranu sa dostanem …

 

O priesmykoch

 

Pri slove„priesmyk“ mi počas našej cesty vždy nabehla husia koža. Mala som z priesmykov – od prvého až do posledného – čertovský strach. A pri tom práve pri ich prekonávaní sa mi podarilo zažiť tú pravú eufóriu cyklistu, spoznať svoje limity i netušené rezervy a nazbierať najhodnotnejšie obrazy Švajčiarska

Aj dnes by sa ma pri pomyslení na to, že mám pred sebou viac ako 1000 m priesmyk, zmocnila bázeň a triaška. No keďže už viem, ako sladko chutí odmena, „maškrtnosť“ by mi nedovolila váhať dlho.

Priesmykov sme mali na ceste niekoľko. V chronologickom poradí to s nimi vyzeralo nasledovne:

 

Flexenpass – 1.773 m n. m.

Brunningpass – 1.008 m n. m.

Schonried – 1.279 m n. m.

Col de Moses – 1.448 m n. m.

Munster – 1.388 m n. m.

Grimselpass – 2.165 m n. m.

Hochtannberg – 1.679 m n. m.

 

Je veľmi ťažké (a najmä márne) opisovať, ako vyzerali. Pre mňa sú za každým z týchto názvov skryté jedinečné asociácie. Koniec koncov zopár z nich som podrobnejšie opísala v predchádzajúcich kapitolách. Pokúsim sa teraz nájsť okrem ich špecifík i niečo, čo ich zjednocuje.

Najskôr ale k ich jedinečnostiam:

 

Flexenpass:

Prvý priesmyk, ako som sa už bola zmienila v kapitole O čítaní mapy, sme zdolali viac-menej nevedomky. Nachádzal sa v pásme Tirolských Álp a výnimočné preň boli hlavne polootvorené tunely,. V nich sme strávili nejednu desaťminútovku. Jeho osídlená časť bola dekorovaná nefalšovanou rakúskou precíznosťou a zmyslom pre detaily. Všetky prírodné i turistické pôvaby tohto priesmyku boli pred nami skryté za závojom hmly a dažďa. Napriek tomu i napriek letmým dotykom beznádeje, ktoré sa nás pri jeho prechode zmocňovali, dnes už spomíname s úsmevom.

 

Brunningpass:

V poradí druhý priesmyk sa nachádzal v jadre územia švajčiarskych jazier. Do jeho odvážneho prekonávania sme sa pustili v popoludnie bohatého a horúceho dňa. Odmenil sa nám zrejme najpanoramatickejším výhľadom na alpský masív hôr.

 

Schonried:

Cestičkou pomedzi perníkové chalúpky a kravy sme sa vyškriabali na tretí priesmyk. Čnel nad Hauswanderwegom. Všetko v ňom jasné a zaliate slnkom. Okrem parádneho zjazdu a výhľadu nám daroval i stretnutie so starším manželským párom kdesi z Anglicka. Pri „vrcholovom strome“ sme s nimi hodili žoviálny rozhovor na tému cykloturistika (akoby sme sa poznali 100 rokov). Boli plní života a pôsobili povzbudzujúco. Ak by som sa mala dožiť staroby tak korenenej optimizmom a energiou ako oni, normálne sa na ňu teším.

 

Col de Moses:

Môj najzamilovanejší priesmyk nachádzajúci sa vo francúzsky hovoriacej časti Švajčiarska. Vkliesnil sa do slnečného dňa a fantastickej viditeľnosti. Od Chateu d´Oex sme stúpali kľukatými serpentínami. Keď som si na pokraji síl za každou zákrutou zbožne želala vrchol kopca, čakalo ma tam iné prekvapenie: dielo rúk najtalentovanejšieho krajinkára, ktoré úplne ospravedlnilo pokračovanie cesty. Vo vrchole priesmyku kraľoval život, pohoda, ľahkosť. Pri zjazde na jeho opačnú stranu sme  prešli niekoľko svetov, podnebných pásiem, vekov. Pristáli sme v absolútne inom kraji. Miesto pasienkov vinice, miesto fariem hrad nad mestom, miesto dreva kameň, miesto jazier povodie rieky. Taký pokoj a ticho, aké sme zažili v Col de Moses, túžim mať v duši… Col de Moses zelenej, by som chcela mať oči…

V Col de Moses by som bola ochotná žiť…

 

Munster:

Prvá časť etapy na Grimselpass viedla cez tento horský pás ležiaci sa na trase Rhône Route. Munster bol akoby prípravkou na hrozivejšiu časť cesty, no rozhodne i on dal zabrať. Akoby sme viazali slučku na našej dobrodružnej púti: smerujeme späť do miesta, kde sme raz už boli (Meiringen, Interlaken), no z opačného konca. Našim úmyslom je prekonať masív veľhôr, na ktoré sme mali šokujúco krásny výhľad z Brunningpassu. Tento ambiciózny zámer nám neschádza z mysle, pretože skalných velikánov, v ktorých sa na obzore stráca cesta, máme neustále pred očami.

 

Grimselpass:

…ty si nám (teda, hlavne mne) dal zabrať sakramentsky. Možno si robíš nárok i na osobitnú kapitolu, no povedzme si úprimne: bola by rozpačitá, zamračená, studená a dlhá. Preto na tvoju adresu len nasledovné: bol si našou najvyššou métou, cyklisticky najväčšou pýchou, psychicky i fyzicky najťažšou skúškou a taktiež najskúpejšou odmenou. Okrem hmly, zimy, protivetra a nekonečne šmykľavej cesty si sa nám nezavďačil nijak extra. Snáď len bez rozporu najdlhším (30 km) zjazdom, po ktorom som sa cítila ako vzduchom chladená hydina. Kilometre vedúce na vrchol som odratúvala snáď po centimetroch. Viac ako na majestátnosť hôr som sa sústredila na svoj dych, hospodárenie s energiou a štipkou sebadôvery. Do priesmyku sme došli v totálnej hmle a takmer 100% vlhkosti vzduchu. Aby nám pri zjazde nebola príliš kosa, poobliekali sme si všetko dostupné. Mňa by určite ani vlastná mať nespoznala (zakuklený mimozemšťan). Keď sme sa „prepadli“ o pár 100 m nižšie do znovu zeleného, mäkučkého, jasného kraja, Grimselpass sa zmenil na porazeného sedemhlavého draka. Stal sa našim zlatým metálom. Nevadí, že len iluzórnym.

 

Hochtannberg:

Posledný priesmyk sme si vybrali dobrovoľne. Bola som to dokonca ja, kto prišiel s nápadom prejsť cez tirolské Alpy cestou umožňujúcou opäť navštíviť mestečko Warth. Ďalší uzlík cesty – dvakrát v tom istom mieste. Napriek prvotnému zaprisahaniu sa, že do týchto končín ma už nik na svete nedostane, sa po necelých troch týždňoch nenávidené miesto stalo vytúženým. Stačili tri týždne… a poradili dobre. Bolo to fajn!

Kiežby som si i v iných situáciách dala aspoň takto dlhý čas, kým vyrieknem rezolútne: „Nikdy viac!“, dám si od vecí potrebný odstup a získam na ne pohľad z uhlu pravdy.

 

Nuž, a v čom boli všetky priesmyky  podobné?

 

Proteínovo – energetická alej:

Neomylným príznakom blížiaceho sa stúpania a priesmyku bol špalier okolo cesty tvorený rôznymi obalmi z proteínových, iontových, energetických nápojov, šupiek od banánov, obalov z čokolád a tyčiniek… Našimi povzbudzovákmi boli napolitánky, hroznový cukor (ten sme si nabalili zámerne kvôli takýmto príležitostiam) a pochopiteľne, pre mňa káva. V porovnaní so sofistikovanými, modernými cyklistami Švajčiarska sme my bojovali takmer „holými rukami“. Ale statočne!!! Mnohí z nich nás na kopci predbehli, ale to mali v sebe x-násobne viac taurínu, ióntov, kalórií ako my a na bicykloch naloženú x-násobne ľahšiu batožinu. Veď my sme so sebou vliekli celý majetok…

 

Nekonečná cesta nahor:

Spočiatku som bývala nervózna, keď som na ľahkom prevode šľapala a šľapala a na tachometri furt len 6, v lepších prípadoch 7-8 km/h. S dychom na konci, s nervami tiež, zahľadená do seba, do zeme a zrazu…. Prásk! Došlo mi to! Veď kam by som sa mala ponáhľať? Kam chcem utekať z nádhery otvárajúcej sa každým metrom viac a viac?

Veď to bude len pár udýchaných kilometrov a potom už možno nikdy nič podobné. A tak sme s priesmykmi vyfajčili fajku mieru No museli pristúpiť na moju požiadavku minimálnej pohostinnosti, čo sa počasia týka. Pristali takmer všetky, až na výnimku pyšného Grimselpassu a pr-voposledných rakús-kych Passov.

 

Naivné nahováranie si, že nie…:

Predstavte si, že 3 km pred vami sa z oblakov vynára most, nadúrovňová cesta alebo nezdolateľne vyzerajúce serpentíny. Čo vás napadne? U mňa sa okamžite zapne kontrolka utešovania, ktorá mi veľmi presvedčivo bzučí do uší:„ To sa teba vôbec netýka. Tadiaľ ty určite nebudeš musieť ísť. Nik, kto má štipku zdravého rozumu, by tade predsa nešiel. Tvoja cestička je iná, mierumilovná, neškodná, ušetrí ťa od nebezpečných výšok, neľudských podmienok…“ Keď som sa potom pozerala z tej výšky späť na miesto, kedy som ešte naivne verila, že toto tu nebude pre mňa, nikdy som nechápala, že som sa dostala naozaj až sem. Ja sa jednoducho rada a ľahko klamem.

 

Vietor vo vlasoch a rýchlosť:

…cestou nadol, pochopiteľne. Do priesmyku obyčajne dorazíte mokrí ako myši, udýchaní a smädní. Najskôr teda doplniť tekutiny, obliecť bundu a rozhliadnuť sa po nájdenom poklade. A ešte než stihnete vychladnúť: Varúúúúúúúúúúúúúj!!!!!!!!!! Letiac nadol nám pribudlo dookola hlavy niekoľko párov očí, aby z tej krásy nič neušlo našej pozornosti. Samozrejme, že i oddávanie sa krásam a rýchlosti podliehalo základnému kritériu: bezpečnosť.

 

Nádhera, nádhera, nádhera:

To je to, čo si treba uvedomiť, zažiť, precítiť vlastnými zmyslami. Netreba viac slov, i tak by boli len odvarom do výšky ukrytej fantázie objavenej po prekonaní každého priesmyku.

Keď sme boli malí, schovávali nám rodičia vianočné darčeky na rôznych miestach. Najosvedčenejším úkrytom boli horné priečinky skríň a šatníkov. Naša detská teória znela: čím vyššie schovaný, tým hodnotnejší darček, tým ťažšie je naň dosiahnuť a odhaliť ho.

Možno podobne uvažoval i Boh, keď pre nás ukryl vzácne a čarokrásne dary v nebeských výškach hôr. Vyžaduje námahu, vôľu, silu a „krídla“ nájsť ich. No keď ich už raz odkryjeme, uznáme, že toho všetkého boli hodné.

 

O tráve a sene

 

Švajčiarsko je zeleno-zelené…

Škála zelenej tu má tisíc odtieňov. Mne osobne sa najviac páčili tie trávové a ďatelinové. Veľmi som ľutovala, že nemáme fotoaparát so zoom. V živote som nevidela také mamutie ďatelinkové trojlístky, aké by sa tu dali nafotiť (na moje obľúbené hľadanie štvorlístkov nebolo času). Musí byť požehnaním byť na týchto lúkach a pastvinách kravou, ovečkou, či švajčiarskym králikom kŕmeným výdatnými sústami.

A tráva je hustá, mäkká, bujná – ako na prvotriednom futbalovom ihrisku.

Celé Švajčiarsko si tieto smaragdové dary váži a zveľaďuje obrábaním, vytrvalo zbiera plody kosením. Na stráňach sa neustále preháňajú kosačky a hrabáči zhromažďujú trávu do stohov. A nik sa za túto manuálnu prácu nehanbí, skôr je na ňu hrdý. A samozrejme, ženci si vždy nájdu čas na úsmev a hlasné pozdravenie okolo fičiacich neznámych cyklistov.

Švajčiarsko vonia pokosenou trávou a senom. Keď privriem oči, vracia sa mi tá aróma a v ušiach znejú kravské zvonce. Pri zacítení čerstvo pokosenej trávy sa až slinky zbiehali, taká bola šťavnatá, sladká… Ak by som niekedy objavila parfém v jasnozelenom jednoduchom flakóne skrývajúci vôňu pokosenej trávy, iný už nepoužívam. Špecialitou fárm je ponuka „Schlaf im Stroh“ (Nocľah v sene). Sami sme niekoľkokrát uvažovali, že vymeníme kemp za stoh slamy, no vždy z toho akosi vzišlo. Inak, pri dôslednom dodržiavaní vyznačených cyklo-trás by sme snáď neobišli ani jedinú stajňu, stodolu alebo farmu. Kolorit, vône a farby vidieka boli bez rozporu zážitkom, no že by sme museli mať porátané traktory, kravy a maštale do poslednej…

 

O najdlhšej trase

 

Budem úprimná. Túto kapitolu som sem zaradila najmä so zámerom prezentovať náš (teda môj) osobný rekord. Okrem nižšie opísaného stretnutia s hovoriacimi vtákmi sa v dni nič mimoriadne neudialo. Ak opomeniem fakt, že sme šľapali ako „členstva zbavení“. Nie však z prinútenia, ale preto, že to tak šlo… a bavilo nás to.

Počas expedície sme v priemere robili 90 km denne. Boli dni, kedy to bolo oveľa menej: prvý a posledný deň, Mníchov, dni, keď nás prepadol nečas, deň voľna v Ulrichene. Tieto nám priemer trošku pokazili. Mimo týchto pár dní sme totiž skutočne robili 100km a dáke drobné. Najviac, koľko sa nám podarilo a oplatilo urobiť, bolo 120 km. Tieto viedli z výstavného mesta Biene do kúpeľného mesta Baden.

Presne si pamätám, že raňajkovú prestávku sme mali okolo 9.00, kedy sme už za sebou mali takmer 30 km. Krajina, ktorou sme prechádzali, nebola príliš kopcovitá. Cesty boli rovné, žiadne poľné kľučky a zatáčky. Listnaté lesy, šedé skaly, široká asfaltka, sporadicky mestečká. V ten deň to bolo najmä o športovom výkone. Ani sme sa nenazdali, a bolo poludnie a my sme mali na tachometri do 70 km. Vtedy sme si mysleli, že tých zvyšných 30 km (rekord totiž nebol zámerom) zhltneme ako malinu. A tak sme si dali riadne dlhú prestávku (počas nej sme stretli hovoriace vtáky) a kdesi v malom hájiku urobili polievkovú pauzu.

Pozvoľna sme vyrazili vpred a zrazu zistili, že s kempmi to dnes nevyzerá ružovo. Na mape boli síce nejaké zaznačené, ale akosi sme ich nenašli. A tak sme šli stále ďalej a ďalej, aj magickú stovku sme už prekročili a stále nič. Nuž, tak sme to potiahli až do najbližšieho väčšieho mestečka Baden. Baden je historické , malebné a schované v údolí rieky. Tu sa nám podarilo vyhrabať riadne utajený kemping, kde sa napriek úvodnému hrozivému zdaniu nakoniec našlo miesto i pre náš stan.

Poviem vám, ten pocit mať v nohách 120 km bol na nezaplatenie. Ale tomu, kto by v ten večer postavil za nás stan, zložil veci z bikov a išiel sa za nás osprchovať…, tomu by sme kľudne zaplatili.

 

O hovoriacich vtákoch

 

Tento zážitok sa radí k momentkám, na ktoré sa nedá zabudnúť. Bol horúci deň v poslednej tretine našej cesty. Napoludnie sa tak oteplilo, že sme nechceli riskovať úpal, a keďže sme mali odšľapané bohato nad plán, rozhodli sme sa urobiť si prestávku spojenú s relaxom a obedom.

V mestečku Olten sme našli malý park hneď vedľa nemocnice, s pohostinnými lavičkami a malou zoologickou záhradou. Pozostávala z pár voliér s rôznymi druhmi vtákov: vodných (kačky, husi, volavky), malých exotických vtákov, väčších papagájov a v poslednej voliére boli rozprávkové hovoriace vtáky. Vyzerali úplne všedne, ako malé vrany. No úplne zreteľne rozprávali, vypiskovali pesničky, vedeli napodobniť ironický i srdečný ľudský smiech a hlavne reagovali na prihováranie sa, napr. napodobňovaním intonácie hlasu, výsmechom, pozdravom. Stáli sme pred tou klietkou, nevychádzali z úžasu a vymýšľali najrozličnejšie spôsoby provokovania vtákov k vydávaniu hlasu. Duškiho snaha o naučenie vtákov pískať známy motív z filmu Slnko, seno,… bola odmenená ich výsmechom.

Dojímavou a podstatnou časťou tejto etudy je, že spoločníkmi pri obdivovaní hovoriacich vtákov nám boli tri malé deti, ktoré prišli ku klietke spolu so svojou mamkou na invalidnom vozíku. Pravdepodobne u nej boli na návšteve v nemocnici a v rámci vychádzky zablúdili k svojim upískaným kamarátom (poznali vtáky dokonca po mene). Bolo veľmi silné vidieť, ako malí štuplíci tískajú svoju mamku na vozíčku, pyšní na dôležitosť svojej zodpovednej úlohy a ako matka žiari šťastím z ich hravej spoločnosti. Emóciu, ktorú vo mne tento zážitok vyvolal, vôbec nemožno nazvať súcitom ani ľútosťou. Skôr obdivom, vďakou a radosťou z toho, že môžem byť svedkom krištáľového vzťahu, na ktorý žiadna udalosť (akokoľvek tragická) nemôže mať dosah.

Tie dva obrazy – vtáky hovoriace ľudskou rečou a nefalšovaná podoba lásky mláďat a matky – do seba tak dokonale zapadli, že si ich jeden bez druhého ani neviem predstaviť. Cítila som sa ako v Andersenovej rozprávke.

 

O najkrajšom poludní

 

Opäť raz horúci deň. Pred sebou sme mali vyše 100 km dlhú trasu, na ktorej už boli hory definitívne za chrbtom. Zvlnený kraj plný lúk, kráv, jazier, lánov obilia a kvetov si našu pozornosť a obdiv určite zaslúžil.

Odchod z krajiny, ktorá nám bola po dva týždne domovom, sa stával neodvratným. Každý kilometer sme uvedomele preciťovali. Vzdychali sme i nad vecami, ktoré by sme si priamo v Alpách možno ani všimli. Nostalgia rozlúčky všetkému pridávala na pôvabe. Predpoludním sme sa hnali smerom Zurich. Tu sme videli jedine letisko. Na tralalákanie sa po veľkomeste s bicyklami sme nemali vôbec chuť. Po Zurichu nasledovali cesty vedúce cez vidiek – maštale, polia, háje… Slnko stúpalo k vrcholu a nám v „makoviciach“ evidentne začínalo vrieť. Túžili sme po tieni, kde by sme to príjemné poludnie mohli prečkať.

Priznám sa, boli sme už dosť netrpezliví. Slnko medzi nami prehadzovalo blesky, ktoré však uhasil chládok lesa s potokom Toss. Lesnou cestou popri jeho toku sme prešli posledných pár kilometrov, až na miesto pod hradom Kyburg. Tu sme mali prežiť najkrajšie poludnie našej púte.

Potok bol plytký, priezračný. Nedalo sa tu plávať, no osviežiť miliónovo! K tomuto zisteniu dospeli iste i mnohí domáci, pretože boli v pravidelných intervaloch porozhadzovaní po oboch brehoch potoka. Aj pre nás sa miesto našlo. Hneď sme sa šibli do vody. Ponorenie sa do ľadovej vody, vyhrievanie sa na horúcich kameňoch bolo presne to, čo sme potrebovali. Slnili sme sa, spomínali, pozorovali ľudí, psov… a bolo nám dobre. Hlad nás vyhnal na breh, kde sme si uvarili polievku. Hotový rituál. Jedli sme, ako vždy, jednou lyžicou a tešili sa na ďalšie osvieženie v potoku a na bicykle.

Náš Režisér to opäť zariadil dokonale. Pokladám tento zážitok za pravú rozlúčku so Švajčiarskom. Večer v kempe pri Boden See, kde sme usporiadali oficiálnu farewell party, už nemal potrebnú intímnosť, naturálnosť, decivilizovanosť.

Bicyklovanie v tomto kraji bolo skutočným pôžitkom. Človek si užil aj rýchlosti, aj stihol pozorovať svet navôkol. A kilometre pekne nabiehali. To už nebolo ako v kopcoch, kde za dve hodiny pribudlo na tachometri sotva 10 km a za ďalšiu ½ hodinu viac než 20… Tu sa realita približovala k predstavivosti a našim skúsenostiam z domu. Krátkym výstupom na jeden breh kopca sme si „predplatili“ zjazd a zotrvačné vynesenie takmer do polovice kopca nasledujúceho.

V podvečer sme sa dostali priamo k Boden See ležiace len pár kilometrom od hraníc Švajčiarska. Tu, v meste Kreuzligen, sme horko-ťažko našli miesto aj pre náš stan (bol to najosídlenejší a najväčší kemp na celej ceste). Pred spánkom sme ešte absolvovali slávnostnú, definitívnu rozlúčku s našou hostiteľskou krajinou, no vtedy to už celé bolo príliš smutne pravdivé…

Kyburg, vďaka za potrasenie pravice a priateľské objatie v mene Švajčiarska na rozlúčku s nami.

 

O raňajkách

 

Raňajky a činnosti s nimi spojené boli jednou z najpríjemnejších etáp dňa. Predchádzali im prvé desiatky ranných kilometrov, následne zastávka v supermarkete, alebo malom dedinskom obchodíku. Tu sme vždy (po 20 min. rozhodovaní) kúpili to isté: čerstvý chlieb, syr, sušienky (inú maškrtu), sem-tam salámu pre Dušana a pre spestrenie sme menu niekedy obohatili o ovocné jogurty.

Chlieb majú vo všetkých krajinách, ktorými sme prechádzali, skvelý. Začínali sme ½ kg tmavým bochníkom, ktorý nám vystačil na celé raňajky aj zažehnanie najhoršieho hladu neskoro popoludní. Postupne sme však zisťovali, že naše kvantitatívne nároky sa zvyšujú, a tak sme prešli na chlieb 1 kg. Ten bol akurát na jeden deň a časť ďalších raňajok.

Ja som pri raňajkách zvykla „dostávať po ušoch“ za to, že som sa načahovala za chrumkavými končekmi chlebíka. Úlohu dojesť starší bochník som rada prenechávala Duškimu. Prístup rozmaznaného decka. Ale keď kôrky sú také úžasné…

Syrov sme na našej ceste ochutnali aspoň dvadsať druhov. Špecializovali sme sa na tvrdé kravské Bergkäse, zrejúce syry, niekedy aj syry tavené. Pochopiteľne, aj cena rozhodovala, no aj medzi lacnejšími druhmi sa našli delikatesy.

Musím sa pochváliť, že som to bola ja, kto v záujme čo najlepšieho spoznania miestnej gastronómie razil trend degustácie nových vecí. A Dušan to neskôr ocenil. Veď som ho po 28 rokoch jeho životnej púte naučila jesť syry ako gorgonzola, camembert… (dovtedy to preň boli len smradľavé a plesnivé syry).

Stolovanie prebiehalo zvyčajne na nejakej lavičke v príjemnom prostredí, kľude, intímnosti, ktorú si takáto vzácna príležitosť vyžaduje.

„Lenprenásstvorené“ lavičky boli často v tieni košatých stromov, pri riekach, jazerách a potokoch, raz pri cintoríne, veľakrát v mestských alebo sídliskových parkoch, lesoparkoch, niekedy v spoločnosti kačíc a iného vodného vtáctva… Ak sa náhodou v blízkosti motali ľudia, mali sme očividne ich sympatie: zdravili nás, želali dobrú chuť, obzerali si bicykle, prípadne sa i prihovorili a niekedy odťahovali od nás lačných psov, s ktorými práve boli na vychádzke.

Pri konci expedície sme sa vracali dvadsať dní späť a rozpomínali sa na jednotlivé raňajky. Predstavte si, spomenuli sme si na všetky…. Viac ako vierohodný dôkaz toho, aké boli tie chvíle dňa pre nás idylické.

K raňajkám sme rozpustili vo vode vitamínové šumáký, pri ich pití študovali mapu a trasu, ktorá nás v ten deň čaká. Niekedy mi bolo až ľúto zdvihnúť sa, pobaliť veci späť do tašiek a opustiť to miesto.

Dušan však nekompromisne zavelil:„Hor sa do roboty!“

Akonáhle sme na bicykle vysadli, chytili sme „slinu“ a leteli ako malí draci.

 

O našich nocľahoch

 

Existuje veľa spôsobov prenocovania na cyklotúre. Základné by sa dali zoskupiť do nasledujúcich kategórií:

 

Tisíc hviezdičkový hotel:

Spanie pod širákom v prírode (na dovolených miestach) je absolútne najlepšie, pokiaľ je v relatívne bezpečnom kraji a v časovom horizonte cca troch dní je možné niekde sa vykúpať. Tento spôsob ocenia najmä cyklisti so zmyslom pre romantiku, ktorým nie je „protisrstné“ prispôsobiť sa improvizovaným podmienkam divočiny a vrtochom počasia.

 

Bezpečná závislosť na dobrodružstve:

Kemp je fajn čo sa týka dlhodobejších a náročnejších expedícií, pri ktorých je hlavným cieľom spoznať, vidieť, zabicyklovať si a nenechať si znepríjemňovať život zbytočnými rizikami.

 

Vandrácka aristokracia:

Maximálnym luxusom putovania v sedle bicykla je nocovanie v penziónoch, chatách prípadne u známych a priateľov, ktorí by sa po ceste vyskytli. Ak pre nich prichýlenie pocestných nie je problémom ani obtiažou, je taký večer veselým osviežením a krásne vonia človečinou.

 

Falošná frajerina:

Nocovanie načierno kade-tade po staniciach a prístreškoch, ktoré majú majiteľa, je vhodné pre básnenie o svojom hrdinstve, ušetrí peniažky, no zďaleka nezachová pokoj na duši a mysli. Pre nás len krajný variant…, ku ktorému predsa len raz prišlo (na rakúsko – bavorských hraniciach).

 

Musím podotknúť, že som horlivou zástankyňou kempov, pokiaľ sa jedná o bike trip kdesi v cudzej krajine, kde spanie „nadivoko“ nie je legálne. Kempingy robia znesiteľnejšími váhu všetkého, čo sme cestou naberali (pot a prach ciest, obavy z počasia) a poskytujú neoceniteľné vedomie bezpečia, pocit blízkosti civilizácie, jej vymožeností a dobrých ľudí.

V mape boli kempy dosť dôsledne zakreslené, takže sme si vždy mohli podľa trasy vytipovať, kde asi tak máme šancu zakotviť. Skvelé bolo to, že ono to naozaj vychádzalo: kemp presne tam, kde sa nám hodil – v primeranej vzdialenosti (cca 90–100 km) a jasne vyznačený. O kvalite jednotlivých by sa dali písať celé štúdie.

Prešli sme ich spústu – celkovo 16. Dve noci sme prežili vo vlaku, dve v jednom kempe a jednu odvážne na staničnej lavičke. Každý kemping bol iný a teraz sa mi už zlievajú v obrovskú „pestrodojmovú“ masu.

Zážitky z niektorých z nich stoja za zmienku a v mozaike našich spomienok by nemali chýbať. Prejdime sa po pár z nich v poradí, ako sme ich spoznávali.

 

U vegeťáka

Häselgehr – Tirolsko

 

Kemp bol tesne vedľa našej skalicovomodrej rieky Lech. Priamo v kempe bola požičovňa neoprénov, raftov, vodáckej výstroje… Majiteľ bol neuveriteľný vegeťák. Asi by si vôbec nevšimol, že sme prišli, rozložili stan, využili všetky vymoženosti kempu a ráno zasa odišli. No ja som sa držala svojho hesla: „Za dobré len dobrým…“ a poctivo som ho ráno pri odchode zobudila a zaplatila. Chudák, možno by bol tých pár euro aj oželel, ale čo už mal robiť, keď mu spať nedala plateniachtivá šialená Slovenka. V noci nepršalo, no takmer celý nasledujúci deň, v ktorom sme sa nevedomky vyškriabali na prvý horský priesmyk, áno.

 

U úžerníckych ropných magnátov

Dallas –  Voralberg

 

Tak toto bol zaručene najdrahší kemp za celú cestu. „Milý ujo“, ktorý nás ubytovával celých zmoknutých, uzimených, zmorených… sa nad nami blahosklonne zľutoval, keď nám poskytol smiešnu zľavu, no predtým sa nezabudol ubezpečiť, či je náš stan malý. Pako, ten kemp mal totálne prázdny a tváril sa, akoby sme spali minimálne na hodvábe a zlate.

Celkovo bol tento kemp smolný: celú noc pršalo, ráno tiež, stan sme prosíkali o trpezlivosť a on ju mal ako z ocele. Vydržal do rána. Keďže lejak neustával, museli sme proti svojej vôli stráviť na „nepriateľskom území“ predpoludním ešte zopár chvíľ. Ale raz dopršalo a my sme kemp s úľavou opustili. V každom prípade – vôbec nebol náš kamarát…

 

U vodníkov

Triesen – Lichtensteinsko

 

Ak predchádzajúci kemp nebol kamarát, tak tento bol úhlavný nepriateľ. A vôbec, Lichtejnsteinsko, čo sme ti spravili, že si bolo na nás také zlé? Malé ale „jeduvaté“…

Za dažďa sme do kempu dorazili, za lejaku rozkladali stan, celú noc nemo a zúfalo počúvali intenzívne klopkanie kvapiek na steny stanu, úpenlivo sa modlili za koniec toho dažďa. Priznám sa, už mi nebolo jedno vôbec nič. No náš autoritatívny stan zavelil „stop“ a lejačisko prestal. Predsa len, majú tie stany  a prírodné živly asi vzájomné dohody či čo. Trpezlivo sme ráno sušili pršiplášte, igelity na stan, spacáky, karimatky, skladali mokrý stan… No paráda. Ale na oblohe už pomedzi hmlu a mraky presvitalo slniečko a nám skutočne svitalo na lepšie časy. Vážne, ani sme nevedeli, že sme sa práve odrazili od dna. Všetko už smerovalo len k plusom… Jak klasik praví: „Dál už jen samé pozitíva a sociální jistoty…“

 

S Demänovkou na večné časy…

Zug – Zuger see

 

Ďalších takmer 100 km za nami. Mali sme za sebou bohatý deň strávený na cyklocestách ťahajúcich sa cez nádherné lúky a pasienky, cesty prekvapujúco kľukaté, raz klesajúce, raz stúpajúce… Ani program v kempe nebol najhorší. Nezabudnuteľný bol hlavne zážitok z podvečerného kúpania v chladnom Zugersee.

Prišli sme na pláž a ja som sa odvážne vrhla do chladných vôd jazera. Brrrrrrrrrrrrrrrrrr!!!!!!!!!!!

Duški sa na brehu ošíval, očividne sa mu nechcelo… Keď však do vody vchádzal starší manželský pár, psychickým nátlakom som ho prinútila k zaplávaniu si v ľadovom jazere:

„Pozri sa, dôchodcovia tu plávajú a ty sa bojíš… Vieš, aká je tá voda skvelá (klepkanie zubami…).“ Duški skočil, dal pár temp a s ľahko namodralými perami vyšiel. Za ním ja a vzápätí starší manželský pár. Čuduj sa svete, prehovorili k nám: „To je ale náhodička. Počujeme známu reč…“. Boli to nejakí dovolenkujúci Trnavčania…

Poučenie z toho plynúce: „Všetci Švajčiari sú normálni, a preto sa vo svojich ľadových jazerách nekúpu. Na to majú strelených Slovákov, labute a kačky…

Po otužilecko-športovom výkone sme sa stihli ešte pripiť Demänovkou a zaspať ako mŕtvi.

Ráno sa podarilo disciplinovane o 6.30 vstať a vydať sa v ústrety jednému z najbohatších dní na našej ceste.

 

Na koľaji tretej, pozor!!!

Oey

 

Na kilometre bol tento deň jeden z najkratších – iba 60 km. Polovicu dňa sme presedeli v krčmičke nad Brienzersee, do ktorej nás už mokrých vohnal nedeľný lejak. Kvôli tlakovej níži pretrvávajúcej i po daždi, som sa skutočne necítila ani na meter viac. A tak sme zakotvili v dedine so zvláštnym názvom Oey. Kemp sa nachádzal na pozemku hotela, ktorý okrem ubytovania v klasických izbách poskytoval aj možnosť prenájmu obytných prívesov a  medzi múrmi zo živého plotu mal  pár chlievikov pre zvyšok sveta. V tomto prípade pre naivných cyklistov, ktorí zmorení únavou opomenuli fakt, že za živým plotom sú hneď železničné koľaje a priecestie. To, že noc tu bude skôr utrpením ako úľavou, sme pochopili asi po pol hodine, keď okolo nás prehrmel tretí vlak. Najskôr sa rozblikala a rozzvonila signalizácia a spustili rampy. Akoby nestačil samotný hluk spôsobený závratnou rýchlosťou vlaku, ten si ešte schuti zapískal… No a tento proces sme z hladiny alfa (pretože o spánku nemohlo byť ani reči) vnímali celú noc, neodvážim sa tipovať koľkokrát. Bola som zúfalá, nahnevaná, bezmocná a spánok nie a nie prísť. Ráno bolo vykúpením.

Našťastie Duški mal toľko nadhľadu a zmyslu pre humor, že celú vec postavil do ironicko-grotesknej pózy a nakoniec sme sa na historke dobre bavili.

Okrem optimizmu nás neopustila ani energia a navzdory všetkému sme náročný deň pred nami zvládli s prehľadom.

 

V rozprávke o štedrom kempe

Chateau – d´Oex

 

Vážení, ak niekedy zablúdite na sever francúzsky hovoriacej časti Švajčiarska, nenechajte si ujsť návštevu mestečka Chateu-d´Oex. Je to rozprávková osada v náručí mäkko pôsobiacich končiarov Álp, obklopená lúkami a ostrovmi ihličnatých lesov. V nej plno milých ľudí, kamenné, na prvý pohľad studené domčeky, romantický kostolík a všade fotografie s teplovzdušnými balónmi, ktoré sa sem raz za rok zlietnu na balónovú fiestu . A nad tým všetkým blankytné nebo. Nevylučujem, že v čase keď sme dedinku Chateu-d´Oex navštívili, mala práve svoj deň a nahodila sa tak, ako jej to najviac pristane. Inú si ju však ani neviem predstaviť. A možno by jej to rovnako seklo aj v inakších „šatách“. Je to miesto odsúdené na krásu a malebnosť. No a za dedinou je kemping, ktorý poskytuje viac ako miesto pre stan a teplú sprchu. Je tu veľký bazén s tyrkysovou vodou a priamo z nej máte výhľad na zelené, vysoké neuveriteľno.

Prišli sme sem o čosi skôr, a tak sme stihli absolvovať veľké pranie, varenie večere, sušenie stanu, ale hlavne fantastické plávanie v chladivej vode, v západe slnka a v rezkom horskom vzduchu. No a sladko unavení sme za dňom urobili tekutú horkastú plechovkovú bodku. Bol to naozaj deň plný darov a pred nami sa črtalo niečo ako jeho pokračovanie…

 

U tety v marhuľovom sade

Sion

 

Vôbec sme netušili, že noc strávime práve tu. Pôvodný plán totiž znel úplne inak, no cestou sme si všetko prehodnotili a ocitli sa v meste s krásnym menom Sion.

Tento kemp bol jedným z dvoch, v ktorých sme sa uchýlili ku „krádeži“. Bol to totiž originál marhuľový sad, a keďže práve bol čas úrody… No povedzte, vy by ste odolali??? Predstavte si, že ste už takmer dva týždne nejedli žiadne ovocie a teraz vám tu padajú zrelé marhule na hlavu. Ja osobne si myslím, že to ani nebola krádež, že to bola normálna samoobsluha, len nám to zabudli povedať.

Celkovo tu bola dosť „naturálna“ atmoška. Hneď na recepcii ležala na pulte v prútenom košíku veľká žltá mačka. Taká dôstojná vo svojom lenivom spánku. Ani sa jej neráčilo otvoriť kukadlá pri tom, keď som ju so zvolením majiteľky kempu hladkala (opäť sa nedalo odolať….).

Živočíšny zážitok mal i Dušan. Ako si tak opravoval vonku pred stanom defekt, priplížil sa k nemu malý zajo a zvedavo ho pozoroval. Bo to domáci, „technicky orientovaný“ králik. Uprene Duškiho sledoval, až pokiaľ som nevystrčila hlavu zo stanu. Dušan mi to doteraz nevie zabudnúť, že som mu odplašila kamaráta.

Bolo to tu celé francúzsky ležérne a rodinné. Neviem to presne pomenovať, no mala som pocit domova a bezpečia. Ráno sme si (keďže sme sa cítili ako doma) obrali na raňajky marhuľky a vyrazili v ústrety náročnému dňu.

 

Vo švajčiarskej Ázii

Interlaken

 

Po najnáročnejšom dni výpravy, prekonaní nenormálnych 2.165 výškových metrov Grimselpassu a zažehnaním nebezpečenstva hôr, sa našim hostiteľom na noc stal Interlaken. To sme v ňom boli už po druhýkrát. Kemping sa nachádzal v časti, ktorá bola označená ako „ázijská štvrť“. A s týmito asociáciami si ho aj budeme pamätať.

Ešte skôr, ako vysvetlím prečo, rada by som sa pár slovkami zmienila o dovolenkovaní domácich v kempingoch. Podstatná väčšina ubytovaných v kempoch býva v obytných prívesoch. Niektoré boli majetkom kempu, niektoré si však dotiahli ich obyvatelia a tí si z nich urobili úplne regulárne domácnosti. Príves mal predsieň (v nej niekedy aj živé kvety), v ktorej zvykli domáci stolovať a relaxovať (noviny, knihy, spoločenské hry, rozhovory…).

Hlavná miestnosť bola akousi garsónkou: kuchynský kútik (okrem dvojplatničky vybavený mikrovlnkou, rýchlovarnou konvicou, hriankovačom), spálňa, minitelevízor, priestor pre miláčika rodiny. Na sušenie prádla slúžila minisušiareň pred prívesom, alebo v predsieni. Dotyční takto iste museli tráviť celé leto. Veď prečo inak by sa im oplatilo presťahovať pol domu do stanu? Charakteristickou vôňou kempingu bola vôňa grilovaných špecialít. Grilovanie (barbecue) je vo Švajčiarsku letným národným športom.

My sme si pri exkluzívnom karavane postavili náš verný iglu-stan, opreli bicykle a tešili sa zo života a z toho, že máme aspoň suché karimatky a spacáky.

„Silným zážitkom“ z tohto kempu bolo skoré ráno. Mne sa sníval desivý sen o tom, že neustále počujem detský plač. Hľadala som v tom sne plačúce dieťa a nie a nie ho nájsť. Až naveľa som pochopila, že to sa mi asi nesníva. Keď som sa prebrala (bolo okolo piatej), Duški dávno bdel. Mal už aj pripravené rozuzlenie záhady plačúceho dieťaťa. Totiž, v stane oproti nám bývala mladá rodina Japončíkov – tatko, mamka, malý Japončík, a ten tak vytrvalo a srdcervúco nariekal, čím zobudil polovicu kempu. Duški bol skalopevne presvedčený, že sa nejedná o týranie dieťaťa, ale o prozaické bolenie bruška. Tak aj bolo. Malý utíchol, my sme si do 6,30 zdriemli. Cestou do umyvárky sme stretli tatka Japončíka, ktorý sa odtiaľ práve vracal… aj s čerstvo opratou karimatkou.

 

U pána poly-podnikateľa

Biel/Bienne

 

Švajčiarsko je bohatou krajinou i vďaka pracovitosti a praktickosti svojich obyvateľov. Narážam hlavne na obyvateľov vidieka, ktorí si častokrát privyrábajú a vzájomne vypomáhajú rôznymi domáckymi produktmi. Takmer pred každým domom na dedine alebo v horských osadách stojí tabuľa s nápisom toho, čo sa tu dá kúpiť: „Kirsche“ (čerešne), „Frische Eier“ (čerstvé vajíčka), „Bergkäse“ (horský syr), „Kartöffeln“ (zemiaky), „Hausgemachte Brot“ (doma pečený chlieb). Takto sa každý špecializuje na svoju sortu tovaru, susedia vedia, že to uňho môžu kúpiť, a tak sa venujú niečomu inému. Zbytočne sa netriešti ich pozornosť, energia, dajú jeden druhému zarobiť a všetci sa majú dobre. Inšpiratívne, však?

Kemp, do ktorého sme sa v tento večer dostali, mal gazdu, ktorý bol úplne „multidisciplinárny“. Jeho podnikateľská logika smerovala najmä k zarobeniu na turistoch, o ktorých tu nie je núdza. Neďaleko jeho farmy leží veľké jazero – obľúbený cieľ jachtárov a surfistov. Aj mesto Biene je známe hlavne tým, že sa tu konajú výstavy Expo, na ktoré prichádza množstvo turistov. V priebehu 10 min. čakania sme spoznali hneď niekoľko spôsobov obživy nášho pána domáceho: pred domom v jabloňovom sade sa páslo stádo kráv, na dvore okrem početných poľnohospodárskych strojov stál holubník, na okne nápisy „frische Eier, Hönig“ (čerstvé vajíčka, med), pochopiteľne za domom ovocný sad, v ňom kemping (tu nám na hlavu padali zrelé hrušky a spať nedali nádherné jablká). Teda, obracal sa na všetky strany, aj s celou rodinkou.

Zábavné bolo, keď nám vypisoval papiere k ubytovaniu a zistil, že sme Slováci. Takú „fajtu“ ešte u seba v kempe nemal.

Zavolal ženu aj deti a tí na nás hľadeli, akoby sme prišli minimálne z druhej galaxie. Normálne si do svojej knihy dal k našim menám výkričníky. A tak sme vošli do dejín jedného kempu ako jubilejní prví návštevníci zo Slovenska (ktovie na ako dlho?). No smola, žiadne výhody z toho pre nás nevyplynuli…

 

Pri táboráku

Baden

 

Kemp v Badene bol skutočnou záchranou. Po 120 km sme už netúžili po ničom inom, ako po istote, že sa niekde sprchneme a zaspíme bez obáv o svoju existenciu.

Celý Baden leží v hlbokej doline rieky. Kemping sa nachádzal až úplne nízko, priamo pri jej koryte. Mali ho miestni parťáci, nadšenci (tiež cyklisti), ktorí zrejme vychádzajúc zo svojich potrieb a postojov, nevybavili ho ktovie akým komfortom. Ale nám to bolo srdečne jedno. Nevedeli sme už ani ako sa voláme. Kvôli  kritike sa nám siahať na železné zásoby energie nechcelo. Teplá voda tu tiekla, sadnúť sme si mali na čo, priestor pre stan sa našiel, čo viac sme si mohli želať? Snáď len to, aby nik vedľa nášho stanu nezaložil v ohnisku táborák, z ktorého by dym a plamene šľahali smerom k nám, a aby sa spoločnosť pri ohni bavila s mierou. Po plytkom spánku sme ráno vstávali „do ružova“ vyúdení a ohlušení nočnou zábavou. Všetky želania sa predsa splniť nemôžu….

 

Masové komorno

Kreuzligen

 

Boden See, ku ktorému sme sa v tento večer dostali, bolo neodvratným signálom blízkosti švajčiarskej hranice i našej rozlúčky s touto krajinou. Za čas, ktorý sme v nej strávili, sa nám stala dôvernou priateľkou. Nečudo, že nám ostávalo clivo. Ktovie, ako by bol tento večer dopadol, keby sme skončili v inom kempe: komornom, rodinnom, s príjemnými domácimi a kúskom intímna pre nás. No taký pri Bodanskom jazere asi nenájdete. Je to už načisto scivilizované a skomercionalizované. A tak sme hlavy sklonili v kempe, ktorý bol najväčším na našej ceste. Aj napriek jeho megalomanstvu sa len tak-tak našiel malý plácek pre nás. Na recepcii nám tvrdili, že už miesto voľné nemajú. Snažila som sa im vysvetliť, že máme za sebou viac ako 100 km, a že nám skutočne stačia púhe 4 m2 na stan a bicykle. Poslali nás hľadať si miesto samých. Aj sme našli – úplne vzadu vedľa obytného prívesu so staršími manželmi. No ani sme nestačili oprieť biky, prihnala sa nejaká pani s vedľajšieho veľkého stanu, že tu majú miesto vyhradené pre parkovanie svojho auta. Nuž, hľadali sme ďalej. Opäť sme niečo našli, no keď sme to šli nahlásiť na recepciu, ponúkol sa nám jeden zo zamestnancov, že on nám ukáže miesto, s ktorým iste budeme spokojní. My by sme boli spokojní hoci aj so strechou na recepcii, len nech si už môžeme oddýchnuť. Cestou k „jednonočnému kráľovstvu“ sme stretli pána, ktorý mal byť našim susedom vzadu. Vravel, že ak nič nenájdeme, máme sa vrátiť späť k nim, že on to s tou pani vybaví. Predsa ľudia majú prednosť pred autom. Zlatý človek. Poďakovali sme sa a vysvetlili, že je to už OK, no toto stretnutie skutočne zohrialo.

Stan je už postavený, my sme okúpaní a rozmýšľame, ako dôstojne by mala vyzerať naša farewell party so Švajčiarskom. Zobrali sme sa do samošky pri recepcii a riadne sa rozšupli. Teda, ani nie tak čo do kvantity a exkluzivity, ako skôr do hodnoty nákupu. Nakupovať v kempe je zrejme drahé aj pre miestnych, ale my sme boli v ten večer veľkí granti – veď je to naposledy… Pár pív, nejaké chipsy a party mohla začať.

Spomínali sme, vracali sa späť na miesta, ktoré sa nám v pamäti uložili najvyššie, smiali sa znova na veciach a situáciách, ktoré nás pobavili. Uvedomovali sme si, že keď nám je už teraz ľúto odtiaľto odísť, po návrate domov to bude neprekonateľne silnejšie. A aj je… Veď prečo myslíte, že toto všetko píšem?

 

U pstruhárov

Egg – Voralberg

 

Podľa názvu súdiac by sa zdalo, že dedinka, v ktorej sme tentokrát zakempli, je nejakou veľkou hydinárňou, či liahňou. Nie je to síce pravda, no podobnú „úchylku“ tento kemp (už znova na rakúskom území) mal. Najskôr sme sa ho nevedeli dopátrať. Pýtali sme sa troch ľudí, každý nás posielal niekam inam, každý tvrdil, že už len 1 km a sme v kempe… Takýmto štýlom sme prešli asi 10 km a kempu stále nikde. Už sme začínali byť bezradní, keď nakoniec nás miestna ženička predsa len správne navigovala do provizórnej ubytovacej inštitúcie. Akýsi hybrid kempingu, rybárskej školy a bufetu s rybími špecialitami. Kemp bol hlboko, Hlboko, HLBOKO v doline mimo našej cesty. Šľak ma išiel trafiť, keď som videla, že všetko, čo sme si vyšľapali, si teraz zídeme dole, aby sme to hneď ráno mohli opäť zdolať v záujme vrátenia sa na pôvodnú cestu… Aj také situácie kladie do cesty život cykloturistom a my sme mohli byť radi, že sme radi.

Priestor pre stany bol na veľkej lúke obkľúčenej z jednej strany kopcom a z druhej lesom. V tieni stromov stál bufet a hneď pri ňom minirybník priam natrieskaný pstruhmi. Vyvolávalo to dojem, že chcú tie nešťastné pstruhy naučiť chodiť, alebo prevychovať na sardinky – chudáci, veď sa už vo vode ani nemali kam pohnúť. Bolo mi ich ľúto, a tak som nevydržala dlho sledovať rybárov (od 5 do 60 rokov) ako zas a znova hádžu udice a vzápätí vyťahujú úlovky. Aj keby nechceli, niečo chytia, zaručene… Ryby si nechávali upiecť v bufete, takže všade navôkol sa šírila nekonečne vábna vôňa fish and chips.

My sme odolali, dopriali si našu klasickú polievku, sprchu a sladký spánok pred ďalším dňom, v ktorom nás čakal posledný horský priesmyk našej expedície.

 

U milosrdných železničiarov

Pflach

 

Mali sme za sebou deň dlhý 100 km cez celé voralbergské a tirolské Alpy, jeden horský priesmyk a naháňačku s dažďom. S dobrým úmyslom deň ukončiť ako tradične sme sa dostali až takmer k rakúsko-bavorským hraniciam. V meste Pflach sme mali vyhliadnutý kemp. Možno z ľahkovážnosti, možno od únavy sme si dopriali niekde na jeho periférii prestávku, z ktorej nás vytrhlo hrmenie blížiacej sa búrky. Ozlomkrky sme uháňali cez mesto, no až do kempu sme prísť nestihli. Spustil sa seriózny lejak a nás prikoval na autobusovej zastávke. Tu sme sa zimou triasli tak 1,5 hodiny, počas ktorej sme stihli zosnovať asi desať taktických plánov na blížiacu sa noc. Pomaly sme sa zmierovali s tým, že snažiť sa o kemp, nemá zmysel. Bolo príliš neskoro, už by nás nik neubytoval a rozkladať v takom nečase stan by bolo ako za trest. Vyhral teda „homeless variant“: prespať na blízkej železničnej stanici. Bola tu čakáreň i lavičky, kde sa dalo zvaliť a noc prežiť. Presunuli sme sa tam a tichučko čakali, či si nás niekto všimne a príde vyhodiť. Okolo jedenástej odchádzal posledný sprievodca/výpravca. Jeho sme sa spýtali, či môžeme noc stráviť na stanici. S neočakávanou samozrejmosťou odpovedal: „Ja, sicher.“

O nocľah sme tým pádom mali postarané. Len aby nebolo príliš zima a neprišli nás prepadnúť miestni vyvrheli. Márne strachy… Nebolo to síce najpohodlnejšie, no nik nás nerušil. V noci dážď ustal. Ja som zvádzala boj s nespavosťou schúlená na lavici, plno naobliekaná a naobúvaná, prikrytá osuškou. Duški obdobne na drevenej ploche železničnej „ješterky“. Svetlo a zima nás zobudili už okolo piatej. Zore boli červené a na čerstvo vyplakanú oblohu vychádzalo slnko. Neboli sme úplne fit, no lepšie ako drkotať zubami na stanici sa nám zdalo ubehnúť aspoň pár kilometrov. A tak sme po noci, ktorá mohla dopadnúť aj podstatne horšie, zodvihli kotvy a už okolo pol šiestej šľapali k bavorským hraniciam.

 

Posledné vandrácke pôžitkárstvo

Ammersee

 

Keďže deň začal veľmi skoro (vďaka nepohodlnému nocovaniu na staničných lavičkách), do posledného kempingu na našej ceste sme dorazili včaššie ako zvyčajne. Mali sme dostatok času a energie vychutnať si vandrácke pôžitkárstvo naplánované na večer.

Kemping sa nachádzal na brehu jazera Ammersee. Bolo na ňom veľa plachetníc, kačíc, no najviac ho krášlil nádherný západ slnka. Keďže sme na večer naplánovali „bohémsky program“, na kúpanie už neostávalo času. Vybrali sme sa k brehu jazera bez uterákov a plaviek, za to s ešusom, varičom, polotovarmi na prípravu večere a Duški niesol zopár plechoviek pív. Hlavnou úlohou mužskej časti výpravy bolo vychladiť pivo a ženskej časti navariť večeru. Každý sa zhostil svojej úlohy podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Duškiho úsilie priviazať tašku s plechovkami na koreň vytŕčajúci z vody skončilo takmer nedobrovoľným kúpaním sa. Moje kuchárske umenie už ani neviem ako, no iste v pohode. Všetko sa zjedlo a nikomu nebolo zle.

Bol to pekný večer. Sedeli sme tam na drevenej lavičke, jedli jednou lyžicou moje polotovarové veľdielo, pomaličky vyberali z vody jednu plechovku za druhou, tvárili sa ako ostrieľaní „cyklo-vlci“ a cítili ako králi.

Posledné dni na bicykli boli neodvratne v znamení návratu domov. Cesta už mala skôr charakter odratávania kilometrov do Mníchova ako expedície. Asi sme sa už začínali domov tešiť. Veď predsa len: tri týždne sú tri týždne. Veľa sme v tento večer plánovali, čo na ďalší rok, čo by sa dalo na základe získaných skúseností zlepšiť, čomu by sme vedeli predísť… Ktovie, kam by sme sa v plánoch a úvahách dostali, nebyť búrky, ktorá sa z čista-jasna prihnala. K stanu sme to mali riadnu prechádzku, a tak sme sa radšej rýchlo zdvihli a trielili preč. Obrovské a husté kvapky dažďa nás zastihli pár metrov od stanu. A on – kamarát – spoľahlivo obstál i v tejto poslednej skúške.

 

O zázrakoch

 

Čo si predstavujete pod pojmom „zázrak“? Niečo neuveriteľné, nadprirodzené, jedinečné…?

Musí byť zázrak vždy záležitosť prevratná, šokujúca…? V mojom živote je latka zázračnosti položená pomerné nízko, o to vyššie je však posunutá hranica všímavosti a hlavne pochopenia udalostí nesúcich v sebe prvky zázraku. Som presvedčená, že zázraky sa dejú každý deň, len treba byť naladený na tú správnu frekvenciu, kde je možné ich zachytiť. A hlavne – treba v ne veriť.

Chystám sa opísať zdanlivo bezvýznamný zážitok prepájajúci úvod a záver našej cesty. Počas nášho trojtýždňového putovania sme každý deň či moment brali ako jediný v živote. Každé miesto sme sa snažili vnímať tak ako poslednýkrát. Pripúšťali sme, že všetko, čo nás obklopuje, už nikdy viac neuvidíme. Práve kvôli uvedomovaniu si prchkosti okamihu šťastia, považujem nasledujúci príbeh za malý zázrak. Možno okrem mňa a Duškiho nik neocení jeho pravý zmysel, pre nás sa však stal kľúčovým.

Bolo to ešte v Bavorsku, v pondelok (t.j. druhý mimoslovenský deň našej púte), kedy sme ráno z kempu vyrazili bez raňajok. Plánovali sme po ceste v nejakej dedinke nakúpiť čosi pod zub a dať si prestávku spojenú s Frühstückom. Dediny, a teda i obchody, pred nami akoby utekali. Až po viac než 20 km sme v malom mestečku objavili sympatickú pekáreň s ešte sympatickejšou pani pekárkou a úplne najsympatickejším sortimentom serióznych bochníkov chleba, šibalských koláčov a maškŕt plných sladkej fantázie. Po dlhšom rozhodovaní a ešte dlhšom vysvetľovaní, čo vlastne chceme (nemčinu som v prvých dňoch len oprašovala od vrstiev prachu, k jej „spojazdneniu“ som mohla pristúpiť až následne), sme odchádzali z pekárne s nákupom. Netrpezlivo sme sa obzerali po „lenprenásstvorenej“ lavičke. Ako namaľovaná na nás čakala pod košatou lipou, na malom námestíčku dláždenom mačacími hlavami. A hneď vedľa nej studnička s pitnou vodou a mojim zázrakom.

Studňa ako z rozprávky o vodníkovi: murovaná obdĺžniková kaďa, na jej okraji sedí bronzový mužíček v kutni s kapucňou, nohy máčajúc vo vode, do ktorej má ponorenú ľavú ruku a vedľa seba na múriku odložené remienkové sandále – aby sa mu nenamočili, pochopiteľne. Keby nebol celý z kovu, vyzeral by ako živý človek… Stavila by som sa, že pôvodne jeho autor urobil len obyčajnú bronzovú sochu stojacu pri studni. Tá si v noci zobula topánky, sadla si na múrik, strčila unavené, ťažké nohy do vody, a práve v momente, keď sa hrala s vlnkami na hladine, vyšlo slnko a ona naspäť znehybnela.

Pomaličky sme si vychutnávali chrumkavé raňajky, kuli plány na celý deň a neverili, že sme sa dostali až sem. Ešte stále to bol len sen. A mužíček si tam sedel, clivo hľadel do diaľky a rukou čeril vodu vo svojej studni. Stále mi po rozume chodila pieseň obľúbeného pána Plíhala: „ Na starý vrbě, nad rybníkem, zelený mužík sedí. Z termosky popíjí kafe s mlíkem, melancholicky hledí. Závidí divokým husám, jak mizí kdesi v dálce, on za tím sedává tu sám, v botách ho zebou palce. Závidí divokým husám, jak dělaj do mrakú díru….“

Ak by sa na oblohe v tom momente objavil kŕdeľ divokých husí, absolútne by ma to neprekvapilo… Vlastne, tie mi k dokonalosti výjavu chýbali.

Stretla som svojho obľúbeného hrdinu a v ňom seba, čo pokladám za jednu časť zázraku.

Neviem prečo, ale uvedomila som si to celé, až keď sme z námestia odišli. Asi po kilometri som naznačila Dušanovi, že mi je ľúto, že sme si mužíka neodfotili. Zjavne to nepochopil (našťastie) ako výzvu k návratu.

A tak som v duchu trpaslíka pohladila, naveky sa s ním rozlúčila a schovala jeho „fotku“ (ešte zrkadliacu sa v očiach) kamsi do veľmi dôkladne stráženého šuflíka v mojej pamäti. Tam si schovávam tie najkrajšie a najvzácnejšie momenty. Neraz som si po ceste na svojho do bronzu zakliateho kamaráta spomenula. A keď sme si s Duškim prechádzali naše pikniky a raňajkové zastávky, nezabudla som ho pripomenúť i jemu. Bol pre mňa akoby maskotom. Niečím nečakane objaveným a nenávratne strateným.

Preskočme takmer 20 dní, otočme bicykle a mapy opačným smerom – zo Švajčiarska do Mníchova. Po úteku zo železničnej stanice v Pflachu sme veľmi skoro ráno prekročili rakúsko-bavorské hranice. Máme za sebou viac ako 1500 km, Alpy, opakovane Tirolsko s našim prvým a posledným horským priesmykom, riekou Lech, a dokonca i zámok Neuschwanstein. Uvažovali sme, ktorou cestou sa dostaneme k Mníchovu. Na výber ich bolo niekoľko. Ani sme nevedeli ako a ocitli sme sa v „známom“ kraji, ktorý nás vítal v úplnom úvode našej expedície. Zvlnené polia, čistučké obce, háje a vrany… Ani sme nevedeli ako a ocitli sme sa v meste s kamenným námestím, starou lipkou, lavičkou a studňou. Zelený mužík, ktorý mal zostať len mojou spomienkou, si ma počkal. Zdalo sa mi, že mu v očiach zaihrala podobná radosť ako mne.

Neverila, nedúfala, ani vo sne by som sa nenazdala, že ma sem doveje vietor ešte raz… Mali sme sa vracať úplne inou cestou, toto tu vôbec nebol úmysel ani plán. A predsa: moje nevyslovené želanie, ktoré sa stalo pravdou, pokladám za ďalšiu časť zázraku.

To, čo sme neurobili pred troma týždňami, sme si teraz vynahradili. Zvečnili sme trpaslíka ako pripomienku toho, aké maličkosti dokážu urobiť človeka šťastným. Práve ich lesk a farba môžu byť ozdobou reality.

Zázraky sú jav dennodenný, len nie vždy si ich všimneme. A možno by sme zázrak nemuseli iba ticho vyzerať, pasívne naň čakať… Skúsme si zázrak urobiť sami!

 

O čakaní na vlak

 

Ťažko uveriteľné, no napriek tomu, že prekonaná vzdialenosť tohto dňa bola jedna z najmenších, vyšťavení sme boli zhruba ako po regulárnom 100 km dni.

Z kempu sme sa veľmi neponáhľali, veď Mníchov bol za rohom – 30-40 km. Nepríjemnou sa stávala hustnúca premávka. I keď sme už vlastne vstúpili do Mníchova, na stanicu bola cesta ešte ďaleká.

Veľmi príjemným pre nás bolo stretnutie so starším pánom, ktorého sme sa pýtali na cestu do centra mesta. Ujo sa zatváril absolútne beznádejne a odvetil niečo ako: „Na stanicu??? To je strašne ďaleko, hádam aj 10 km…“ My sme sa len pousmiali a zareagovali: „Viete, my sme už prešli takmer 1.800…“. Panečku, viete aký obdiv sme si vyslúžili? Ujo stále opakoval:„Grösse Respekt, grösse Respekt…“, a nevychádzal z údivu. Našťastie nám napriek šoku poradil dobre.

Po ceste na stanicu sme narazili na trhovisko, kde sme neodolali kúpe velikánskych slaných praclíkov. Jedným z Dušanových snov bolo piť pivo z litrového krígľa a zajedať ho obrovským praclíkom. Nuž, na tržnici nečapovali, no plechovky predávali. A tak sme si urobili pravý bavorský piknik: mníchovské silné pivo, mega-praclík, syry.

Po prestávke sme pokračovali späť na miesto, odkiaľ sme vyrážali v to nedávno-dávne nedeľné ráno – na stanicu. Samozrejme, že pri snahe kúpiť si miestenky i lístky na bicykel sme boli upovedomení, že takéto lístky sa kupujú s niekoľkodňovým predstihom. No a tak sme sa už jedine mohli spoľahnúť na šťastné „prepašovanie“ seba a bikov do vlaku.

Popoludnie sme strávili v centre Mníchova. Predierať sa medzi davom ľudí v pešej zóne mesta nebolo nič príjemné, a tak sme uprednostnili lavičky v mestských parkoch, túlanie sa po obchodoch (dokupovanie darčekov domov) a úplne večer na stanici pozorovanie ľudí podobných nám. Deň sa vďaka čakaniu statočne vliekol….

Náš vlak mal ísť až tesne pred polnocou. Unavení a plní neistoty, ako to s cestou domov skončí, sme starostlivo hliadkovali pri koľaji, na ktorú mal byť pristavený náš vlak. Keď sme sa po niekoľkohodinovom čakaní do vlaku skutočne dostali, netušili sme, že noc, ktorá nás čaká nebude v dobrodružnosti a neočakávanosti zaostávať za ničím z našej expedície.

 

O festivale vo vlaku

 

Veľmi skoro po nastúpení do vlaku sme pochopili, že sa asi po ceste nevyspíme… Pravdepodobne si ani neoddýchneme… Zjavne budeme vďační, ak si vôbec budeme môcť sadnúť…V konečnom dôsledku budeme radi, ak cestu prežijeme. Prečo tie strachy a zľavovanie zo svojich požiadaviek? Vysvetlím.

Náš predpolnočný spoj do Brucku bol miestenkovo plne vypredaný, čiže miesto v žiadnom kupé sa pre nás nenašlo. So sedením / natiahnutím sme sa teda mohli rozlúčiť. Povedali sme si, že keď si v chodbičke sadneme na karimatky, vydržíme a možno si aj zdriemneme. No vlak sa začal zapĺňať bujarou bavorskou mládežou cestujúcou do Budapešti na festival Pepsi Sziget. Mladí boli festivalovo naladení až-až, no ak by predsa len vychádzali z nálady, niesli so sebou kartóny piva, cigariet, alkoholu… nechcem si predstaviť, čoho ešte. Neviem, či im zásoby vystačili až do Pešti, no ich nočná spotreba bola neuveriteľná. V našom vagóne boli asi štyri kupé plne obsadené iba mládežníkmi. Čas trávili viac-menej v chodbičke družne popíjajúc a fajčiac. Pri tom hlučne komunikovali, spievali, jednoducho – zabávali sa. Nemali absolútne žiaden problém s tým, že sa v chodbe potkýnajú o pár nešťastníkov, ktorí nezdieľajú ich nadšenie pre nočný život, pretože ich jedinou túžbou je spať, resp. prežiť v zdraví noc až do cieľovej stanice. Nie, tí mladí Nemci neboli agresívni ani nebezpeční. Len sa jednoducho nevedeli vpratať do kože a prispôsobiť mieru svojej radostnej energie tým niekoľkým pasažierom, ktorí sú na inej než na ich „festivalovej frekvencii“.

Dlážka sa pomaly ale isto začala pokrývať vrstvou rozliateho piva, popolom z cigariet, všakovakými odpadkami. Atmosféra sa stávala krájateľnou vďaka hustote dymu, hluku, intenzívnej zábave… a našej neodbytnej potrebe spánku. V živote by som nebola povedala, že v takýchto podmienkach sa dá zaspať. Ja som to však dokázala. A pritom som sa obávala, že ma niekto omylom zašľapí, úmyselne poleje pivom, či od samej dobroty vyzve k spevu, alebo inej forme prejavu náladičky. Vravím, tie decká z Nemecka neboli zlé, len samopašné a bezohľadné. Kto mohol tušiť, že kultúra bude v našej expedícii zastúpená práve „Pepsi Szigetom na koľajniciach“? Neviem na ako dlho, no zadriemala som. Prebrala som sa až na Duškiho otázku, či si nechcem ísť sadnúť do kupé. Jednému Bavorákovi sa ma uľútostilo (musel byť na mňa asi dosť zúfalý pohľad), a tak nám ponúkol miesto vo svojom kupé. On aj s kamošmi sa zabávali na chodbe, a ich miesta boli voľné. Pochopiteľne, že luxus ľudskej bytosti sme mali dovolené vychutnávať si len do momentu, kým si Bavorák nezmyslí, že ide spať. Tú istú energickosť, ktorú som dovtedy preklínala, som vzápätí velebila a prosila, nech im všetkým vydrží až do Brucku, kde vystúpime. No nevydržala… Najnepríjemnejší bol práve moment, keď nás z teplých miest v kupé vyhodili späť do chodbičky, kde sa medzičasom situácia ešte zhoršila. Pomaličky začínalo svitať a deckám z Nemecka dochádzal dych. Nám sa začal dvíhať adrenalín vyvolaný obavami z vystupovania a na spánok nám aj prešla chuť. Bicykle sme mali v zadnom vagóne. Vo Viedni – poslednej zastávke pred Bruckom – sme sa presunuli do vagónu určeného pre biky a s hrôzou zistili, že je plný rovnakých cestujúcich, s akými sme mali tú česť v našom vagóne. Mladí boli porozkladaní po celej dlážke. Skutočne nebolo kam stupiť. Pošliapali sme (inak sa nedalo) po pár porozhadzovaných podnapitých, no tí už evidentne nevnímali. Po vystúpení v Brucku sme si riadne vydýchli. Do Bratislavy sme sa radšej rozhodli neísť vlakom, ale bicyklami. Veď sme boli svieži, vyspinkaní, oddýchnutí… Neviem, či to bolo najsprávnejšie rozhodnutie, no aspoň sme si mohli aj za tento posledný deň zarátať okrúhlych 70 km.

 

O čom to vlastne bolo?

 

Tým, ktorí sa v čítaní prepracovali až sem, patrí tento základný a zastrešujúci odkaz.(vlastne, ak by bol uvedený na začiatku, ani ďalej nemusíte čítať).

Hlavné poznanie a bohatstvo nášho výletu je ukryté v troch pojmoch:

 

Príroda

Božia ochrana

Sloboda

 

Všetky tri sú spolu nerozlučne zviazané. Celok by tratil na dokonalosti a harmónii, ak by jedno z nich postrádal.

Príroda by nikdy nenadobudla svoju dych vyrážajúcu krásu nebyť Božej fantázie.

My by sme to celé nikdy neboli prekonali v zdraví a pokoji nebyť Božej lásky nad nami – lásky, ktorá má milión podôb.

Len s rozviazanými krídlami, odbremenený od starostí a zbytočných potrieb, všímajúc si kúzelné stvorenia vôkol seba, môže človek skutočne pochopiť, čo je voľnosť.

 

Veľa ľudí hľadá slobodu v „chorých veciach“, v omamných látkach. Hodnotu života prepočítavajú na menu… A zatiaľ, stačilo by im zbaliť si ruksak, zaopatriť sa dôverou a v prírode by našli tú najčistejšiu a najnespútanejšiu podobu slobody. Veľa ich ju už našlo. Som hrdá, že patríme medzi nich.

Na cestu sme vyrazili a žili sme si počas nej s dobrým úmyslom. Stretali sme hromadu ľudí rovnakého zmýšľania ako my. Dobrý úmysel je predpokladom úspešného zavŕšenia každej snahy. Pretože taký úmysel roztáča špirálu dobra, leje vodu na mlyn správnym veciam, rozdúchava plamene lásky, živí nádej a vieru v to, že všetko je a bude tak, ako má byť…

 

Veľa šťastia a dobrých úmyslov Vám želajú,

 

Sylvia & Dušan

 

 

„Myslela som si, že sny a ideály dáva ľuďom svet, no zistila som, že je to presne naopak.

Ľudia žitím svojich túžob robia svet bohatším o ideály.“

(anonym)

 

Galéria všetkých fotografií

3 komentáre

  1. Po „Dolomitoch“ som si pochutnal aj na tomto článku a môžem len „smeknúť klobúk“. Fantastické. Veľmi dobre sa to číta (ako keby som bol s vami na ceste). Toľko príbehov, poznatkov, postrehov a bravúrnych prirovnaní by stálo za knižku. Hneď by som si ju kúpil. Po Trabalkovi, Michalovi Tretinovi a Milanovi Slabom (poslední dvaja z Čiech) patríte (Sya&Dušky) k mojim TOP-TEN v oblasti cykloturistiky. Takéto články sú pre mňa super-motivujúce. Prajem veľa zdaru a teším sa na ďalšie pokračovania …

    • Milan, od čias vzniku nášho minicestopisu Leto na vlastný pohon už pretieklo veľa vody, dávno som sa k týmto spomienkam a čítaniu nedostala. Váš povzbudivý mail mi pripomenul, ako prenádherne vo Švajčiarsku bolo, aké úžasné sú tam podmienky na cyklistiku a akým veľkým splneným snom sa pre mňa táto cesta stala. Ak budete mať príležitosť, choďte do Švajčiarska – taký cykloturistický „Disney land“ asi nemajú nikde inde. Veľmi sa tešíme Vašej pochvale, vďaka! Hneď mám chuť sadnúť na bicykel, niečo pekné vidieť, zažiť a napísať o tom… 🙂

  2. Perfektne napísané a aj s humorom (nasmial som sa dosýta),ďakujem. Už sa teším na tie Dolomity… 🙂

Napíšte komentár na Milan eS